Russian cyberattacks in Slovakia have also targeted data from security cameras on the railways. The head of that section, meanwhile, recently visited Russia.

 

---

 „Nevidíme, že by Slovensko bolo nejakým spôsobom vynechané z ruských hybridných útokov len preto, že tu máme proruskú rétoriku na úrovni politických špičiek,“ vraví v rozhovore PATRIK HABURAJ z NEST Institute.

„Pre Rusko sme práveže krajina, ktorú sa oplatí udržiavať stále rozdelenú a určitým spôsobom zraniteľnú. A to aj preto, že sme členmi NATO a EÚ, kde pri najdôležitejších rozhodnutiach platí právo veta. Tým pádom aj malý štát, ako je Slovensko, môže ovplyvniť alebo zablokovať viaceré iniciatívy – napríklad na podporu Ukrajiny alebo proti Rusku,“ hovorí pre euBrief.

Patrik Haburaj pôsobil viac ako 25 rokov v Ozbrojených silách SR a následne pracoval v Centre boja proti hybridným hrozbám na Ministerstve vnútra SR. Po odchode z centra sa stal spoluzakladateľom organizácie NEST Institute, ktorá sa venuje novým bezpečnostným hrozbám.

V rozhovore sa dočítate o:

• účasti slovenských predstaviteľov v koalícii ochotných,

• nových sankciách proti Rusku za kyberútoky, ktoré zasiahli aj Slovensko,

• správe ruskej FSB, podľa ktorej mali byť na útok na Moskvu použité drony prepašované z Bratislavy,

• tom, čo je strategická korupcia a ako ju riešiť v EÚ aj na Slovensku.

Rozhovor bol krátený a editovaný. Celý si ho môžete vypočuť ako podcast, ktorý sme nahrali minulý týždeň: 

 

Koalícia ochotných a Slovensko

Minulý štvrtok nám francúzske veľvyslanectvo potvrdilo, že Slovensko je súčasťou koalície ochotných. Slovenská vláda tvrdí, že sme len pozorovateľmi. Prečo odmietať alebo zahmlievať našu prítomnosť? Nie je dobrou správou, ak je štát súčasťou skupiny, kde sa rozhoduje o budúcej bezpečnostnej architektúre Európy?

Určite by bolo dobrou správou, keby sme boli súčasťou takéhoto zoskupenia. Prináša to viacero výhod. Najväčšia je v tom, že sme pri stole, kde sa vytvára budúca bezpečnostná mapa Európy. Je vždy lepšie sedieť za stolom, ako mimo neho.

Do akej miery sú tieto stretnutia iba „diskusným politickým fórom“ a do akej miery sa tam robia aj dôležité strategické rozhodnutia?

Postupom času sa to vyvíjalo. Čo sa týka formálnosti výstupov, ide o určitý poloformát. V každom prípade tu máme bezpečnostnú organizáciu NATO, ktorej sme členom. Formát takzvanej koalície ochotných začal fungovať najmä z dôvodu, že chcel viac pomáhať Ukrajine.

Dnes sa to však vyvíja tak, že sa tam tvoria aj ďalšie iniciatívy, ktoré hovoria o tom, ako bude vyzerať naša bezpečnosť. Vznikajú tam napríklad iniciatívy týkajúce sa výroby kritickej munície, protibalistickej ochrany alebo sa tam koordinujú rôzne projekty okolo protivzdušnej obrany.

Na jednej strane tam teda prebieha politická diskusia o tom, ako bude vyzerať budúca bezpečnosť. Formujú sa názory a vyjasňujú sa stanoviská. Na druhej strane sú tam už iniciatívy, ktoré ukazujú, že sa niečo aj reálne deje.

Napríklad Francúzsko so Spojeným kráľovstvom už vytvorili veliteľstvo, ktoré je v súlade s iniciatívami tejto platformy. Ako politici hovoria o rôznych stratégiách, tak na tomto veliteľstve, ktoré je blízko pri Paríži, vojenské štáby už plánujú. Tieto iniciatívy sa týkajú napríklad aj protidronovej ochrany. To je oblasť, ktorá sa bytostne týka aj Slovenska.

Ak je vláda ladená prorusky, nie je pre spojencov bezpečnostným rizikom, že by mohla vyniesť informácie z takýchto dôležitých stretnutí? Videli sme to napríklad už v prípade, keď Robert Fico vyniesol informáciu z internej diskusie spojencov v Paríži, že údajne chcú posielať vojakov na Ukrajinu.

