The assumption that Donald Trump is an isolationist is wrong. He has always wanted to be involved in the world in some way and he sees that America is supposed to be the superpower that will make the rules. He will very likely still threaten to leave NATO, but the EU is a bigger thorn in his side, JAN HORNÁT, an expert on the United States, tells EURACTIV Slovakia.

---

 Predpoklad, že je Donald Trump izolacionista, je mylný. Vždy sa chcel nejakým spôsobom angažovať vo svete a vníma, že Amerika má byť tou superveľmocou, ktorá bude určovať pravidlá. Veľmi pravdepodobne ešte pohrozí odchodom z NATO, väčším tŕňom v oku je mu však EÚ, hovorí pre EURACTIV Slovensko expert na Spojené štáty JAN HORNÁT.

Jan Hornát je vedúcim Katedry severoamerických štúdií na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej. Zameriava sa na zahraničnú a obchodnú politiku USA a transatlantické vzťahy. Pred nástupom na akademickú pôdu bol vedúcim oddelenia na Odbore európskych programov Ministerstva spravodlivosti ČR.

V rozhovore sa dočítate:

• Aký Donald Trump sa po štyroch rokoch vracia do prezidentského úradu,
• Prečo dlhodobo komunikovaný predpoklad, že je izolacionistom, v skutočnosti nesedí,
• Ako jeho administratíva uvažuje nad dosiahnutím mieru na Ukrajine a vo svete,
• Ako vážne treba brať jeho vyhrážky Kanade, Paname a Grónsku,
• Čo by v praktickej rovine pre USA znamenalo, ak by chceli odísť z NATO a prečo by sa im to nevyplatilo ani po ekonomickej stránke,
• Prečo Elon Musk podporuje európsku krajnú pravicu.

EV 166/23/EPP, 8. ročník, č. 2/2025

Náš rozhovor vychádza akurát v deň Trumpovej inaugurácie. Prezidentom bol už v rokoch 2017 až 2021. Aký Donald Trump sa nám teraz vracia? 

Trump dnes oveľa lepšie pozná fungovanie americkej vlády, Washingtonu, a vie, ako sa presadzuje prezidentský vplyv. Americká ústava a politický systém sú založené na brzdách a protiváhach, takže právomoci sú rozložené medzi prezidenta, Kongres a Najvyšší súd. A to je niečo, s čím sa Trump vo svojom prvom funkčnom období ťažko zmieroval. Princíp bŕzd a protiváh nechápe. Podľa neho by americký prezident nemal mať také protiváhy v podobe amerického kongresu alebo justície. On a jeho tím budú dnes oveľa lepšie vedieť, ako tieto inštitúcie obchádzať.

Zároveň však nie je jediným prezidentom v histórii, ktorý si toto myslel. Americkí historici a politológovia majú teóriu, ktorej hovoria imperiálne prezidentstvo. To znamená, že v histórii boli určití prezidenti, ktorí si vysvetľovali americkú ústavu spôsobom, že americký prezident má absolútnu moc a nemal by byť limitovaný kongresom – že exekutíva by mala byť veľmi flexibilná a rýchle konať.

Donald Trump bude v tomto posilnený, bude mať väčšie skúsenosti, väčší mandát, keďže prezidentské voľby vyhral aj na celkový počet voličov. A zároveň si myslím, že bude pokojnejší.

Ako to?

Bude pokojnejší v tom zmysle, že ho už nebude čakať obhajoba mandátu. Bude tam určité uspokojenie v tom zmysle, že skutočne dosiahol to, čo chcel, a možno aj v tom zmysle bude v niektorých krokoch konsenzuálnejší voči demokratom.

V túto chvíľu je to iba špekulácia. Ale myslím si, že z toho, ako sme za posledných desať rokov mohli vnímať jeho psychológiu, tak keď sa Trump cíti, že vyhral, a že má na svojej strane politickú a spoločenskú podporu, tak sa správa trochu inak.

Kedy sa za posledný čas správal konsenzuálnejšie?

Videli sme to napríklad v dňoch po tom, čo sa Joeovi Bidenovi nepodarila ich televízna debata, po ktorej nakoniec stiahol svoju kandidatúru. Keď vtedy Trump skutočne cítil, že má navrch, a že vôbec prvýkrát bol vo svojich kandidatúrach skutočným favoritom volieb, tak to bolo vidieť na jeho reči tela, na spôsobe, ako hovoril o Bidenovi, Amerike či demokratoch. Bol to omnoho pokojnejší Trump, než na akého sme boli zvyknutí.

