The question of whether to build renewable sources or nuclear is the wrong one – we will need a huge amount of green energy sources even if we build a nuclear plant. For Slovakia, it will only be worth it if the cost stays below 14.5 billion euros, says Ján Mykhalchyk Hradický from the Value for Money Division.
Otázka, či stavať obnoviteľné zdroje alebo jadro, je nesprávna – zelených zdrojov budeme potrebovať obrovské množstvo aj keď postavíme jadrový zdroj. Ten sa Slovensku oplatí, len ak si udrží cenovku pod 14,5 miliardy eur, hovorí JÁN MYKHALCHYK HRADICKÝ z Útvaru hodnoty za peniaze.
Ján Mykhalchyk Hradický je senior analytik Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP) pri Ministerstve financií SR.
V rozhovore sa dočítate:
- kde by mohol štát v energetike ušetriť desiatky miliónov eur,
- prečo by mohli Úrad pre regulácií sieťových odvetví financovať spotrebitelia,
- prečo na Slovensku nasledujúce desaťročia stúpne spotreba elektriny,
- koľko obnoviteľných zdrojov by sme museli postaviť, ak by sme nemali nové jadro,
- akú cenovku by mal mať nový jadrový zdroj, aby sa ešte oplatil,
- prečo sú malé nukleárne reaktory zatiaľ hudbou budúcnosti,
- či musí mať Slovensko hlbinné úložisko jadrového odpadu.
Slovné spojenie „hodnota za peniaze“ sa často používa na zdôvodnenie finančných škrtov alebo napríklad na aj na to, že Slovensko bude naďalej využívať zemný plyn, lebo „sa to oplatí“. Čo vlastne znamená ten výraz „hodnota za peniaze“? Ako tento princíp vo vašich výstupoch aplikujete?
Na hodnotu za peniaze sa dá v podstate pozerať dvoma spôsobmi. Jeden je ak máte vec, ktorú chcete robiť – robiť to isté za menej peňazí. To sa štandardne robí pri investíciách. Ak napríklad most nebude mať šírku 22 metrov, ale 20 metrov, tak vieme ušetriť časť peňazí už len na tom, že ten most bude užší. Pri splnení všetkých technických noriem si to ľudia ani nemusia všimnúť, ale je to úspora, a peniaze vieme využiť iným spôsobom.
Druhá vec, ktorú robíme, je, že sa za rovnaké peniaze snažíme dodať viac hodnoty. Každá minca má dve strany a nedá sa na to pozerať stále iba cez tie okuliare úspor.
Na ÚHP riešime dve veľké agendy. Jedna z nich je investičná – hodnotíme, či investor zvolil najlepšiu alternatívu na dosiahnutie cieľa projektu a či prínosy prevyšujú náklady. V rámci druhej robíme revízie veľkých výdavkov zo štátneho rozpočtu. Pozeráme sa napríklad na celé ministerstvo alebo na nejakú prierezovú tému ako je energetika. V revízii energetiky tiež skúmame príjmy – štát realizuje svoju energetickú politiku do veľkej miery aj cez príjmy. Daňovou politikou sa snaží usmerňovať aktérov na trhu tým smerom, akým potrebuje.
Regulátor nemusí byť financovaný zo štátneho rozpočtu
Takže cieľom je efektívnejšie vynakladanie verejných peňazí?
Presne tak. Cieľom je poskytnúť analytické údaje, ktoré slúžia ako podklad pre možné rozhodnutia.
Vo vašej analýze v oblasti energetiky hovoríte, že štát môže zvýšiť príjmy a znížiť výdavky s celkovým vplyvom vo výške 224 mil. eur ročne bez významných dôsledkov na spotrebiteľov. Aké kroky by k tomu pomohli najviac?
V našich revíziách nedávame návrhy, ktoré treba bezpodmienečne realizovať. Hovoríme o odporúčaniach alebo o alternatívach, ktoré môžu teoreticky priniesť úsporu, alebo efektívnejšie fungovanie. Ide o akési menu, z ktorého si môžu politici vybrať riešenia, ktoré sú pre nich prijateľné. Tak je to aj správne, lebo v demokracii prijímajú opatrenia zvolení politici.