Možno by som sa ešte vrátil k prvej otázke, či je správne, že vláda túto otázku zahmlieva a odmieta jasne povedať, či sme alebo nie sme členom tejto platformy.

Videli sme vyjadrenia premiéra Fica aj ministra zahraničných vecí Blanára, že Slovensko členom tejto platformy nie je. Zároveň z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva, že naša politická špička ju rámcuje ako „klub nejakých vojnových štváčov“. A keď hovoria o iniciatívach, ktoré tam vznikajú, rámcujú ich ako „podporu vojny na Ukrajine“.

Vláda to nerámcuje do správnej polohy. Členské štáty, ktoré sú súčasťou tejto platformy, hovoria, že sa snažia podporiť obranu Ukrajiny pred ruskou agresiou.

K akému úžitku ale teda slúži zahmlievať, či sme súčasťou tejto platformy? Pretože francúzske veľvyslanectvo to potvrdilo, v odpovedi nám dokonca uviedlo, že sme členom. Vláda sa sporila o tom, či sme členom, ale sama priznala, že sme tam boli aj naposledy prítomní. Náš veľvyslanec mal podpísať záverečné vyhlásenie. Aj ďalšie zdroje hovoria, že na tieto stretnutia už nejakú dobu chodíme na nižšej úrovni.

V každom prípade to vyzerá tak, že naša vláda má snahu získať nejaké informácie, ktoré sa na tejto platforme prerokúvajú, a v istej chvíli, ako keby chcela byť súčasťou týchto rozhodovacích mechanizmov.

Na druhej strane je tu dlhodobá politika a zároveň komunikácia smerom k ich elektorátu, ktorá hovorí, že nechcú byť oficiálne členom tejto platformy. Vzniká tu kognitívny rozpor aj pre širšie publikum: obyvateľstvo Slovenska je zneistené, či sa snažíme prispievať k bezpečnosti Európy, alebo podporovať Ukrajinu v jej úsilí brániť sa pred agresiou Ruska, alebo či chceme zostať úplne mimo.

To, že Francúzi potvrdili, že sme členmi, nemožno označiť za výmysel. Oni to tvrdili na základe niečoho. Na druhej strane tu máme vyjadrenia premiéra a ministra, že členmi nie sme. Tento rozpor vytvára priestor na dezinformácie, manipulácie a ďalšie zneisťovanie. Na konci z toho vychádza to, že Slovensko nie je dôveryhodný partner.

Pokiaľ ide o zdieľanie informácií: aj členské krajiny, ktoré na koalícii budú prítomné, či už vo formáte rokovaní premiérov alebo prezidentov, si dajú veľký pozor na to, čo povedia, ak tam bude opäť nejaký zástupca Slovenska.

Dodám, že napríklad Miroslav Wlachovský pre SME alebo aj ďalší bývalí diplomati spomínajú, že koncept členstva v koalícii ochotných je zaujímavá téma. Nie je to totiž zoskupenie vo veľkej organizácii typu NATO alebo EÚ, kde musíte niečo podpisovať, splniť a stať sa oficiálne členom. Je to oveľa voľnejšie zoskupenie. Aj preto sa dá takto lamentovať, či je niekto súčasťou.

Nie je to bežné členstvo a je tam napríklad aj výhoda, že tam neexistuje právo veta. Sú tam krajiny, ktoré majú ochotu konať, chcú byť aktívne v oblasti obrany a chcú tvoriť tú bezpečnostnú mapu Európy do budúcich rokov.

Zároveň je to signál voči Rusku, že Európa sa nevzdáva svojej ochoty pomáhať Ukrajine, a zároveň buduje aj vlastnú obranu. Po zvolení staronového prezidenta USA Donalda Trumpa je to aj signál smerom k Spojeným štátom, že Európa chce viac konať v oblasti obrany a chce byť dobrým spojencom aj v rámci NATO.

Nové sankcie na Rusko pre kyberútoky – aj voči Slovensku

EÚ so Spojeným kráľovstvom uvalili sankcie na ruských aktérov pre kybernetické útoky proti viacerým členským štátom. Mala za nimi stáť Putinova elitná hackerská skupina Turla. Až po otázkach médií slovenské orgány priznali, že tieto útoky mierili aj na našu kritickú infraštruktúru, energosektor a zbrojársky priemysel. Prečo sa o takýchto závažných bezpečnostných incidentoch dozvedáme až takto?

Je veľkým nešťastím, že Slovensko o takýchto udalostiach nekomunikuje a nevydáva základné stanoviská. Na tomto prípade sa ukazuje, že strategická komunikácia štátu nefunguje. Pritom išlo o mimoriadne závažný bezpečnostný incident, ktorý riešila aj Európska komisia.

