Involvement of third parties in PESCO projects was a priority for the Slovak government. Although the requirements for non-European parties to join are difficult as they currently are, EU has framed further restrictions, which may disqualify China, Turkey and Israel.


Zapojenie tretích krajín do PESCO projektov bola priorita aj pre slovenskú vládu. Hoci podmienky pre prístup mimoeurópskych krajín sú už teraz náročné, Únia formulovala ďalšie obmedzenia, ktoré môžu diskvalifikovať Čínu, Turecko aj Izrael.

Projekty Permanentnej štruktúrovanej spolupráce v EÚ (PESCO) predstavujú jeden z kľúčových elementov európskej strategickej autonómie v obrane. PESCO v snahe financovať, skúmať a vyvíjať európsku obrannú techniku a technológiu, dnes prepája 25 členov EÚ. Členské krajiny sa teraz dohodli na tom, že do projektov sa budú môcť zapojiť aj nečlenské krajiny bloku. Ešte minulý týždeň (28. októbra) sa na tom dohodli zástupcovia členských krajín pri EÚ.

Do dnes (5. novembra) prijíma Rada aj písomné námietky členských štátov k dohode. Doteraz sa však žiadna neobjavila. Od zajtra (6. novembra) by sa teda proces podávaná žiadosti od tretích krajín mohol začať.

V súčasnosti členské krajiny pracujú na 47 projektoch, no je možné, že sa ich počet pre neaktivitu zníži, respektíve pre záujem o iné druhy spolupráce, zvýši.

O tom, že je do PESCO projektov potrebné zapojiť najmä partnerov zo Severoatlantickej aliancie, sa hovorilo od vzniku iniciatívy v roku 2018. Francúzsko-nemecká idea vytvorenia spoločných európskych obranných produktov a kapacít stojí na jednoduchom princípe: čím roztrieštenejšie sú používané systémy a technológie v Únii, tým menej dokážu jednotlivé armády spolupracovať.

V EÚ napríklad členské štáty využívajú dokopy až 178 zbraňových systémov, kým Spojené štáty napríklad 30. Blok napríklad pracuje so 17 tipmi tankov, Američania využívajú jeden. Práve PESCO projekty by mali v budúcnosti túto bariéru prelomiť.

Neľahké podmienky účasti

Podľa dokumentu, ktorý mala k dispozícii redakcia portálu EURACTIV.com, sa tretie krajiny (teda krajiny mimo EÚ) budú môcť do PESCO projektov zapojiť v prípade, ak preukážu „svoju pridanú hodnotu“ a „rozsiahle know-how“, no budú sa na projekte podieľať aj finančne. Zároveň nesmie byť projekt na tretej krajine závislý, prípadne obmedzovať napredovanie členov EÚ. To, ako Únia s výsledným produktom alebo systémom napokon naloží, tiež tretie krajiny nemôžu ovplyvňovať.

Tretie krajiny budú môcť k vybranému projektu pristúpiť až po tom, ako ich zámer jednohlasne odsúhlasí celá EÚ, čo môže celý proces opäť predlžovať. Navyše, podľa dohody to nemôže byť skôr ako 31. decembra 2025. Prihlasovanie by sa však teoreticky mohlo začať ešte tento rok.

Podľa pôvodného návrhu by o prizvanie tretieho štátu mal požiadať jeden zo zúčastnených štátov EÚ v konkrétnom projekte. Ak Rada prizvanie schváli, uzavrú sa „administratívne dojednania s dotknutým tretím štátom“ tak, aby „rešpektovali postupy a rozhodovaciu autonómnosť Únie,“ píše sa v premisách rozhodnutia Rady o nadviazaní stálej štruktúrovanej spolupráce.

Vývoj a produkcia novej európskej techniky, systémov, či spôsobilostí by sa tak už čoskoro mohla diať aj za účasti Spojeného kráľovstva, Spojených štátov, ale aj Nórska, či Kanady. Bruselské kruhy tvrdia, že za zapojenie najjasnejšie lobovali práve Američania. Veľkým záujmom bolo v pri obrane EÚ udržať na palube aj Spojené kráľovstvo, ktorého odchodom z bloku prišla Únia zhruba o 30 percent svojich obranných kapacít.

Turecko, ako člen NATO, by teoreticky mohlo na PESCO projektoch spolupracovať tiež, avšak členské štáty pridali do rozhodnutia pomerne špecifickú formulku. Tretia krajina totiž musí „rešpektovať zásady dobrých susedských vzťahov s členskými štátmi“ EÚ, čo Ankaru pre spory s Cyprom a Gréckom de facto diskvalifikuje.

Obavy sa dotýkali aj Číny, keďže niektoré európske krajiny sa pohrávali s myšlienkou získať pre svoje obranné systémy aj čínskych dodávateľov. Aj tu sa Únia napokon zhodla: „Tretia krajina nesmie vystupovať v rozpore s bezpečnostnými a obrannými záujmami Únie a jej členských štátov,“ uvádza sa v schválenom dokumente.

Otáznik ale visí aj nad Izraelom, či krajinami juhovýchodnej Ázie, ktoré sú dôležitým svetovým dodávateľov technológií aj pre obranný priemysel a mnohé Štáty Únie s nimi už dnes spolupracujú.

Najskeptickejšie sa voči participácii tretích krajín stavajú podľa štúdie think tanku Globsec Grécko, Cyprus a Rakúsko. Krajiny Vyšehradu, najmä Česko, Poľsko a Slovensko, sú tejto forme spolupráce naklonené.

Slovenskí predstavitelia rezortu obrany už viackrát informovali, že pre Bratislavu je doriešenie zapojenia tretích krajín do PESCO projektov jednou z priorít.

Zapojenie tretích krajín mimo PESCO

Okrem zapojenia do PESCO projektov by sa tretie krajiny a nimi vedené entity – najmä tie, ktoré patria do Európskeho hospodárskeho priestoru (EHS) – mohli zapájať aj do budúceho Európskeho obranného fondu. Ten je po PESCO druhým pilierom novej, spoločnej európskej obrany.

Európsky obranný fond, ktorý by mal po roku 2021 spravovať osem miliárd eur a financovať z nich vojenský výskum a vývoj, by mohol v budúcnosti podporovať aj projekty asociovaných krajín. Tie však musia preukázať, že sídlo entity, ktorá má o peniaze záujem, je v jednej z členských krajín EÚ a zároveň nezískavajú iné zdroje z ďalších krajín. Práve krajiny EHS majú z tohto pravidla, ktoré je v platnosti od apríla minulého roka, výnimku.

Pilotné projekty, ktoré fond doteraz financoval, už zahŕňali aj účastníkov z tretích krajín, konkrétne z Kanady, Japonska a Spojených štátov.

Tretie krajiny môžu spolupracovať aj na projektoch, ktoré organizuje Európska obranná agentúra. Podpísať však musia tzv. Asociačnú dohodu, pričom EDA ju už uzavrela s Nórskom, Švajčiarskom, Ukrajinou a Srbskom.

Rovnako funkčné sú aj misie a operácie, v rámci Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ (SBOP). Krajiny EÚ dnes vedú šesť vojenských a jedenásť civilných misií. Rámec spolupráce s tretími krajinami bol diskutovaný od ich počiatkov. V súčasnosti sa prostredníctvom rámcových dohôd o účasti do operácii a misií zapája aj 20 krajín mimo Únie.

 

Článok bol publikovaný 5/11/2020 na EURACTIV.sk.