The initiative of the ambassadors in Slovakia to support the ratification of the Istanbul Convention in Slovakia through an open letter was not unique. The ambassadors acknowledge that the agenda promoting gender equality is becoming a priority in their foreign policy activities. But few countries dare to call it 'feminist diplomacy'.
Iniciatíva veľvyslancov na Slovensku, ktorou chcú prostredníctvom otvoreného listu podporiť ratifikáciu Istanbulského dohovoru u nás, nebola jedinečná. Ambasádori priznávajú, že agenda, podporujúca rodovú rovnosť, sa stáva prioritou ich zahraničnopolitických aktivít. No len máloktoré z krajín sa ju odvažujú nazývať „feministická diplomacia”.
Dvanásti veľvyslanci a veľvyslankyne z krajín EÚ, pôsobiaci na Slovensku, uverejnili pri príležitosti desiateho výročia podpísania Istanbulského dohovoru otvorený list pod názvom Prečo by Slovensko malo ratifikovať Istanbulský dohovor. Hoci sa práve vďaka dohovoru malo medzinárodné spoločenstvo zjednotiť na tom, ako predchádzať domácemu násiliu a násiliu na ženách, kvôli terminológii si našiel po celej Európe svojich zarytých odporcov. Aj preto sa krajiny, ktoré dohovor ratifikovali, rozhodli povzbudiť debatu o ňom v štátoch, kde s ratifikáciou váhajú. Tvrdia, že debata musí byť oslobodená od nepravdivých naratívov, obklopujúcich dohovor.
Otvorený list veľvyslancov na Slovensku nebol jednaným svojho druhu. Veľvyslanci z 15 krajín napísali obdobný list aj v Litve, iní v Moldavsku, či v Turecku – tu sa dokonca pridali aj veľvyslanci z Českej republiky a Spojeného kráľovstva, hoci Praha aj Londýn ratifikáciu odmietajú. V krajinách, ktoré dohovor ešte neratifikovali, sa konali aj ďalšie aktivity na podporu dohovoru, potvrdili portálu EURACTIV Slovensko ambasády.
Cieľom tejto iniciatívy, je podľa ambasádorov rozšírenie debaty o dohovore, ktorá by „stála na podstate a hodnotách, ktoré Istanbulský dohovor predstavuje, ako aj na tom, čo môžeme pre podporu bezpečnosti, rešpektu a rovnosti žien a dievčat urobiť spoločne,“ vysvetľuje motivácie Švédske veľvyslanectvo na Slovensku.
„Sme si vedomí, že slovenská vláda uzákoňuje mnohé z opatrení, ktoré sa uvádzajú aj v dohovore, čo vítame. Avšak veríme, že je dôležité, aby všetky členské štáty EÚ ratifikovali dohovor ako signál pre našich občanov, ako aj pre tretie krajiny,“ vysvetľuje Hilda Ó Riain, írska veľvyslankyňa na Slovensku.
Holandský veľvyslanec Henk Cor van der Kwast dodáva, že cieľom tiež bolo „postaviť sa falošným správam o dohovore, ktoré sa objavujú na mnohých miestach, najmä na sociálnych médiách, a zamerať sa na to, o čom v dohovore skutočne je, teda prevencia a boj proti domácemu násiliu voči ženám a dievčatám“. Potvrdzuje slová expertov, ktorí tvrdia, že boj proti domácemu násiliu nemá nič spoločné s manželstvami osôb rovnakého pohlavia. „Nemá to nič spoločné s ‘tradičnými rodinnými hodnotami‘ alebo s tým, ako sa pozeráte na úlohu žien. Je to jednoducho porušenie základného ľudského práva, ktoré nemôžeme a nesmieme akceptovať,“ prízvukuje van der Kwast. „Boj proti domácemu násiliu je pre mňa tiež o silnom právnom štáte: zlepšiť musíme v tejto oblasti fungovanie polície a prokuratúry“.
„Dohovor nezavádza konkrétne definície pojmu ‘rod‘ ani nepodporuje konkrétne formy rodových vzťahov,“ dodáva aj nemecká veľvyslankyňa Barbara Wolf.
Veľvyslanci a veľvyslankyne v liste pripomenuli, že viac ako tritisíc žien v Európe každý rok zabije ich blízky partner alebo rodinný príslušník. Ani čísla u nás nie sú o nič povzbudivejšie. „Na Slovensku bolo 34 percent žien starších ako 15 rokov vystavených fyzickému alebo sexuálnemu násiliu. (…) Podľa polície zomrelo minulý rok rukou partnera na Slovensku 12 žien,“ píšu ambasádori. Podľa nich je aj pre tieto vysoké čísla „dôležité zamerať sa na skutočný cieľ Istanbulského dohovoru, ktorým je ochrana žien a dievčat a zabezpečenie bezpečného životného prostredia a rovnakých príležitostí“.
Slovensko vyzývajú, aby dohovor „vnímalo ako snahu o spoločnosť, v ktorej je domáce násilie neprijateľné a nemožno ho považovať za súkromnú alebo rodinnú záležitosť“ a ratifikovalo ho.
