Industrial clusters in the German Rhineland, northern France and around Amsterdam are preparing for a new era. Carbon capture and storage is expected to transform carbon dioxide from a climate burden into a tradable resource.

Priemyselné klastre v nemeckom Porýní, severnom Francúzsku a okolo Amsterdamu sa pripravujú na novú éru. Zachytávanie a ukladanie uhlíka má premeniť oxid uhličitý z klimatickej záťaže na obchodovateľnú surovinu.  

Keď sa vodíková bublina v Európe čoraz viac nafukovala, firmy a investori začali snívať o „vodíkových údoliach", zatiaľ čo politici pumpovali dotácie do nádeje, že vzniknú prepojené priemyselné klastre, kde sa bude vodík vyrábať a zároveň využívať.

Tieto sny sa však stretli s tvrdou realitou, no na obzore sa objavila alternatívna budúcnosť, kde európsky priemysel môže naďalej produkovať oxid uhličitý, a zároveň budovať nový typ klastrov – takzvané uhlíkové údolia. V nich sa skleníkový plyn zachytáva a spracúva pomocou technológií zachytávania a ukladania uhlíka (Carbon Capture and Storage - CCS) a následne premieňa z plynu škodlivého pre klímu na komoditu.

O CO2 núdza nebude. Podľa štúdie spoločnosti Frontier Economics, vypracovanej na objednávku lobistickej skupiny eFuel Alliance, priemyselné procesy – výroba vápna pre cement, skla a papiera či spracovanie uhľovodíkov – budú v roku 2050 vypúšťať približne 130 miliónov ton emisií.

Ak sa do výpočtu zarátajú aj emisie CO2 zo spaľovania biomasy, v roku 2050 by mohlo byť k dispozícii až 660 miliónov ton uhlíka, uvádza štúdia zdieľaná s portálom EURACTIV.

„Emisie z priemyselných procesov nie sú samy osebe odsúdeniahodné a môžeme očakávať, že pretrvajú aj po roku 2050," uviedol Tobias Block z eFuel Alliance.

Väčšina týchto emisií sa bude sústreďovať v rozšírenom priemyselnom superklastri v Porýní – priemyselnom srdci Nemecka, ktoré podľa dát vyzerá ako ideálne miesto pre budúce uhlíkové údolie.

„Ak by malo existovať nejaké uhlíkové údolie v Európe, bolo by to medzi severným Francúzskom a Amsterdamom, kde sa nachádzajú obrovské chemické klastre," povedal Domien Vangenechten z berlínskeho think-tanku E3G.

„Keďže preprava CO2 bude pravdepodobne drahá, čím bližšie sa potenciálny kupujúci dostane, tým lepšie," dodal.

Budúci európski kupcovia uhlíka

Aby mali uhlíkové údolia zmysel, museli by existovať firmy, ktoré sú pripravené premieňať priemyselný vedľajší produkt na obchodovateľnú komoditu.
Tradične to boli práve ropné a plynárenské spoločnosti, ktoré presadzovali nahrádzanie fosílnych palív ekologickejšími alternatívami založenými na vodíku a CO2 získanom zo vzduchu – čo je jednou z úloh lobistickej skupiny združujúcej výrobcov fosílnych palív eFuel Alliance.

Teraz chcú siahnuť aj po priemyselných emisiách – vďaka ich koncentrácii a dostupnosti. Súčasné pravidlá EÚ nútia firmy buď platiť za právo znečisťovať, alebo musia emisie trvalo ukladať prostredníctvom CCS, čo potenciálnym kupcom znemožňuje získať k uhlíku prístup.

„Je potrebné otvoriť využívanie CO2 aj pre ďalšie procesy," tvrdí Block.

O tento uhlík však budú musieť súťažiť s chemickým priemyslom, ktorý ho potrebuje najmä na výrobu močoviny – základnej suroviny pre hnojivá. Ďalej je tu potravinársky priemysel: holandské skleníky využívajú CO2 na podporu rastu rastlín, iní ho zas používajú pri výrobe sýtených nápojov.

„Sektory ako výroba hnojív, chemikálií či potravín a nápojov budú aj naďalej potrebovať CO2 ako vstupnú surovinu," uviedol Lino Sonnen z Frontier Economics. Medzi ďalšie možnosti využitia patrí výroba stavebných materiálov alebo biotechnológie. 

„Aby to bolo ekonomicky životaschopné, tieto firmy musia mať prístup k zdrojom, ktoré poskytujú dostatočné objemy CO2," dodal Sonnen. A to dlhodobo – „počas investičného horizontu, ktorý môže byť 20 rokov alebo viac, čo robí z veľkých existujúcich zdrojov emisií obzvlášť atraktívne lokality".

Najatraktívnejšou voľbou pre producentov CO2 však môže byť jeho trvalé uloženie.

„Súčasné pravidlá EÚ robia veľmi nepravdepodobným, že využitie CO₂ – či už na chemikálie alebo e-palivá – by mohlo ekonomicky konkurovať jeho jednoduchému podzemnému ukladaniu," vysvetľuje Vangenechten.

Ak sa CCS úspešne rozšíri, firmám umožní „ušetriť na drahých emisných povolenkách" – ktoré už teraz stoja viac ako 70 eur za tonu a v nasledujúcich rokoch sa očakáva, že prekročia 100 eur – „a zároveň zabezpečiť trvalý prínos pre klímu". 

Napokon, premeniť uhlík na palivo a spáliť ho v autách či lietadlách „len oddiali ich vypustenie do atmosféry", uzatvára Vangenechten.

 Článok bol publikovaný 3.9. 2025 na euBrief.sk