Vo výdavkovej časti sme identifikovali možné teoretické úspory vo výške približne 45 miliónov eur. Medzi opatrenia, ktorými by mohol štát ušetriť patrí napríklad centrálne obstarávanie energií zo strany ministerstiev a samospráv, znížiť by sa dali aj niektoré dotácie na uzatváranie uhoľných baní. Zmeniť by sa mohlo aj financovanie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Ale ešte raz pripomínam, že je to analytické videnie problematiky.
Ako by sa mohlo zmeniť?
Slovensko je jedna z mála krajín nielen v Európskej únii, ale aj v Európe ako takej, ktorá stále financuje chod regulačného úradu z rozpočtu. Zahraničné organizácie ako je ACER (Agentúra Európskej únie pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky – poz.red.) odporúčajú, aby chod nezávislých regulátorov nebol súčasťou štandardného rozpočtového procesu.
Tým sa zabezpečí väčšia nezávislosť úradu. V Českej republike to napríklad funguje tak, že na chod Českého regulačného úradu sa skladajú spotrebitelia elektriny a plynu poplatkom. My analyzujeme možnosť, ktorá by v princípe znamenala to, že na každé odberné miesto by sa platil veľmi nízky poplatok – ročne to vychádza zhruba dve eurá.
Aj v takomto prípade však treba brať do úvahy politické reálie, či sú politici ochotní preniesť takúto, hoci drobnú záťaž na plecia občanov alebo nie.
Takže financovanie ÚRSO by sa vlastne presunulo na spotrebiteľov.
Naša analýza sa na to pozerá optikou štátneho rozpočtu a analyzujeme takúto možnosť. Namiesto toho, aby štát úrad financoval zo spoločnej pokladnice, tak len ukazujeme možnosť, ako by sa to dalo realizovať aj inak.
Podobne je napríklad financovaný Úrad pre dohľad nad výkonom auditu. Subjekty verejného záujmu, čo sú napríklad banky alebo firmy vydávajúce cenné papiere, platia nejaký poplatok regulátorovi. Takisto je to s Úradom jadrového dozoru, čím je zabezpečená jeho nezávislosť. Nejde teda o úplne novú vec.
Centrálnym obstarávaním energií by štát ušetril milióny eur
Ďalšie z opatrení, ktoré navrhujete, je, aby samosprávy a štátna správa obstarávali energie centrálne. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Opäť pripomínam, že nejde o návrh, ale o analyzovanie inej možnosti. Pozreli sme sa na to, ako rôzne ministerstvá obstarávajú energie. Jednotlivé organizácie v rámci jednotlivých ministerstiev zvyknú obstarávať energie samostatne. To znamená, že keď nejaké ministerstvo má 20 organizácií, z ktorých každá spotrebuje 100 megawatthodín ročne, tak každá z tých 20 organizácií si nakúpi svojich 100 megawatthodín samostatne.
Prečo je to problém?
Je to žiaľ už dlhodobo zaužívaná prax. Musíte napríklad opakovane vyhlasovať verejné obstarávanie, zaťažuje to ľudí, ktorí sú na ministerstvách alebo v jednotlivých organizáciách a musia to robiť opakovane. Pri nákupe energie a plynu existujú množstevné zľavy. Dodávateľ k vám pristupuje inak, keď obstarávate 10 megawatthodín, a keď obstarávate 10-tisíc megawatthodín.
Ak by sa obstarávalo centrálne, úsporu sme odhadli zhruba na úrovni 10 miliónov eur pre centrálnu vládu a dodatočných 10 miliónov pre samosprávy. Nie je to však jednoduchý proces, ktorý sa dá realizovať zo dňa na deň. Centrálne obstarávanie si vyžaduje dlhodobú prípravu a administratívne zapojenie konkrétnych subjektov. Často tiež vidíme, že jednotlivé rezorty pri obstarávaní energií nie celkom rozumejú špecifikám, ktoré sú s tým spojené.