Téma rezonovala vo viacerých členských štátoch, ktoré si predvolávali ruských veľvyslancov, aby od nich žiadali vysvetlenie. Slovensko však neurobilo prakticky nič.

Nielenže to s ruskou stranou neriešilo, ale zároveň o celej veci nijako neinformovalo verejnosť. Stačilo by pritom povedať: áno, evidujeme tieto incidenty, máme o nich informácie, príslušné orgány ich vyšetrujú a o ďalšom vývoji budeme informovať.

V tomto naša krajina veľmi zlyháva. Úrad vlády, ktorý by mal podobné bezpečnostné incidenty komunikovať alebo zastrešovať strategickú komunikáciu, mlčí.

Aké to má následky?

Výsledkom je ďalšia neistota. Veľká časť spoločnosti nadobúda pocit, že štát v tejto situácii zlyháva, a pýta sa, či sme vôbec schopní sa voči podobným útokom brániť a prijímať protiopatrenia, ktoré by im v budúcnosti zabránili.

Ak hovoríme o potrebe prijímať protiopatrenia, ako do toho zapadá, že si v takejto situácii ešte povolávame ruského vojenského pridelenca? Ide predsa o človeka, ktorý priamo reprezentuje ruské ozbrojené sily a spravodajské služby.

Aj z pohľadu nás v NEST Institute je to veľmi nelogický krok. Navyše sa udial bez akéhokoľvek vysvetlenia.

Treba pripomenúť, že tento človek v známom prípade uplácal zamestnanca Hlavných správ Bohuša Garbára. Vyplýva to z videozáznamov, ktoré zverejnilo Vojenské spravodajstvo a ktoré následne prebehli aj médiami. Celá kauza sa dostala pred súd.

A teraz sa jeden z aktérov tejto špionážnej aféry vracia na Slovensko. Je veľmi otázne, čo to má znamenať. Po ruskej agresii proti Ukrajine mnohé európske štáty pristúpili k masívnemu vyhosťovaniu pracovníkov ruských ambasád, pri ktorých existovalo podozrenie zo špionážnej činnosti. Slovensko robí krok späť vo svojej bezpečnosti a je to veľmi nelogické.

Keďže vláda tento krok nevysvetľuje, prirodzene vzniká priestor pre špekulácie, manipulácie a konšpirácie. Objavujú sa rôzne naratívy, či vzhľadom na blížiace sa parlamentné voľby nemôže ísť o posilnenie ruskej ambasády s cieľom vykonávať nejaké aktivity, ktoré by prispeli súčasným vládnym stranám k víťazstvu.

Je to čistá špekulácia. Ale práve tým, že vláda nič nevysvetľuje, vytvára priestor na ich vznik. A to je voči slovenskej verejnosti veľmi nešťastné a nesprávne.

Slovensko robí krok späť vo svojej bezpečnosti a je to veľmi nelogické.

Z toho, čo aktuálne monitorujete v NEST Institute, do akej miery podľa vás môže Rusko pripraviť väčšiu informačnú operáciu voči Slovensku?

Nemyslím si, že Rusko je dnes nútené ju pripravovať. Im v zásade stačí robiť to, čo robili aj doteraz – čiže udržiavať slovenskú spoločnosť rozdelenú. Majú tu silnú sieť proruskej propagandy, ktorú dnes preberajú aj viacerí významní politickí predstavitelia.

Rusku stačí využívať existujúce trhliny v spoločnosti a ďalej ich prehlbovať tak, aby to bolo ťažko uchopiteľné. Ak by sme sa mali vôbec dočkať nejakej výraznejšej informačnej operácie, je pravdepodobné, že príde až pred parlamentnými voľbami v roku 2027.

Problém je, že dnes sa už nemôžeme spoliehať na to, že štát podobné aktivity včas odhalí. Útvary a odborné tímy, ktoré sa na kľúčových ministerstvách venovali hybridným hrozbám, boli zrušené alebo im bola výrazne zmenená agenda.

Zrejme teda táto zodpovednosť ostane na novinároch a širšej občianskej spoločnosti. Oni budú musieť takéto operácie zachytávať, odhaľovať, upozorňovať na ne a vytvárať tlak na politikov, aby prípadná informačná operácia nedopadla v prospech Ruska.

Keď sme dávnejšie začali pripravovať tento rozhovor, jednou z mojich prvých otázok malo byť: keď je dnešná vláda proruská, máme na Slovensku menej ruských útokov, alebo sa o nich len menej dozvedáme?