A možno toto druhé obdobie bude rámcované práve tým ľudským pokojom v zmysle, že konečne má to uznanie, po ktorom vždy tak túžil.

Takže už nehrozí, že sa stane autokratom aspoň v prvý deň svojho mandátu, ako to kedysi hovoril? 

Myslím, že ten prvý deň ešte možno využije a zneužije. Neverím však tomu, že by pokračoval v týchto tendenciách aj v ďalších dňoch.

Trump II sa vidí v úlohe svetového policajta a mierotvorcu

Trumpovo prezidentovanie sa začína tým, že od nedele vstúpilo do platnosti prímerie v Pásme Gazy. Nakoľko sa bude snažiť si pripísať zásluhy na tejto dohode, ktorá bola prerokovaná a dohodnutá ešte počas Joea Bidena? 

Už v posledných dňoch sme videli, že sa Donald Trump snažil prevziať za ňu kredit. Je však tiež pravda, že Bidenova administratíva bola otvorená tomu, aby Trumpov vyjednávač Steve Witkoff, ktorý bude mať na starosti Blízky východ v budúcej administratíve, bol v posledných týždňoch súčasťou rokovaní. Takže Trump tam mal svojich ľudí.

Samozrejme, negociačné tímy už vyjednávali dlhší čas, ale Trump hovorí: „Mal som tam svojich ľudí a súčasne ten tlak, ktorý som vytvoril svojim znovuzvolením a tým, čo v minulosti hovorili moji nominanti ako Marco Rubio o Hamase, pomohlo odchádzajúcej Bidenovej administratíve dotlačiť obe strany k dohode.“

Takže on si to privlastňuje a bude aj do budúcna. Historicky poznáme rôzne príklady, kedy sa na poslednú chvíľu odchádzajúcej administratíve podarilo vyjednať nejakú záležitosť a budúci prezident si to nejakým spôsobom prisvojoval. Je to asi prirodzené.

Môže sa pokúsiť ďalšie štyri roky aj vďaka tomuto stavať do role akéhosi globálneho „prezidenta mieru“?

Rozhodne. O tom, že sa bude vo svojej druhej administratíve stavať do role mierotvorcu hovorí už niekoľko mesiacov. Hovoria o tom aj jeho poradcovia aj nominanti na dôležité zahraničnopolitické posty, že akési motto tohto druhého mandátu bude peace through strength, teda mier cez silu.

Trump a jeho ľudia hovoria, že keď budú USA silné – budú silnou ekonomikou, technologicky konkurencieschopné, budú mať silné aliancie a partnerov, budú silné vojensky, ale aj spoločensky odolné –, tak táto sila bude taká odstrašujúca a ohromná, že to zamedzí akýmkoľvek vojnám, pretože sa všetci budú báť konfrontácie s USA. A v momente, keď USA povedia, že sa nejaká vojna alebo konflikt musí skončiť, inak budú hroziť sankcie a iné hrozby, tak sa docieli mier. Trump sa rozhodne vníma ako mierotvorca, ale nie je to mier cez diplomaciu a ústupky, ale silu.

Nejde o posun od jeho pozície, ktorá je označovaná za izolacionistickú, keď sa teraz chce natoľko venovať zahraničnému dianiu? 

Myslím si, že predpoklad, že Trump je izolacionista, je mylný. To, že zavádza sankcie, že chce chrániť amerických producentov od čínskej aj európskej konkurencie, to samo osebe nie je izolacionizmus.

Trump sa vždy chcel nejakým spôsobom angažovať vo svete. Nikdy netvrdil, že by sa z neho Amerika mala stiahnuť. Hovoril, že by sa nemali začínať nové vojny, ale stále vníma, že Amerika má byť tou hlavnou superveľmocou, ktorá bude určovať pravidlá na svetovej úrovni a ktorá bude do určitej miery tým „policajtom“, ktorý bude hroziť tým štátom, ktoré budú tie pravidlá porušovať.

