Europe does not know the limitations of Russian-style media, rather they are unnecessary "sticks" or funding restrictions. However, even the best regulation will not protect media freedom on its own, says lawyer TOMÁŠ KAMENEC in an interview.

Európa nepozná obmedzenia médií ruského typu, ide skôr o zbytočné „palice“ alebo obmedzenia financovania. Ani najlepšia regulácia však slobodu médií neochráni sama o sebe, hovorí v rozhovore advokát TOMÁŠ KAMENEC.

Tomáš Kamenec je advokát a partner kancelárie Paul Q. Špecializuje sa na mediálne právo a je členom Tlačovo-digitálnej rady Slovenskej republiky. Zastupoval napríklad Televíziu Markíza v kauze falšovaných zmeniek alebo riaditeľku Nadácie Zastavme korupciu Zuzanu Petkovú v žalobe na Martina Daňa.

Rozhovor je dostupný aj ako podcast.

Veľa sa dnes hovorí o rozklade slobody médií v Maďarsku, Poľsku alebo Slovinsku. Máme na Slovensku zákony, ktoré tomu bránia, alebo sme mali iba šťastie?

Máme určitý rámec vyplývajúci z právnych predpisov, ten však nie je absolútny ani nepriestrelný. Takže je to zmes inštitucionálnych záruk a určitej dávky šťastia. V minulosti sme totiž pozorovali aj úspešné snahy o ovplyvňovanie súkromných a verejnoprávnych médií, ktoré sa z toho ešte dlho spamätávali.

V čom vidíte najväčšie slabiny našich mediálnych zákonov?

Napríklad pri tvorení Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorej členovia sú volení v parlamente. Jej zloženie je teda do veľkej miery politickým rozhodnutím. Výberové konania sú síce od roku 2020 robené formou verejných vypočutí, čo určite prispelo k transparentnosti, ale stále ide o politický výber. Nezávislé vykonávanie funkcie je potom na jednotlivých členoch.

Hlasovanie poslancov nie je verejné, pomohlo by, ak by sa odtajilo?

Určite je to jedna z foriem zabezpečenia transparentnosti. V britskom parlamentnom systéme napríklad vôbec nepoznajú formu tajného hlasovania. Je dôležité voličom ukázať, kto ako hlasoval v konkrétnej veci.

Čo by ešte pomohlo?

Je viacero spôsobov, ako sa dá vytvárať takýto dozorný orgán. Napríklad cez nominácie záujmových organizácií, ktoré majú solídnu reprezentáciu v spoločnosti, alebo by časť rady mohla byť volená parlamentom a časť inými zložkami moci.

Neexistuje ale jeden ideálny systém, ktorý by zaručil transparentné a slobodné médiá. Ide o to, aby sme pri výbere regulátora čo najviac odstraňovali možný politický vplyv a vyberali osobnosti, ktoré akékoľvek snahy o ovplyvňovanie dokážu ustáť.

Európska komisia chce na jeseň predstaviť Európsky akt o slobode médií. Čo by mal obsahovať?

Únia by mala pripraviť čo najlepší regulačný rámec, ktorý zabezpečí pluralitu a nezávislosť médií a rámec na ich financovanie. Dnes je na stole otázke, kto najviac zarába na reklame pripojenej k obsahu. Je to médium, ktoré z nej financuje kvalitnú žurnalistiku, alebo je to agregátor, ktorý prevádzkuje obrovský portál?

Na Slovensku pomohlo zavedenie práva vydavateľov do ostatnej novely autorského zákona, čo vychádza z transpozície európskej smernice. Ale je to iba jeden krok, pretože ak bojujeme za pluralitu a nezávislosť médií, musia byť v prvom rade schopné sami seba financovať. A musia mať také podmienky na financovanie, aby vedeli fungovať nezávisle od štátu a neboli hračkou v rukách oligarchov, ktorí si ich kupujú ako atómové kufríky.

Môže ale Únia nastaviť jedny pravidlá napríklad aj pre regulátorov médií v celej EÚ?