Čo konkrétne myslíte?
Objavujú sa napríklad obstarávania, kde obstarávateľ žiadal dodávateľa, aby mu garantoval cenu nielen samotnej komodity – elektriny, ale aj všetkých poplatkov. To však nejde – dodávateľ nemá vplyv na to, aká bude TPS-ka, aká bude TSS-ka, aké budú distribučné poplatky. Pri takto zadefinovanej požiadavke si musí dodávateľ navýšiť cenu, aby nejakým spôsobom reflektoval riziko, že nevie vopred odhadnúť, ako sa bude vyvíjať výška poplatkov.
Ďalším príkladom je, že niektorí obstarávatelia chcú v zmluve možnosť kedykoľvek od nej odstúpiť. To je pre dodávateľov problém, keďže oni tú elektrinu a plyn, ktoré majú dodať nakupujú dopredu. Keď zákazník od zmluvy odstúpi v polovici roku a ceny za to obdobie klesnú, dodávateľ skončí v strate. To je riziko, ktoré si zohľadní v cenovej prirážke. Podmienky verejného obstarávania by mali byť postavené tak, aby sa doň prihlásilo čo najviac uchádzačov, lebo tí sa potom musia snažiť ponúknuť nižšiu cenu.
Slovensko bude potrebovať nové zdroje elektriny
Veľa sa rozpráva o novom jadrovom zdroji, sú tu vyhlásenia, že budeme potrebovať viac elektrickej energie, lebo smerujeme k útlmu fosílnych palív. Je to, že sa o jadre toľko diskutuje, dôvod, prečo ste ho zaradili do vašej revízie?
Ak sa bude stavať nový jadrový zdroj, táto investícia by bola bezprecedentná aj v porovnaní s inými investičnými projektmi, o ktorých sa rozprávame bežne – s dopravnými projektami, diaľnicami. Pôjde pravdepodobne o jedenásťcifernú sumu, bežne sa hovorí, že to bude stáť 10 miliárd eur.
To je v podstate takmer dvojnásobok Plánu obnovy.
Plán obnovy bol vo výške 6,4 miliárd eur. Ľudia si nevedia predstaviť tieto vysoké sumy. Každý chápe rozdiel medzi 10 a 100 eurami. Ale pochopiť rozdiel medzi 100 miliónmi, miliardou a desiatimi miliardami je oveľa náročnejšie. Ide o objemovo naozaj obrovský projekt.
Preto je úplne relevantné sa o tom baviť. Plány sú ešte v relatívne skorých fázach a to reflektuje aj úroveň detailov, do ktorej môžeme ísť. Snažili sme sa ale pozrieť na otázky, ako napríklad či je nový jadrový zdroj potrebný, prípadne za akých okolností. A druhá otázka bola, koľko by približne mohol stáť.
Smer, Hlas či iné strany sa vyjadrovali, že elektráreň postaví štát a bude patriť štátu. Ako ste sa k miere zapojenia štátu postavili? S čím ste rátali?
Túto otázku sme príliš neriešili. V súčasnosti totiž vláda deklaruje, že nový jadrový zdroj má byť so 100-percentnou účasťou štátu. Je však viacero modelov, ako sa to dá financovať, nateraz sme však pracovali s touto premisou.
Aké boli vaše závery? Hovorili ste, že ste sa zamysleli nad tým, či je vôbec nová jadrová elektráreň potrebná. Ako vám to vyšlo?
Je fakt, že Slovenská republika bude potrebovať nové zdroje energie. Z toho, ako sú v súčasnosti nastavené klimatické a iné ciele či už do roku 2030, ale aj do roku 2050 automaticky vyplýva rastúci dopyt po elektrine.