Preto to nevnímam ako posun z jeho pozícií, akurát sa možno jasnejšie artikuluje koncept mieru cez silu. Ľudia z jeho okolia v poslednom období publikovali mnoho článkov, v ktorých sa mu venovali. Nejde o nový koncept, používal ho už exprezident Ronald Reagan (1981 – 1989). Trumpova administratíva si tento termín vypožičala už ku konci svojho prvého obdobia. Ale teraz ním bude rámcovať celé zahraničnopolitické pôsobenie.

V tomto zmysle, ako veľmi sa bude líšiť prístup Trumpovej administratívy k Rusku oproti Bidenovej? 

Myslím, že sme mohli počuť relatívne jasnú a vierohodnú odpoveď na to, ako sa Trumpova administratíva bude stavať k Ukrajine, pred dvoma dňami, keď Marco Rubio v Kongrese  obhajoval svoju budúcu pozíciu ministra zahraničných vecí. Rubio povedal, že oficiálnou americkou politikou by mala byť snaha ukončiť vojnu na Ukrajine.

Bidenova administratíva nemala takú politiku. Jej politika bola taká, že bude podporovať Ukrajinu čo to pôjde, aby sa Rusku bránila. Ten konečný cieľ tam však nebol úplne jasne artikulovaný. Môže sa to zdať banálne, ale to, že si administratíva povie, že jej cieľom je ukončiť tú vojnu, už niečo znamená. Otázkou ostáva, akým spôsobom to bude.

Niektorí analytici a aj Ukrajinci vyčítali Bidenovej administratíve, že hoci ich veľmi podporovala, tak miera tej podpory ako keby len umožňovala udržať súčasnú situáciu na bojisku, ale neumožňovala Ukrajincom vojnu vyhrať.

Áno. Ja by som to podčiarkol v tom zmysle, že je veľkým Bidenovým úspechom, že dokázal americký Kongres dotlačiť k tomu, aby Ukrajinu skoro bezmedzne podporoval. To je ohromný úspech. Veľký neúspech je však v diplomatickej rovine – že sa nepodarilo dosiahnuť žiadne prímerie. A to bude prvý krok, ku ktorému bude Trumpova administratíva smerovať.

Máme indície, ako to bude chcieť dosiahnuť?

Marco Rubio pri tom svojom vypočutí v Kongrese povedal, že ak chceme ukončiť akúkoľvek vojnu, všetky strany musia nejakým spôsobom ustupovať. Uviedol, že v prvom rade bude musieť urobiť veľké ústupky Ruská federácia, ale dodal, že aj Ukrajina bude musieť nejako ustúpiť.

Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Vieme, aké sú správy z bojiska. Vieme, že aj verejná mienka na samotnej Ukrajine sa mení a že tá spoločnosť je zrejme viac pripravená ustupovať z nejakých teritoriálnych nárokov na svoje vlastné územie. To, čo bolo ešte tabu pred rokom a pol – teda hovoriť o tom, že by sa Ukrajina mala zmieriť s tým, že nebude do budúcna plne kontrolovať nejaké svoje územia na východe –, tak s tým sa už asi zmierili nielen štáty strednej Európy, ale aj Ukrajinci.

A teraz je tu samozrejme otázka, či sa vôbec Trumpovi podarí dostať Putina k rokovaciemu stolu, hoci správy z posledných dní naznačujú, že ruská strana je minimálne ochotná sa s ním stretnúť.

Samozrejme, tie požiadavky, ktoré Rusi majú a z ktorých údajne neustúpia, nie sú prijateľné ani pre Ukrajinu, ale ani pre Spojené štáty. Tá perspektíva je taká, že Trumpovi o Ukrajinu asi naozaj príliš nejde, ide mu však o americkú prestíž a jeho imidž mierotvorcu.

Obáva sa, aby z toho nebol pre USA „druhý Afganistan“?

Jednak sa obáva, aby z toho nebolo podobné fiasko ako americké stiahnutie sa z Afganistanu, ale druhým aspektom je, že v momente, ak sa príliš ustúpi Putinovi, tak to americká spoločnosť aj celý svet budú vnímať ako prehru Donalda Trumpa. Teda ako niečo, čo nezvládol, a že ho Putin prekabátil. S tým sa Trump určite nezmieri.

Už sme to videli aj počas kampane. Trumpovi ľudia mu správne naformulovali, že v momente, ak by pod jeho vedením Ukrajina padla, respektíve by čelila zlej mierovej dohode, tak to pôjde len na jeho vrub a historické učebnice budú viniť jeho. Na základe toho zmenil aj svoju rétoriku a už sa občas komunikovalo aj to, že Ukrajina je dôležitá pre americkú bezpečnosť a amerických spojencov.