Emblém feministickej diplomacie
Dvanásť veľvyslancov a veľvyslankýň, ktoré sa podpísali pod list, nabádajúci k ratifikácii Istanbulského dohovoru, reprezentujú krajiny, v ktorých sa téma žien a rovnosti rodov dostáva do centra zahraničnopolitických aktivít. Ako feministickú diplomaciu však túto agendu jednoznačne poznačuje len Švédsko a Francúzsko.
Práve Švédi patria medzi pionierov feministickej zahraničnej politiky, ktorá sa stala súčasťou ich zahraničnopolitickej agendy v roku 2014. Prejavuje sa nielen v zahraničnopolitických štruktúrach švédskeho diplomatického zboru, ale aj v témach, ktoré švédski diplomati a diplomatky v zahraničí otvárajú.
„Feministická zahraničná politika je efektívna v celej našej zahraničnej službe a je tak základným kameňom všetkých našich aktivít,“ vysvetľuje švédska veľvyslankyňa pre Rakúsko, Slovinsko a Slovensko, Mikaela Kumlin Granit. Vďaka tomuto konceptu podľa nej krajina dokáže dôsledne pracovať na presadzovaní rodovej rovnosti.
„Pokiaľ budú pretrvávať globálne nerovnosti, bude naša vláda pokračovať v realizácii feministickej zahraničnej politiky po celom svete,“ dodáva veľvyslankyňa. Aj iniciatíva otvoreného listu bola podľa nej súčasťou tejto misie.
Ostatné krajiny sa odvolávajú na priority vlastných zahraničných politík, ktoré podporujú ženy, mier a bezpečnosť, ktorú v podobe rezolúcie prijala aj Bezpečnostná rada OSN.
Írsko minulý rok schválilo tretí Národný plán pre ženy, mier a bezpečnosť a rodovú rovnosť vo veľkej miere stavia do centra aj svojej rozvojovej politiky.
„Írsko pracuje po celom svete na riešení rodových nerovností a podpore posilňovania postavenia žien a dievčat,“ vysvetľuje veľvyslankyňa Hilda Ó Riain.
Podobne sa na rezolúciu 1325 odvoláva aj Nemecko, ktoré národný plán predstavilo tento rok. Implementácia Istanbulského dohovoru je podľa nemeckej veľvyslankyne na Slovensku, Elizabeth Wolf, dôležitou súčasťou tejto agendy. „Nemecko chce preskúmať aj svoje vlastné štruktúry, s cieľom ešte pevnejšie zakotviť program (dohovoru) do práce spolkovej vlády,“ hovorí Wolf.
Slovensko nie je jediné, ale je v menšine
Najproblematickejším ostáva pre Slovensko v súvislosti s Istanbulským dohovorom termín ´rodovo podmienené násilie´, keďže podľa odporcov pretláča akúsi ´gender ideológiu´. Mnohí štátni predstavitelia v časoch politických bojov využívali dohovor ako strašiaka, ktorý by mal nútiť signatárov uznávať „tretí rod”, či dokonca manželstvá rovnakého pohlavia. Žiaden z týchto elementov však Istanbulský dohovor netvorí. Navyše, aj pri ratifikácii platí, že penalizácia krajiny pre neplnení záväzkov má iba formu negatívne ladenej správy expertov.
Nevyhnutnou podmienkou ratifikácie dohovoru na Slovensku je vyjadrenie súhlasu parlamentu. Ten ho ešte vo februári 2020 odmietol, a preto ho svojvoľne nemôže ratifikovať ani prezidentka. Zuzana Čaputová sa viackrát odvolávala na to, že bude rozhodnutie zákonodarného zboru rešpektovať.
Faktom je, že samotnou ratifikáciou dohovoru sa prístup k domácemu násiliu krajiny nemusí meniť. Omnoho dôležitejší je totiž mechanizmus monitoringu (tzv. Skupina expertov pre boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, GREVIO) a odporúčaní, ktorý krajinám pomáha zdieľať skúsenosti. Napokon ani krajiny, ktoré dohovor ratifikovali, násilie voči ženám neeliminovali.
Príkladom je Turecko, ktoré ako prvá krajina Rady Európy ratifikovala Istanbulský dohovor, no k 1. júlu 2021 od dohovoru ako prvé aj odstupuje. Turkom sa však za deväť rokov od ratifikácie podarilo integrovať niektoré súčasti dohovoru do národnej legislatívy, otvorilo 32 domovov pre obete násilia (dohovor vyžadoval 201), zaviedlo linku pomoci, a menilo mnohé zákony, týkajúce sa prevencie, vzdelávania, či ďalších ochranných opatrení pre obete. Krajina však ani zďaleka všetky tieto záväzky nestihla naplniť.
Ankaru by mohla nasledovať Varšava. V júli minulého roka minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro oznámil, že po vyše piatich rokoch od ratifikácie Poľsko začne s formálnou prípravou vystúpenia od dohovoru. Udeje sa to aj napriek tomu, že dohovor za roky žiadnu „gender ideológiu” v krajine nepretláčal a ani nepretlačil.
Zo 45 členských krajín Rady Európy doteraz Istanbulský dohovor plne ratifikovalo (okrem Turecka) 33 krajín. Ratifikáciu stále odmieta Arménsko, Bulharsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Moldavsko, Ukrajina a Spojené kráľovstvo, ako aj trojica vyšehradských krajín Maďarsko, Česko a Slovensko.