Dá sa to veľmi jednoducho vysvetliť: namiesto toho, že budete do svojho auta dávať benzín, tak budete dávať elektrinu. Tá elektrina ale odniekiaľ musí prísť. Dnes v oceliarstve používame každý rok nižšie milióny tón uhlia na výrobu ocele. V budúcnosti to uhlie bude musieť byť nahradené elektrickou energiou. Rast spotreby teda bude v horizonte rokov 2050 a 2070 naozaj veľmi výrazný a z tohto dôvodu budú potrebné nové zdroje elektriny.
Potom je tu otázka, či to má byť jadro, alebo to má byť niečo iné. A to je otázka za milión, respektíve za 10 miliárd. My sme sa túto náročnú otázku snažili zodpovedať tým, že sme použili energeticko-klimatický model.
Vyšlo vám, že potrebujeme jadro a menej obnoviteľných zdrojov, alebo všetko vykryjú zelené zdroje?
Otázka, či potrebujeme veľa nových obnoviteľných zdrojov alebo jadro, je nesprávna. Nárast dopytu po elektrine, ktorý vidíme aj v tom modeli, bude tak výrazný, že to nie je otázka buď-alebo. My budeme potrebovať veľmi veľa obnoviteľných zdrojov aj v prípade, že postavíme nový jadrový zdroj. Nemôžeme si teda vybrať iba jedno alebo druhé.
Model ráta aj s výdavkami na stabilitu sústavy a úložiská elektriny – okrem toho, že „postavíme“ veľmi veľa slnka či vetra, musíme postaviť aj veľmi veľa batérií alebo iných úložísk elektriny.
Pri akej sume by sa Slovensku jadrová elektráreň už neoplatila?
Ak by sa naplnila dnes verejne prezentovaná suma 10 miliárd eur, podľa použitého modelu by bola prijateľná. Model totiž odhaduje, že pri cene viac ako 14,5 miliardy eur za 1200-megawattový zdroj by sa už neoplatilo postaviť jadrový zdroj a lepšie bude postaviť ešte viac obnoviteľných zdrojov s vyššími kapacitami na vyrovnávanie sústavy.
Opäť je to však zjednodušenie, pretože rozhodnutie stále bude nakoniec v rukách politikov, ale náš analytický vstup k tomuto je, že tá hranica je zhruba niekde tu.
Koľko obnoviteľných zdrojov by sme potrebovali v prípade, že by sa nepostavila nová jadrová elektráreň?
Sú to veľmi vysoké čísla, gigawatty a gigawatty výkonu, čo je dnes ťažko predstaviteľné. Zároveň treba povedať, že ten model ráta až do roku 2070. Čiže výstavba obnoviteľných zdrojov bude potrebná priebežne, ale o to viac v ďalekej budúcnosti, kedy bude dochádzať k veľkej elektrifikácii.
V revízii spomínate aj sumu 9,6 miliardy eur. K čomu sa vzťahuje?
Suma 14,5 miliardy je hranica pre model, kedy sa už výstavba neoplatí. Potom robíme druhú vec, ktorá s týmto priamo nesúvisí a nerobíme to prostredníctvom modelu. Zodpovedáme na otázku, koľko by pri súčasnej úrovni vedomostí a pri tom, ako sa v súčasnosti stavajú jadrové elektrárne, stál nový jadrový zdroj. To je kvalitatívne iná otázka, ktorú sa snažíme zodpovedať tak, že sa pozeráme na relevantné skúsenosti zo zahraničia.
Na čo konkrétne?
Brali sme do úvahy jadrové elektrárne v zahraničí s reaktormi generácie III+, čiže ide o novšie reaktory, ako napríklad naše v Mochovciach 3 a 4. To je jedno kritérium. Druhým kritériom je geografia. Pozeráme sa na príklady z Európskej únie a Severnej Ameriky. Dôvodom je, že nie je úplne legitímne porovnávať to napríklad s Čínou alebo Spojenými arabskými emirátmi, lebo sociopolitické pozadie je úplne iné.
Aká suma vám vyšla?