Takže aj keď počúvame čierne scenáre, že Trump jednoducho zapredá Ukrajinu, tak si myslím, že to nie je také jednoduché a ani jeho tím nechce Ukrajinu zapredať.

Argumentuje sa, že ak by na Ukrajine Rusi nejako uspeli, tak to nielen povzbudí Kremeľ k agresii aj voči ďalším štátom, ale potenciálne aj ďalších agresorov – spomeňme si napríklad Čínu a Taiwan. Nebol by taký výsledok v protiklade s tým, že Trumpova administratíva nechce dopustiť, aby sa začali nové vojny?

Presne tak, to je ďalšia vec, ktorá prichádza do toho celkového výpočtu: ako nastaviť tú politiku tak, aby Putin nezískal čas na plánovanie ďalších agresívnych exkurzií nielen do východnej Európy, ale aj strednej Ázie. To tam určite tiež hrá rolu a Trumpova administratíva s týmto počíta. Pre nich je hlavne dôležité, aký signál to vyšle Číne a Taiwanu. To je priorita pre americkú administratívu.

Stredná Európa, ktorá má blízko k tomu konfliktu a má veľmi komplikovanú históriu s ruskou agresiou a nadvládou, by mala zdôrazňovať Američanom prepojenie Ruska a Číny. Keď máme silné Rusko, tak to posilňuje ich vzájomné partnerstvo, ktoré je teraz veľmi blízke.  Zdá sa, že Si Ťchin-Ping a Vladimir Putin majú veľmi dobrý a, v porovnaní s históriou čínsko-ruských vzťahov, až nadštandardný vzťah.

Silné Rusko iba posilňuje ešte silnejšiu Čínu a posilňuje hrozbu nejakej agresie v Juhočínskom mori a voči Taiwanu. Táto linka by mala byť z našej strany neustále zdôrazňovaná – keď povolíme niečo Rusku, tak to posilňuje aj Čínu, ktorej sa Američania boja najviac.

Vyhrážky Grónsku, Paname a Kanade

Presuňme sa aj k Trumpovej agresívnej rétorike. Belgický premiér Alexander De Croo vyzval Európu, že netreba reagovať na všetky Trumpove vyjadrenia, lebo veľa vecí povie len s cieľom začať nejakú diskusiu, ktorá nikam nevedie, a že by sme teda nerobili nič iné, iba deň čo deň reagovali na nejaké provokácie. Trump mal však v poslednom období znepokojivé vyjadrenia voči Paname, Kanade aj Grónsku. Nakoľko ich majú európski lídri brať vážne – a je vôbec možné nebrať vážne slová amerického prezidenta? 

Myslím si, že nie je možné nebrať vážne slova amerického prezidenta, pretože aj keď sa nám môže Donald Trump zdať ako veľmi impulzívny človek – a z toho, čo vidíme, tak pravdepodobne aj je –, tak väčšina z tých argumentov má nejaký racionálny základ. Nie je to úplne nejaká hlúposť, ktorú by len tak vypustil do sveta.

Priblížite historický kontext? Môžeme začať Grónskom. 

O Grónsko mali Spojené štáty vždy strategický záujem. Počas druhej svetovej vojny a studenej vojny sa ukázalo ako veľmi kľúčová oblasť pre americkú bezpečnosť. Američania tam majú svoju základňu od začiatku studenej vojny. Aj odkúpenie Grónska sa v minulosti už nejakým spôsobom riešilo.

Trump zároveň využíva fakt, že Grónsko nie je historicky úplne spokojné so vzťahom s Dánskom. V roku 1982 napríklad vyhlásilo referendum, na základe ktorého vystúpilo z Európskej únie. Ale počujeme aj prejavy niektorých grónskych politikov, ktorí sú celkom naklonení minimálne tomu, aby existovala nejaká trilaterálna dohoda medzi Dánskom, Spojenými štátmi a Grónskom ohľadom vzájomnej spolupráce.

Pre Grónsko je to možnosť, ako navýšiť svoju bezpečnosť, pretože aj Dánsko v posledných dňoch uznalo, že zanedbávalo jeho bezpečnosť, ale aj Grónsko ako také. Takže tam nejaký potenciál pre to, aby sa viac priklonilo k USA, existuje.