Vidíme, že Slovensko hybridné hrozby neobchádzajú. Rovnako ako ostatné európske krajiny čelíme útokom. Niekde ide napríklad o útoky na kritickú infraštruktúru, ako sme videli v Poľsku, o poškodzovanie podmorských káblov ako v Baltskom mori, či o incidenty s dronmi na letiskách v Nemecku, Holandsku a inde. Slovensko zasa eviduje kybernetické útoky.

Vidíme to aj na zozname kyberútokov, ktorý komunikovala Európska komisia. Medzi tými nie veľa krajinami, ktoré boli výslovne spomenuté, sme boli aj my.

Na Slovensku síce nevidíme masívne výpadky štátnych systémov – hoci si pamätáme útok na kataster zo začiatku roka 2025. Z informácií Národného bezpečnostného úradu však vieme, že kyberútoky tu prebiehajú.

Čo je ich cieľom?

Vo väčšej miere sú zameriavané na získavanie informácií o fungovaní štátnej správy a prístupu k osobným údajom, ktoré môžu byť neskôr zneužité. Útoky, na ktoré upozorňovala eurokomisia, sa týkali napríklad aj získavania údajov z bezpečnostných kamier na železniciach.

Tým, že je Slovensko členom NATO aj EÚ, je tranzitnou krajinou, cez ktorú prechádza vojenský materiál a munícia. Zároveň vo veľkom vyrábame muníciu, ktorá na komerčnej báze smeruje na Ukrajinu. Tie kyberútoky sú preto zamerané najmä na monitorovanie tokov a procesov.

Nevidíme teda, že by Slovensko bolo nejakým spôsobom vynechané z hybridných útokov len preto, že tu máme proruskú rétoriku na úrovni politických špičiek.

Pre Rusko sme práveže krajina, ktorú sa oplatí udržiavať stále rozdelenú a určitým spôsobom zraniteľnú. A to už aj preto, že sme členmi NATO a EÚ, kde pri najdôležitejších rozhodnutiach, najmä v zahraničnej politike, platí právo veta.

Tým pádom aj taký malý štát, ako je Slovensko, môže ovplyvniť alebo zablokovať viaceré rozhodnutia a iniciatívy – napríklad tie, ktoré sú zamerané na podporu Ukrajiny alebo širšie proti Rusku.

Čiže Rusi sledovali aj zábery z našich železníc a do toho bol bezpečnostný a krízový manažér Železníc SR Ján Gróf len nedávno na návšteve Ruska. Podľa vlastných slov súkromne navštívil Petrohrad, no fotografie ukazujú, že sa stretol s predstaviteľmi, ktorí majú blízko k Putinovmu režimu. Ako toto zapadá do celého obrazu?

Táto situácia má viacero rovín. Prvou je samotný fakt, že človek zodpovedný za bezpečnosť železníc – teda významnej kritickej infraštruktúry štátu – ide na výlet do Ruska, kde sa stretáva s takýmito ľuďmi. Zároveň vôbec nevieme, čo tam vlastne robil.

My v každom prípade vieme, že ruské spravodajské služby dlhodobo získavajú informácie aj prostredníctvom takýchto neformálnych kontaktov s ľuďmi, ktorí zastávajú významné pozície.

Na zamyslenie je aj to, že ak máme človeka, ktorý má takéto pozadie alebo názory, tak ich nezískal až po zamestnaní sa na železniciach. Musel ich mať už predtým. Preto je namieste pýtať sa, aké bezpečnostné postupy železnice aplikovali predtým, ako prijali tohto zamestnanca na takú citlivú pozíciu.

Čo je tá ďalšia rovina?

Ďalšou rovinou je aj to, že železnice o celej situácii komunikujú veľmi slabo. Doteraz napríklad nevieme, aké ďalšie kroky podnikli vzhľadom na vývoj incidentu ani čo sa dialo po tom, ako sa tento zamestnanec vrátil na Slovensko. Pokračuje ďalej vo svojej funkcii? Boli prijaté nejaké protiopatrenia?

Je to zároveň výpovedné o tom, ako náš štát pristupuje k bezpečnosti ako takej. Ak sa niečo takéto môže stať v inštitúcii, ktorá má v portfóliu kritickú infraštruktúru, veľa to hovorí o celkovom nastavení bezpečnosti na Slovensku.

Ako som tiež už spomínal, útvary, ktoré sa venovali monitorovaniu bezpečnostných hrozieb, budovaniu povedomia či príprave podkladov na podobné zahraničné cesty, dnes už neexistujú. A tým pádom, aj keby sa železnice chceli oprieť o relevantné informácie alebo odborné podklady, v podstate nemajú o čo.