Počet jadrových elektrární, ktoré sa v nedávnom období z generácie III+ stavali v Európskej únii a v Severnej Amerike, nie je vysoký. V princípe išlo o štyri jadrové elektrárne – konkrétne Olkiluoto 3 vo Fínsku, Vogtle 3-4 v USA, Flamanville 3 vo Francúzsku a Hinkley Point C vo Veľkej Británii. Prvé tri menované už sú dostavané a Hinkley Point C je stále ešte v procese a ešte nejakú dobu bude.
Po prerátaní na výkon našej elektrárne sme odhadli, že teoreticky by sa cena elektrárne mohla pohybovať na úrovni približne 13,7 miliardy eur v cenách z roku 2023. Je však náročné to preklopiť do slovenských podmienok, ale keby sme sa pozreli na priemer týchto štyroch projektov, tak to po prerátaní na výkon našej elektrárne vychádza na sumu 13,7 miliárd eur v cenách z roku 2023.
Samozrejme, ten interval je oveľa širší. Keby sa nám to podarilo postaviť podobne lacno ako Olkiluoto 3 vo Fínsku, tak sa pohybujeme tesne pod 10 miliardami eur. Ak by sme boli na úrovni Hinkley Point C, tak to ide k výrazne vyšším sumám, až okolo 18 miliárd eur. Ten rozptyl je relatívne široký. 13,7 miliardy je ale stále menej než 14,5 miliardy, čiže stále sme pod hranicou toho, kedy sa ten reaktor neoplatí.
Ako vieme, problémom pri jadrových zdrojoch často je, že sa ich výstavba predlžuje. Venovali ste sa aj času, za ktorý by elektráreň mohla byť hotová? Porovnávali ste to opäť s tými štyrmi?
Čas dostavby vychádza v priemere na 15 rokov. Interval je od 12 do 18 rokov.
Poďme sa pozrieť aj na ten druhý príklad, keby to bolo príliš drahé. Koľko by sme vtedy potrebovali postaviť obnoviteľných zdrojov?
Ľudia, ktorí tomu rozumejú, si možno budú ťukať na čelo, lebo sú to vysoké čísla. Avšak opäť opakujem, že to je až na horizonte do roku 2050 a veľa z tých zdrojov bude pribúdať až práve ku tomu koncu, okolo tohto roku.
Vychádza to tak, že keby sme mali nový jadrový zdroj, tak budeme musieť dosiahnuť kapacitu vyše deväť gigawattov slnka a osem gigawattov vetra. Keby sme nemali nový jadrový zdrojov a stavali by sme teda iba obnoviteľné zdroje, tak by sme potrebovali takmer pätnásť gigawattov slnka a desaťgigawattov vetra. Vidíte, že ten rozdiel nie je zas taký veľký a že tých obnoviteľných zdrojov bude potrebné obrovské množstvo. Napr. osem gigawattov výkonu veterných turbín je obrovské číslo, ktoré budeme potrebovať bez ohľadu na to, či budeme mať nový jadrový reaktor.
Brali ste do úvahy aj prírodné podmienky, ktoré sú na Slovensku k dispozícii, napríklad čo sa týka vetra?
Model je relatívne múdry a vie predpokladať, kedy bude vyrábať vietor a na základe toho to potom musí spárovať so slnkom a inými dostupnými zdrojmi.
Je to realistické? Môže Slovensko mať toľko obnoviteľných zdrojov?
To je pravda, je to strašne veľa, v súčasných podmienkach je to nepredstaviteľné. Pre ilustráciu, dnes máme 0,6 gigawattov slnka a budeme potrebovať aspoň 15-krát viac. Podčiarkuje to rozsah potreby transformácie energetiky, ak chceme dosiahnuť naše klimatické ciele.
Je to dané aj stavom sústavy?
Áno, samozrejme, to sú naozaj obrovské kapacity. Treba ale brať do úvahy, že tá technológia sa posúva a že veterné turbíny, ktoré budeme stavať v roku 2070, budú iné ako tie, ktoré staviame dnes.
Venovali ste sa aj malým modulárnym reaktorom? Spomínali ste, že ste sa venovali len technológii, ktorá už existuje, ale v budúcnosti možno budú alternatívou malé modulárne reaktory.