Trump pred novinármi nevylúčil použitie ekonomického či dokonca vojenského nátlaku na získanie Grónska. Ako vnímate toto jeho vyjadrenie?

To, že by Spojené štáty využívali sankcie voči Dánsku alebo posielali niekam vojsko, to sa nestane. To bola nejaká hláška Donalda Trumpa, ktorú úplne nemusíme brať vážne. Ale je to zase jeho modus operandi – chce, aby protistrana videla, aké sú najhoršie scenáre, a potom z nich môže ustupovať pri rokovaniach.

Takže Grónsko z hľadiska americkej národnej bezpečnosti jednoducho dáva zmysel. Z hľadiska aliančného zoskupenia v NATO a dobrých partnerských vzťahov je to samozrejme problematické, ale nie je to hlúposť.

A čo Panamský prieplav?

S Panamou je to podobné. Nie je to úplne potvrdené, ale Amerika má pocit, že čínske lode, ktoré prechádzajú Panamským prieplavom, majú lepšie podmienky než tie americké, čo narúša zmluvu zo 70. rokov, na základe ktorej má byť prieplav neutrálny aj v zmysle, že všetci budú mať rovnaké podmienky.

Existuje teda naratív, že Panama „zneužíva dobrotu“ Spojených štátov a americké lode majú horšie podmienky pre prieplav než lode iných štátov. Myslím si, že tam Donald Trump bude minimálne cieliť na to, aby sa táto zmluva nejakým spôsobom revidovala a aby sa Panama zaviazala napríklad k tomu, že dá Američanom  lepšie podmienky než Číne.

Samozrejme, z hľadiska vyjednávacej pozície si Donald Trump môže dovoliť povedať, že niekam pošle armádu. Má kredibilitu, jednak preto, lebo je  impulzívny, a vnímaný tak, že by to bol schopný urobiť. Amerika má zároveň dostatočne silnú armádu, aby to uskutočnila. Keby s takouto vyhrážkou prišli trebárs Česko alebo Slovensko, tak im nikto nebude veriť.

Na takúto agresívnu rétoriku od amerického prezidenta však nie sme zvyknutí.

Samozrejme, alianční partneri s tým nejakým spôsobom musia pracovať. A v momente, keď povedia, že je to hlúposť, že sa Trump zbláznil a ide iba o americký imperializmus a jeho ješitnosť, tak si tým čiastočne podrývajú svoju pozíciu. Vlastne tým hovoria, že nerozumejú americkým záujmom, a teda záujmom svojho partnera.

Európa by samozrejme nemala podporovať akékoľvek vojenské obsadenie Panamy alebo Grónska. Avšak musíme uznať, že sa Amerika cíti v týchto oblastiach nejako ohrozená, alebo cíti, že sú ohrozené jej záujmy.

My sme partnermi USA. My chceme, aby nám pomáhali s Ukrajinou. Chceme, aby nám pomáhali aj v severnej Afrike v otázke migrácie a tak ďalej. Potrebujeme americké výzvedné sily na Blízkom východe. Aj my preto musíme poskytovať nejakú podporu.

Od konca studenej vojny síce nie sme zvyknutí na to, že by Američania takto jednali. Ale myslím si, že pozícia dobrého aliančného partnera je, že uznáme tieto americké záujmy a pokúsime sa nájsť spôsoby, ako pomôcť vyriešiť situáciu tak, aby nedošlo k hlbšiemu konfliktu.

Čiže nemáme schvaľovať potenciálnu anexiu, ale diskutovať, ako zlepšiť situáciu, aby sa USA cítili bezpečne?

Presne tak. A myslím si, že keby sme to ignorovali, nebola by to dobrá pozícia. Pretože tým pádom ignorujeme to, o čom si minimálne časť americkej spoločnosti myslí, že je dôležitý americký národný záujem, ktorý sa týka národnej aj hospodárskej bezpečnosti USA.

Trumpovi by sa odchod z NATO nevyplatil 

Ostaneme pri NATO. Trump je jeho vychýreným kritikom. V minulosti už koketoval s tým, že by možno z Aliancie odišiel. Dlhodobo kritizuje Európanov, že dávajú do obrany málo, a to už v čase, keď nedávali do obrany 2 percentá HDP, pričom teraz už dokonca hovorí, že by to mohlo byť 5 percent. Máme sa opäť raz obávať, že by chcel buď odísť, alebo sa stiahnuť z Aliancie?