Dá sa povedať, čím sú ruské hybridné útoky špecifické v porovnaní s pôsobením iných štátov?

Už som to spomenul – Rusku stačí, ak nás udržiava vo vysokej miere polarizovaných a rozdelených. Tým sme zároveň do veľkej miery paralyzovaní pri prijímaní konsenzuálnych rozhodnutí.

Nevieme sa zhodnúť ani na základnom smerovaní krajiny, stále sa objavujú otázky, či patríme na Východ alebo na Západ. Sami sme boli svedkami vyjadrení vysokých vládnych predstaviteľov, ktorí spochybňovali naše členstvo v EÚ a NATO. Neskôr síce táto téma utíchla, no samotné otázky tu zazneli.

To prirodzene zneisťuje občanov Slovenska a určite to neprospieva ani bezpečnosti štátu. Na Slovensku totiž dlhodobo pôsobí ruská propaganda. Aj v našom inštitúte sme ešte v roku 2024 vydali hĺbkovú analýzu s názvom Tichá invázia manipulácií a propagandy. Tá ukázala, že na Slovensku pôsobí skupina takzvaných superšíriteľov.

Ako vyzerá ich činnosť?

Na dennej, niekedy až hodinovej báze prekladajú a šíria obsah z Ruska – či už správy z frontu na Ukrajine, informácie ruského ministerstva obrany alebo obsah z ruského veľvyslanectva v Bratislave – a následne ich distribuujú medzi slovenských občanov.

Týchto osem superšíriteľov zasahuje desaťtisíce ľudí. A tento proces prebieha kontinuálne už niekoľko rokov vkuse. Nikto ho nereguluje, nikto mu účinne nebráni a obsah sa postupne prelieva z Telegramu na ďalšie sociálne siete, predovšetkým na Facebook, ale aj Instagram či TikTok.

Ide o jav, ktorý má na Slovensku masový dosah. A ako sa ukazuje aj na základe toho, ako sa prezentuje súčasná politická reprezentácia, Rusku to stačí. Nevidíme tu rozsiahle útoky na kritickú infraštruktúru ani prelety dronov či podobné incidenty.

Rusko robí len to, čo v tejto chvíli považuje za potrebné. Zároveň tu zostáva aj problém energetickej závislosti. Slovensko patrí spomedzi krajín Európskej únie stále medzi štáty, ktoré sú vo veľkej miere závislé od dovozu ruskej ropy a zemného plynu.

K tomu sa ešte dostaneme. Ak ale porovnáme činnosť Ruska napríklad s Čínou, platí, že Slovensko nie je pre ňu až takou prioritou? A ak tu pôsobí, tak skôr prostredníctvom budovania pozitívneho obrazu krajiny?

Čína má odlišný prístup k tomu, ako realizuje svoje zahraničné ovplyvňovanie. Kým Rusko pôsobí agresívnejšie, prostredníctvom propagandy a hybridných operácií, Čína postupuje dlhodobejšie. Jej cieľom je vytvárať pozitívny obraz o krajine napríklad prostredníctvom akademickej sféry...

Napríklad aj cez Konfúciove inštitúty?

Áno, cez tieto inštitúty, cez dlhodobé vytváranie pozitívneho naratívu o krajine alebo cez vytváranie určitej infraštruktúrnej závislosti. Videli sme to napríklad aj pri prípade baterkárne pri Šuranoch, keď zorganizovala výlet pre starostov obcí, ktoré sú dotknuté výstavbou tejto továrne, do Číny.

Bol im vytvorený taký program, aby sa vrátili s oveľa pozitívnejším pohľadom a mienkou o krajine, než mali predtým.

Čína teda hrá svoju hru inak ako Rusko. Je nenápadnejšia a možno práve preto o to nebezpečnejšia. Na druhej strane si vieme tieto veci uvedomiť a prijať určité protiopatrenia tak, aby sme ich snahu eliminovali.

Ruské drony údajne prepašované cez Bratislavu

Ruská tajná služba FSB tvrdí, že cez Bratislavu mali byť prepašované drony, ktoré mali zaútočiť na Moskvu. Z prípravy operácie obvinila ukrajinského rapera, ktorý žije na Slovensku, ten tvrdenia odmieta. Poslankyňa Vladimíra Marcinková (SaS) na sociálnych sieťach upozornila, že na Ukrajine ide o veľkú tému, kým tu len o okrajovú. Prečo je to tak? Ak je tvrdenie Rusov pravdivé, znamenalo by to využitie slovenského územia na utajovanú vojenskú operáciu.