Myslím si, že do detailu nie. Regulátor vo Fínsku vyzerá inak ako na Slovensku a inak sa vyhodnocuje aj jeho nezávislosť. Existujú objektívne charakteristiky nezávislosti a ich plnenie členskými štátmi môže Únia vyhodnocovať, ale inštruktívny popis, ako k tomuto cieľu dospieť, nezodpovedá právu Európskej únie.

Akými problémami dnes čelia európske médiá?

Už nie sme zvyknutí na obmedzenia ruského typu, kde má štát cenzorský úrad, ktorý určuje čo je prípustné a čo je falošná informácia. Obmedzenia médií sú skôr cez regulácie, napríklad pokus v Poľsku zakázať média zahraničných vlastníkov. Alebo je to otázka financovania, od úprav dane z pridanej hodnoty až po osobitné zdanenie cez reguláciu reklamy.

Ako je toto regulované na Slovensku? Mohol by sa slovenský politik rozhodnúť, že dá veľa peňazí z vládneho rozpočtu nejakému médiu, ktoré by potom bolo pod tlakom písať určitým spôsobom?

Štát dnes nepatrí medzi najväčších zadávateľov reklamy v médiách. Na to sme boli zvyknutí napríklad v dobe Vladimíra Mečiara, keď sprivatizované podniky zadávali reklamu do denníka Republika. Určite ale pomer míňania nie je spravodlivý, vždy tam cítiť afinitu pre ten alebo onen informačný kanál.

Neexistuje reálna úprava, ktorá by regulovala míňanie vládnych výdavkov na reklamu. Máme zákon o verejnom obstarávaní, ktorý sa ale na zadávanie reklamy môže vzťahovať iba do určitej miery. Ak máte dve celoslovenské súkromné televízie, ťažko spravíte súťaž.

Máme ale aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám a povinné zverejňovanie zmlúv. Tým, že je míňanie týchto peňazí verejné, máloktorý politik si dovolí verejné peniaze zneužiť.

Niektorí európski politici s tým ale problém nemajú. Viete si v tejto oblasti predstaviť nejaké jednotné európske pravidlá?

Určite by mohla byť nejaká rámcová požiadavka, ako vlastne míňať peniaze na publicitu a informovanosť, ako zadávať reklamu. Rozprávame sa však o naozaj širokej úprave, ktorá by stanovila iba cieľ. Myslím si, že už dnes by sa našli úpravy, ktoré tento cieľ implicitne obsahujú.

Prejdime k vlastníctvu médií. Ako je na tom naša legislatíva v tejto oblasti?

V súčasnosti médiá musia oznámiť regulátora svojich vlastníkov, a ak žiadate o licenciu, tiež oznamujete, kto je vlastníkom média. Existuje aj zákaz krížového vlastníctva. Jeden veľmi známy vlastník médií v minulosti vlastnil aj iné médiá, bez ohľadu na právnu úpravu, a v súčasnosti je vo výkone trestu.

Nový mediálny zákon túto úpravu modernizuje, v prvom rade využíva už existujúcu infraštruktúru, teda napríklad register partnerov verejného sektora, kde sa verejne uvádzajú koneční užívatelia výhod. Na to, aby som vedel posúdiť, či skutočne nedochádza k ovplyvňovaniu, totiž musím vedieť, kto za tými firmami stojí.

V parlamente je reforma zákona, ktorá by každému médiu prikazovala zverejňovať darcov od nejakej sumy. Aktuálne je nastavená na 1200 eur. Je to dosť na to, aby bolo vlastníctvo médií transparentné?

Takéto crowdfundingové financovanie je skôr relevantné pre menšie médiá, na ktoré sa zberajú ich priaznivci. A poznáme mnoho takýchto webových portálov, ktoré sami seba prehlasujú za médiá, a nie je nám úplne jasné, odkiaľ berú peniaze na svoju činnosť. Do nejakej miery sa domnievam, že peniaze na svoju činnosť dostávajú aj cez vplyvové operácie nie úplne spriatelených režimov. Takýmto spôsobom sa získava vplyv v spoločnosti a vytvára sa v nej rozvrat.