Domnievam sa, že nie. Je samozrejme otázne, či po celý ten čas, čo tlačil na NATO a hovoril, že by z neho prípadne vystúpil, alebo že by nebol ochotný vojensky chrániť krajiny, ktoré nesplňujú aliančné podmienky, tak či to bola iba stratégia, ako NATO posilniť. To je niečo, čo hovoril napríklad Pete Hegseth, Trumpov nominant na ministra obrany, pri svojom vypočutí v kongrese.

On hovoril, že táto rétorika Donalda Trumpa v posledných rokoch docielila len to, že je NATO silnejšie, má väčšie prostriedky na sebaobranu a investuje viac do svojich obranných síl. Samozrejme, je otázne či to naozaj bola takáto „geniálna stratégia“, ako dotlačiť NATO k silnejšej pozícii.

Všeobecne Donald Trump a republikáni historicky nikdy neboli veľkí podporovatelia väčších aliancií. Republikáni vždy skôr dbajú na americkú autonómiu, na schopnosť rozhodovať sa sami. V momente, kedy ste v aliancii, ide o nejaké partnerstvo, kde musíte načúvať druhej strane a občas ustupovať. Čo sa týka nátlaku na Európu, ten už tu máme od 50. rokov. Rôzne sa stupňoval a slabol, ale Američania s tým vždy mali problém.

Napríklad?

Boli tu krízy v 60. rokoch, kedy sa Európa už dostala z komplikácií spôsobených druhou svetovou vojnou a Američania na ňu začali tlačiť, že by na svoju obranu mala dávať viac prostriedkov a že sa nemôže spoliehať len na nich. Nepáčilo sa im, že Európania mali sociálne štáty, kde podporovali svoju spoločnosť, ale nechceli dávať peniaze na obranu. Toto sú teda cyklické krízy, ktoré sa objavujú viac práve u republikánov než u demokratov.

Republikáni tým vlastne nasledujú odkaz Georgea Washingtona, ktorý hlásal, že USA nemajú ísť do aliančných zväzkov. 

Áno, tento citát z rozlúčkového prejavu Georgea Washingtona sa výrazne zakotvil v americkej zahraničnopolitickej komunite. Je to niečo, čo naozaj vnímajú ako relevantné. Ale zároveň si musíme pripomenúť to, že Donald Trump dbá na americkú prestíž a rešpekt vo svete. On chce, aby Spojené štáty boli rešpektovaným štátom a tým, kto bude nejakým spôsobom svet viesť.

Akú rolu v tom zohráva americké členstvo v NATO?

Aliancia iba multiplikuje americkú silu. Z hľadiska toho, o čom v súčasnosti hovorí Trump a jeho ľudia – teda mier cez silu a podobne –, tak vystúpenie z NATO alebo jeho rozklad vôbec nezapadá do tej veľkej stratégie, ktorú presadzujú. Pre mňa by bolo ohromné prekvapenie, keby sa rozhodol z NATO vystúpiť.

Je veľmi pravdepodobné, že tým pohrozí, keď sa bude vyjednávať dohoda o konci vojny na Ukrajine a veľké európske štáty by povedali, že sa nebudú podieľať na bezpečnostných zárukách Ukrajine – to je nepravdepodobné, ale môže to nastať. Tak vtedy týmto zase pohrozí a možno ich dostane do tej pozície, kam chce.

Takže tá rétorika určite bude stále vypätá, ale myslím si, že sa nemáme báť toho, že by Spojené štáty rozložili Alianciu. To skôr Európska únia je väčším tŕňom v oku Donalda Trumpa než NATO.

Na margo možného vystúpenia USA z NATO ste vo svojej knihe America First(2020) spomínali zaujímavú vec: „Ak by v teoretickom scenári USA opustili NATO, ušetrili by iba 685 miliónov dolárov ročne, ktoré vynakladajú do spoločných rozpočtov. Podľa niektorých analytikov by americký obranný rozpočet musel byť ešte aj navýšený, aby kompenzoval straty kapacít, ktoré poskytuje aliančná infraštruktúra.“ Takže Trumpovi by sa odchod z NATO nevyplatil vlastne ani z ekonomického hľadiska, ktoré on tak rád zdôrazňuje? 