No, prebehlo to médiami a objavilo sa o tom viacero správ. Ako vravíte, na Ukrajine je to veľká téma. Slovenská vláda to zase vôbec nekomunikovala. Nie je o tom žiadna zmienka.

Áno, doplním, že SME oslovilo Ministerstvo vnútra, Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo obrany, Úrad vlády, Slovenskú informačnú službu aj ukrajinské veľvyslanectvo. Žiadna z týchto inštitúcií neposkytla vysvetlenie. Vyjadrenie síce poskytol Policajný zbor, no nie také, ktoré by nám pomohlo lepšie pochopiť situáciu.

Áno, v podstate ide o to, že tak, ako pri predchádzajúcich bezpečnostných incidentoch, ani v tomto prípade vláda nevydala nejaké transparentné stanovisko. V tomto prípade nevydala žiadne.

A my si môžeme len domýšľať, či prebieha nejaká komunikácia medzi slovenskou a ruskou stranou, kde si toto vyjasňujú. Určite tu je nejaký zmätok z toho, prečo to Rusi takto komunikovali, keď je súčasná vláda naklonená Moskve výrazne viac ako tá predchádzajúca. A prečo sa tu niečo takéto udialo? Otázne tiež je, či sa tým naše tajné služby vôbec zaoberajú a či to majú podchytené.

Môžeme sa len dohadovať. Pre našu vládu je to veľký faul, že to nekomentuje. Ide predsa o vážny bezpečnostný incident. Určite je to zmätočné aj pre voličov súčasných vládnych strán.

Ako na to reaguje slovenská dezinformačná scéna alebo prokremeľské účty?

Aj dezinfoscéna o tomto mlčí. Rozoberá to len veľmi minimálne, pretože je to pre nich také zmätočné a nevedia, ako to uchopiť. Zároveň akoby nemali žiadne „noty“, čo si o tom majú myslieť.

Čiže je to veľký faul. Zároveň zase vysielame signály aj našim spojencom, že sme nedôveryhodní, že nekomunikujeme a že nemáme situáciu na vlastnom území pod kontrolou.

A naozaj, nemáme tu ani útvary, ktoré by to dokázali nejakým spôsobom rozkryť, vysvetliť súvislosti a navrhnúť nejaké protiopatrenia. Opäť to teda zapadá do tej mozaiky nekomunikácie a toho, že výsledkom je krajina, ktorá je menej dôveryhodná voči zahraničiu aj vlastným občanom.

Strategická korupcia

Vo vašej organizácii sa intenzívne venujete aj strategickej korupcii. Keďže ide o pomerne neznámy pojem, skúsme začať jednoducho – čo presne znamená strategická korupcia?

Každý si vie predstaviť, čo je korupcia. Ide o jav, ktorý sa v rôznej miere vyskytuje prakticky v každej spoločnosti. Najčastejšie si pod tým predstavíme úplatok výmenou za určitú výhodu.

Pri strategickej korupcii je to trocha zložitejšie. Cieľom je totiž získanie strategickej výhody. Je tam nejaký zahraničný aktér, či už štátny alebo neštátny, ktorý sa ju snaží získať prostredníctvom korupcie. Nemusí pritom ísť iba o finančný úplatok – môže ísť napríklad o ponúknutie pracovného miesta alebo inú formu protislužby.

Pod strategickou výhodou si môžeme potom predstaviť napríklad zmenu geopolitického smerovania krajiny, vytváranie pozitívneho obrazu o nej alebo získanie inej výhody, ktorá môže viesť napríklad k väčšej energetickej závislosti. Strategická korupcia teda v skratke znamená získanie strategickej výhody na úrovni štátu.

Odhaliť takúto korupciu je oveľa komplikovanejšie ako tú bežnú, práve pre jej častý medzinárodný presah. Vyžaduje si to nielen bežné forenzné metódy a prácu vyšetrovacích orgánov, ale aj pokročilú analytiku, prístup k registrom či spoluprácu so zahraničnými partnermi.

Vieme uviesť aj konkrétne príklady, na ktorých sa dá strategická korupcia lepšie vysvetliť? Môžeme vidieť určité náznaky aj v tom, že Péter Szijjártó po skončení vo funkcii ministra zahraničných vecí v Maďarsku nastúpil do čínskej automobilky BYD? Alebo keď Gerhard Schröder po odchode z politiky nastúpil do Gazpromu či Rosneftu?