Ako ste už načrtli, doba výstavby veľkých jadrových elektrární a náklady na ich výstavbu so železnou pravidelnosťou presahujú pôvodné očakávania. Preto by sme si mohli myslieť, že malé modulárne reaktory budú lacnejšie. Keď postavíte jeden veľký jadrový zdroj, povedzme s výkonom 1200 MW, existuje dôvod predpokladať, že postaviť 6 menších reaktorov po 200 MW je jednoduchšie. Ten prvý bude trvať veľmi dlho, druhý bude o niečo rýchlejší, tretí bude ešte rýchlejší a tak ďalej.
Do veľkej miery je to ale stále iba teoretický argument. V praxi budeme musieť čakať ešte dlho, kým budeme vidieť, že firmy, ktoré ponúkajú malé modulárne reaktory ich naozaj vedia dodať lacnejšie.
Potrebovali by sme, aby niekto postavil šesť či osem reaktorov vedľa seba a vtedy budeme vidieť, aké sú náklady, aká bude dĺžka výstavby. Potrebujeme vidieť, že kapitálové náklady sú naozaj nižšie ako pri veľkom jadrovom zdroji. Dnes je to ale hudba budúcnosti, nevieme sa na to spoľahnúť.
Slovensko nemusí mať úložisko jadrového odpadu
Prejdime k téme hlbinného jadrového úložiska. Chápem to správne, že aby v budúcnosti jadrový zbroj spadal do kritérií taxonómie, tak musí mať aj úložisko?
Niekedy ľudia interpretujú pravidlá v taxonómii tak, že musíme mať hlbinné úložisko, ak chceme stavať nový jadrový zdroj. Nie je to úplne tak.
Ak nespadáte do taxonómie, neznamená, že nemôžete stavať. Súvisí to s financovaním – ak idete podľa pravidiel taxonómie udržateľných investícií, budete mať lepšie podmienky financovania, ale ak kritériá nespĺňate, tak vám výstavbu nikto nezakáže.
Takže ak by Slovensko chcelo financovať nový jadrový zdroj vo vlastnej réžii, peniaze by si od investorov požičalo výhodnejšie, ak bude mať hlbinné úložisko – to hovorí taxonómia?
Je tam presne táto podmienka – štáty musia mať plány, respektíve v určitom období aj hotový projekt národného hlbinného úložiska. Alternatívou je uzavrieť záväznú dohodu s inou krajinou EÚ a dohodnúť sa, že postavíme spoločné hlbinné úložisko. Na druhej strane to nie je úplne nová vec, o ktorej sme nevedeli, alebo že by si toho Slovenská republika nebola vedomá.
Debaty o hlbinnom úložisku na Slovensku prebiehajú dlhodobo. Historicky sa uvažovalo o dvoch možnostiach – buď to postaviť doma, alebo dať zdroje spolu s nejakými okolitými krajinami a postaviť jedno veľké úložisko, čo by potenciálne mohlo byť lacnejšie.
Vo Fínsku stavajú prvé hlbinné úložisko jadrového odpadu a financuje ho jadrový fond – máme na Slovensku niečo podobné?
Máme Národný jadrový fond, čo je štátny fond, ktorý zodpovedá okrem výstavby hlbinného úložiska, aj za vyraďovanie jadrových elektrární. Príjmy má od prevádzkovateľov elektrární. Tí mu platia s cieľom, aby v budúcnosti vedel zabezpečiť jednak likvidáciu jadrových elektrární a tiež aby vedel zabezpečiť to hlbinné úložisko.
Ide o relatívne veľké peniaze, po dostavbe Mochoviec 4 pôjde ročne o 100 miliónov eur, čiže o naozaj veľké sumy. Vo veľmi dlhom horizonte, bavíme sa o horizonte 80 rokov, podľa toho, ako dlho tie jadrovky pôjdu, by fond teoreticky mal mať dostatok zdrojov na to, aby postavil to hlbinné úložisko.
Článok bol publikovaný 28/3/2025 na EURACTIV.sk