Je to tak. Nevidím Trumpovi do hlavy, ale vidím do tej debaty vnútri americkej spoločnosti, kde minimálne vo svojom prvom funkčnom období americkú spoločnosť presvedčil, že existuje nejaký veľký obranný rozpočet celej Aliancie a do tohto spoločného rozpočtu Američania dávajú celý svoj ohromný obranný rozpočet, ktorý je väčší než všetkých ostatných aliančných partnerov dokopy. To nie je pravda, žiaden spoločný rozpočet NATO neexistuje, okrem toho, z ktorého sa platí nová budova SHAPE v Bruseli a úradníci v nej, ale to sú drobné v porovnaní s tým, čo štáty dávajú na obranu sami.

Takže to, čo Američania „vkladajú“ do NATO, je ich obranný rozpočet. A ten by v momente, ak by vystúpili z NATO, zostal rovnaký. Naopak, možno bude musieť byť väčší, pretože Amerika bude chcieť mať svoje základne aj v Európe. Základne, ktoré sú v Nemecku alebo v Taliansku, sú logisticky veľmi dôležité napríklad z hľadiska námornej bezpečnosti.

Ak vystúpite z NATO, musíte mať nejaké bilaterálne zmluvy alebo prípadne rozšíriť bilaterálne zmluvy s týmito štátmi, ktoré môžu potom stáť viac financií. Alebo budete musieť mať iné základne. Zároveň Spojené štáty pre námornú bezpečnosť v Indopacifiku, najmä v Juhočínskom mori, využívajú aliančných partnerov. V momente, keď vystúpite z NATO, sa partneri v NATO spýtajú, aký má vlastne zmysel takáto spolupráca.

Ak sa bavíme o americkej suverenite, tak je to politická záležitosť, ktorá sa môže páčiť niektorým jeho voličom. Ale inak je pre Ameriku veľmi nepraktické vystupovať z NATO.

Liberálno-progresívny Brusel ako tŕň v oku 

Spomenuli ste, že väčším tŕňom v oku než NATO je pre Trumpa EÚ. Na čo sa majú Európania pripraviť počas ďalších štyroch rokov? 

Už vo svojom prvom funkčnom období Donald Trump hovoril, že Európska únia je byrokratický moloch, ktorý obmedzuje autonómiu a suverenitu štátov. On to možno vníma cez prizmu Spojených štátov a federácie – akoby veľká federálna vláda obmedzovala práva štátov, ako sú Nebraska, Wisconsin, či Severná Karolína.

Aj preto silu Bruselu úplne nechápe a možno mu vadí, že to je nejaká „kontrasila“. Trump reprezentuje konzervatívne prúdy v USA a Brusel je vždy ten liberálnejší, progresívnejší. Podľa neho tieto dva póly spolu nebudú fungovať. Takže sa mu ponúkajú dve stratégie.

Aké?

Prvou je Európsku úniu nejakým spôsobom rozbiť, to však nie je úplne v americkom záujme. Druhou stratégiou je posilniť konzervatívne sily, ktoré sa potom cez národné štáty dostanú do Bruselu a Brusel už nebude tá liberálne-progresívna sila na druhej strane Atlantiku, ale bude tiež konzervatívny. Vidíme, o čo sa pokúša Elon Musk v Británii aj v Nemecku. Videli sme to v prvom funkčnom období, kedy Steve Bannon v podstate vytváral pravicovú populistickú internacionálu naprieč Európou.

A teraz je tu otázka, čo pravicové populistické strany zamýšľajú s Európou. Vieme, že to nie je úplné rozbitie Európskej únie. Oni občas síce hovoria o tom, že by z nej vystúpili, ale myslím si, že dnes už všetky tie strany, ktoré označujeme za extrémne pravicové strany, vedia, že nejaká spolupráca v Európe je nutná, minimálne hospodárska.

Myslím si, že snaha dostať tieto sily do Bruselu – aby nielen vládli v jednotlivých európskych štátoch, ale aby mali väčšiu silu v Bruseli –,  je niečo, na čo sa aspoň čiastočne Trumpova administratíva zameria. Nepodarilo sa jej to v prvom období, avšak bude v tom pokračovať aj v druhom.

 

 

Rozhovor bol publikovaný 20/01/2025 na EURACTIV.sk