Aj v prostredí Európskej únie nájdeme takéto príklady. Je určite zaujímavé, keď človek vo vysokej politike – Schröder bol dlhoročný nemecký kancelár a Szijjártó dlhoročný minister zahraničných vecí – po skončení kariéry okamžite nastúpi do firmy, ktorá už predtým mala v danej krajine nejaký biznis.

Potom vzniká otázka, či politické procesy, legislatívy alebo rozhodnutia neboli už predtým robené aj v prospech týchto firiem. A či toto nie je odmena za takéto konanie.

Čiže aj toto môže byť prejav strategickej korupcie – takzvaná kooptácia alebo rotácia politických funkcií. Politik prejde z verejnej funkcie do súkromnej firmy, neskôr sa môže opäť vrátiť do politiky. Takýto vplyv môže pretrvávať a dotyčný môže vo svojej pôsobnosti konať v prospech štátneho alebo neštátneho aktéra.

Ide teda o indikátor strategickej korupcie a ak by sa podarilo rozkryť celé pozadie takýchto prípadov, mohlo by sa ukázať, že o ňu skutočne išlo.

Chcem ešte zdôrazniť, že aj v rámci Európskej únie je téma strategickej korupcie stále len na začiatku. Či už z pohľadu jej uchopenia, legislatívneho ukotvenia alebo samotného vyšetrovania. Napríklad sme ešte zaregistrovali škandál Qatar Gate v roku 2022, pred majstrovstvami sveta vo futbale v tejto krajine.

Prosím, pripomeňme ho čitateľom.

Z vyšetrovacích orgánov v Belgicku prenikli informácie, ktoré boli potom široko medializované. Polícia rozkryla korupčné pozadie, vysoké toky peňazí a finančné prostriedky smerujúce k rôznym zamestnancom Európskeho parlamentu. Dokonca tam figurovala aj podpredsedníčka Európskeho parlamentu, ktorá je stále vyšetrovaná. Jeden taliansky europoslanec sa aj priznal.

V tomto prípade sa pri domových prehliadkach našli v bytoch státisíce eur v hotovosti. Ďalším vyšetrovaním sa zistilo, že zamestnanci alebo poslanci Európskeho parlamentu vykonávali aktivity, aby sa určité procesy nastavili v prospech Kataru, neskôr sa hovorilo aj o Maroku. Išlo napríklad o zjemňovanie správ o ľudských právach alebo o presadzovanie rôznych opatrení na úrovni spolupráce medzi krajinami Európskej únie a Katarom.

Čiže títo zamestnanci alebo europoslanci konali v prospech týchto štátnych aktérov a za to dostávali finančné výhody či rôzne dovolenky a podobne. Vyšetrovanie stále prebieha.

Vidíme teda, že aj v priestore Európskej únie sa táto strategická korupcia deje. Zároveň však platí, že stále je to oblasť, ktorá je legislatívne veľmi málo uchopená.

Keď sa niečo rozkrýva, tak sa to väčšinou rozkrýva cez legislatívu, ktorá sa týka klasickej korupcie. Tú nadstavbu, teda medzinárodný presah, už potom riešia napríklad jednotky, ktoré sa zaoberajú hybridnými hrozbami, spravodajské služby alebo sa to komunikuje politicky, možno viac na úrovni EÚ ako na úrovni jednotlivých krajín.

Priblížme sa aj domovu. Máme nejaký príklad, kde by sme na toto mohli poukázať aj na Slovensku? Ako sme spomenuli, často sa napríklad rieši, prečo sme doteraz natoľko závislí od ruských energií.

Toto je práve taký príklad, pri ktorom dodnes nevieme, prečo naši vládni predstavitelia tak dôrazne trvali na tom, aby sa tá závislosť udržala stále na jednom dodávateľovi, v tomto prípade z Ruska. A to aj napriek tomu, že realita nás pritlačila k tomu, aby sme diverzifikovali zdroje ropy a plynu.

Stále patríme v rámci Európskej únie ku krajinám, ktoré sú od týchto energií najviac závislé. A je veľká otázka, prečo politické špičky trvajú na tom, aby sme takto závislí zostali.

Argument, že ide o lacnú ropu alebo lacný plyn, v podstate nesedí. Nemáme lacnejšie energie, benzín ani naftu, ako okolité krajiny. Nemali sme ich lacnejšie ani predtým, ani potom, keď sa na jar obnovila činnosť poškodeného ropovodu Družba na Ukrajine.

Otázka je, čo je za tým? Áno, ruská ropa môže byť lacnejšia, ale peniaze z nej idú najmä súkromnej firme. Štát z toho síce má určitý prospech, ale v porovnaní s rizikom tejto závislosti je marginálny.