Je samozrejme možné, aby akýkoľvek štát mal v inej krajine svoje vlastné médium, ak získa licenciu. Sloboda prejavu v tomto smere je bezbrehá, ale čitatelia, poslucháči a diváci by mali mať možnosť dozvedieť sa, čo vlastne čítajú. Či čítajú niekoho štátnu propagandu, alebo sú konfrontovaní s názormi novinárov, alebo ide o operáciu financovanú tajnou službou.

Bolo dobré, že Únia pozastavila činnosť médiám Sputnik a Russia Today?

Európska únia tým zakázala tejto mocnosti šíriť štátnu propagandu na území EÚ. Vyšlo nariadenie, ktoré zabraňuje šíreniu retransmisií štátnych ruských kanálov. Myslím si, že to je správne a že je to primerané opatrenie, ktoré síce je obmedzením slobody prejavu, ale s ohľadom na situáciu je legitímne a legálne. Ale toto je extrémny príklad.

Čo by pomohlo predísť situácii, ktorá je dnes v Maďarsku?

V Maďarsku štát cez regulačné nástroje a spôsoby financovania do veľkej miery zničil nezávislú žurnalistiku. Regulácia médií alebo vytváranie regulačného rámca pre médiá pozostáva z mnohých opatrení, z mnohých rôznych práv, slobôd, povinností od transparentnosti vlastníctva, financovania, ochrany novinárov a zdrojov, garancie práva na slobodu prejavu. Od právnej regulácie po judikatúru, možnosť obranných prostriedkov, právne odstránenie zákonov, ktoré vytvárajú zbytočnú „palicu“ na novinárov. Jedno bez druhého vám nikdy neprinesie ten efekt ako všetky tieto nástroje dokopy.

Stačia teda samotné zákony na ochranu demokracie alebo je to do veľkej miery aj na občianskej spoločnosti?

Po Balkánskych vojnách, myslím, že v Bosne a Hercegovine prijali zákon o slobode informácií, ktorý bol naozaj dobrý. Mali mnoho rôznych inštitútov, test verejného záujmu, rôzne ďalšie aspekty. Perfektný zákon, ale koľko mali žiadostí o informácie? Dve za rok.

Regulačný rámec je len jeden zo stavebných kameňov pre demokratickú spoločnosť, neochráni nás sám o sebe. Obranyschopnosť občianskej spoločnosti je druhým a asi aj podstatnejším stavebným kameňom.

Ako sme na tom na Slovensku?

Na Slovensku existuje obrovská nedôvera k verejným inštitúciám a k štátu ako takému. Nehovorím, že do nejakej miery nie je oprávnená, ale potom zlyhávajú aj opatrenia, ktoré sú v priamej závislosti od dôvery, napríklad očkovanie.

Tie krajiny Európskej únie, kde médiá sú partnermi, kde majú veľké privilégia a dokážu verejnosť informovať, sú jedny z najúspešnejších. A autoritárskejšie členské štáty sú na tom oveľa horšie aj ekonomicky, právne aj kvalitou života.

Čo by ste v tejto situácii, s problémami, ktoré máme, odporučili Európskej komisii pri tvorení mediálnej legislatívy? 

Európsky mediálny trh musí mať záruky plurality a slobody informácií, aby nebolo možné získať tak veľký vplyv na mediálnom trhu, ktorý by umožnil deformovať slobodu. Je tiež dôležité zabezpečiť reálnu možnosť financovania médií, pretože kvalitná žurnalistika sa môže financovať len z reklamy. Dezinformácie a rozvrat sú ochotné platiť aj krajiny, ktoré nemajú najúprimnejšie úmysly s Európskou úniou. Ďalším krokom je posilňovať slobodu prejavu, pretože bez nej nebude v Európskej únii nikdy existovať zdravé prostredie. Iba tým, že dokážeme ochrániť médiá a ich možnosť šíriť idey a informácie, dokážeme celý systém udržať nažive, funkčný a tak, ako si ho všetci, ktorí veríme v demokraciu, predstavujeme.