Máme teda určité indície, že tu môže byť prítomná strategická korupcia. Problém je, že na Slovensku nemáme inštitúcie ani legislatívu, ktoré by sa tým systematicky zaoberali. Vieme preto hovoriť len o určitých signáloch a indikátoroch. Máme ich, ale potvrdiť ich zatiaľ nevieme.

Je to téma, ktorú bude potrebné do budúcna vyšetriť a prijať opatrenia, aby sa podobné veci neopakovali. Pretože výsledkom je krajina, ktorá je viac závislá, a tým pádom aj menej bezpečná.

Máme ešte nejaký domáci príklad vo vzťahu k inej krajine ako k Rusku?

Napríklad ešte za vlády Viktora Orbána sa tlačili veľké peniaze do rôznych projektov a pamiatok na južnom Slovensku. Boli medializované prípady odkupovania historických budov alebo napríklad vyčlenenia veľkého balíka peňazí na športoviská, ako veľký štadión v Komárne.

Boli tam zaznamenané finančné toky, ktoré už vadili aj súčasnej vláde, aj za predošlej maďarskej vlády. Naše ministerstvo zahraničných vecí sa voči tomu aj ohradilo a chcelo transparentne komunikovať, prečo tieto toky prichádzajú.

Vidíme tam indikátory, že niekde sa vytvára infraštruktúra, ktorá je geopoliticky významná alebo je sponzorovaná inou krajinou. Vytvára sa tým určitá väzba na obyvateľstvo a v prípade krízy je veľká otázka, komu bude dôverovať a či nebude počúvať inú krajinu.

Nejde pritom o to, či je to Maďarsko alebo iná krajina či menšina. Ten princíp vytvárania závislosti alebo takéhoto vplyvu je z pohľadu bezpečnosti Slovenska dôležitý.

Vraveli ste, že nemáme orgány, ktoré by sa týmto témam venovali. Kebyže nebola zrušená NAKA a ÚŠP, boli by ju schopné riešiť ony?

Strategická korupcia je fenomén, ktorý sa nedá riešiť iba jednou inštitúciou. Dá sa k tomu pristúpiť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je vytvorenie určitej organizácie, napríklad štátnej inštitúcie, ktorá by túto oblasť zastrešovala, riešila a zároveň koordinovala prácu ďalších zložiek, ktoré by sa na vyšetrovaní strategickej korupcie podieľali.

Druhý spôsob je rozšírenie právomocí existujúcich úradov, ktoré sa zaoberajú korupciou, bezpečnosťou a podobnými oblasťami. V rámci Slovenska sa to musí týkať ministerstva zahraničných vecí, tajných služieb, ministerstva hospodárstva – napríklad pri otázkach energetickej závislosti. Ale aj ďalších inštitúcií, ako je úrad vlády, ktorý musí vedieť takéto vážne bezpečnostné otázky komunikovať.

Strategická korupcia je však špecifická tým, že je veľmi zložitá. Nestačí, aby ju riešila iba polícia alebo jeden vyšetrovací útvar. Má totiž aj zahraničný presah, takže by tam mala byť spolupráca s Európskou úniou.

V niektorých prípadoch by to mohlo zahŕňať aj spoluprácu s NATO, napríklad pri otázkach zbrojných zákaziek. Rovnako by tam mala byť spolupráca s Interpolom a s jednotlivými krajinami, ktorých sa daný prípad týka.

Pomohlo by, keby má Slovensko konečne zákon o lobingu? Európska komisia dlhodobo upozorňuje na to, že ho potrebujeme. Spomínala to aj v poslednej správe o právnom štáte.

Zákon o lobingu by bol určite súčasťou potrebnej legislatívy. Neviem, či v takej podobe, ako si ho predstavuje súčasná vláda, ale určite v podobe, v akej fungujú zákony o lobingu v rôznych západných krajinách, ktoré túto problematiku riešia.

Je to však iba jedna časť problému. Chýba nám širšia legislatíva, pretože strategická korupcia ako pojem nie je jasne uchopená, definovaná ani priradená do kompetencií konkrétnej štátnej inštitúcie.

Náš inštitút urobil projekt, ktorý sa túto tému snažil nejakým spôsobom uchopiť. Výstupom je aj príručka, ktorá ukazuje, ktorá inštitúcia by mala čo robiť, do akých registrov sa pozerať, čo by mali robiť novinári aj ostatné organizácie.

 

Článok vznikol v spolupráci s Heinrich Boll Stiftung Prague.

Článok bol publikovaný 1.7. 2026 na eubrief.sk