The EU has awaited the outcome of the May elections in terms of several political, social and economic areas of cooperation with Turkey. Despite the "best chances in the recent years", the opposition lost again. The bloc will therefore have to resolve the challenges with Erdoğan that it has been postponing for years.

EÚ vo viacerých politických, sociálnych aj ekonomických oblastiach spolupráce s Tureckom čakala na výsledok májových volieb. Tie napriek „najvyšším šanciam za ostatné roky“ dopadli tak, že opozícia opäť prehrala. Blok bude preto musieť vyriešiť s Erdoğanom výzvy, ktoré už roky odkladá.

Po prvom kole prezidentských volieb v Turecku sa šance na to, že by opozícia a jej líder Kemal Kılıçdaroğlu prelomili vyše 20-ročné vedenie krajiny súčasnej hlavy štátu, Recepa Tayyipa Erdoğana, zásadne zmenšili. Nálada medzi jeho odporcami bola ponurejšia a stratili momentum. 28. mája napokon Turci rozhodli, že bývalý premiér a dvojnásobný prezident ostane v prezidentskom paláci aj na minimálne ďalších päť rokov.

Erdoğan porazil svojho protivníka, síce v druhom kole, ale s rovnakým výsledkom ako v rokoch 2014 a 2018 – s približne 52-percentnou podporou voličov.

Na rozdiel od posledných volieb, ktoré sa konali za náročných podmienok po obrovskej vlne prepúšťania, zatýkania a väznenia po nepodarenom pokuse o prevrat, sa tentokrát svetoví aj európski lídri poponáhľali s gratuláciami. Prvým, rovnako ako naposledy, bol Viktor Orbán. No nasledovali aj ďalší: Charles Michel, Ursula von der Leyen, nemecký kancelár, francúzsky prezident, holandský premiér a gratulovala aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová.

Všetci z nich sa tešia na „posilňovanie vzťahov“. Existuje však priestor, kde sa to dá? EURACTIV Slovensko vysvetľuje štyri oblasti, ktoré budú pre obe strany v najbližšom období kľúčové, no kompromis sa nebude hľadať ľahko.

Modernizácia colnej únie

Obchodné vzťahy medzi Tureckom a Bruselom rámcuje už 60 rokov stará asociačná dohoda, známa ako Dohoda z Ankary. Tá iniciovala trojfázový proces tvorby colnej únie a v konečnom dôsledku aj cestu k členstvu v bloku.

Práve colná únia, ktorú sa podarilo uzavrieť v roku 1995, zabezpečuje päťkrát väčší objem obchodu, ako to bolo dovtedy. Dohoda Ankary s Bruselom upravuje aj také oblasti ako certifikácia produktov či počet kamiónov, ktoré môžu prejsť hranicami. V ostatných rokoch sa tiež menili požiadavky bloku v importe na rozličné dekarbonizačné štandardy, ktoré 28 rokov stará colná únia vôbec nereflektuje. Obdobne stále neexistuje odvolací mechanizmus, čo v obchodných sporoch celé roky spôsobuje problémy.

Záujem o zásadnú modernizáciu a rozšírenie je najmä zo strany Turecka, pre ktorého je blok najväčším obchodným partnerom. EÚ by ale rovnako mohla získať, krajina napokon stále patrí do top desiatky partnerov bloku v obchode. Potenciál je podľa zainteresovaných dokonca až dvojnásobný.

Únia ale podobne ako diskusie o členstve Turecka v EÚ modernizáciu colnej únie brzdí, a to najmä pre rozširujúce sa problémy svojho partnera v otázkach právneho štátu či spravodlivosti. Oficiálne podľa správy eurokomisie blok očakáva, že Ankara zosúladí nové právne predpisy s Colným kódexom EÚ, respektíve odstráni dovozné a vývozné obmedzenia a clá.

Turci sa cítia byť diskriminovaní, dokonca v nevýhode a reformu colnej únie stavajú do centra takmer všetkých rozhovorov s Bruselom.

Migrácia z Turecka do EÚ

Hoci od roku 2015 Únia „vymyslela“ spôsoby, vďaka ktorým do bloku už neprúdia tisíce utečencov, primárne zo Sýrie, pre Turecko sú štyri milióny migrantov jednou z top politických tém. Práve v prezidentských voľbách sa ukázalo, že rétoriku „pošleme Sýrčanov domov“ využívali nielen vládni predstavitelia, ale aj opozícia.

EÚ, ktorá Turecku (síce nie priamo vláde) za zadržiavanie Sýrčanov na svojom území dokonca platila, nezískala veľký kredit v tom, ako správne túto výzvu uchopiť a riešiť. A ak Turci naozaj začnú s vysťahovaním Sýrčanov na sever tejto vojnou zničenej krajiny – kde turecké spoločnosti pokračujú vo výstavbe bývania –, „odsúdenia“ Únie budú skôr bezzubé, ak nie priam pokrytecké.

Sledovať postupne budeme aj zbližovanie s prezidentom Assadom, ktoré sprostredkúva Kremeľ.

S odlivom obyvateľstva z Turecka do EÚ ale možno budeme hovoriť intenzívnejšie aj v súvislosti priamo s Turkami a Turkyňami. Až 45 percent obyvateľov krajiny dnes v prieskumoch tvrdí, že je pripravených odísť z Turecka, ak by sa naskytla príležitosť. Medzi mladými je to až 75 percent.

Momentálne môžu Turci do EÚ vkročiť len na základe víz, ktoré začínajú byť čoraz nedosiahnuteľnejšie a nákladnejšie. Krajina síce čoraz vo väčších množstvách rozdáva takzvané zelené pasy pre štátnych zamestnancov, ktorí na základe nich víza do EÚ nepotrebujú, ale stále to nestačí.

Erdoğan síce problém vidí, ale pre jeho voličov to nie je priorita: „Problém s vízami, ktorý bol v poslednom čase používaný ako politické vydieranie, vyriešime čo najskôr,“ uviedol v jednom zo svojich prvých prejavov staronový prezident.

Únia liberalizáciu vízového režimu Ankare prisľúbila práve za manažment utečeneckej krízy, no v súčasnosti hovorí o šiestich kritériách, ktoré sa Turkom stále nepodarilo splniť. Ide aj o antiteroristický zákon, právne predpisy o ochrane osobných údajov či boj proti korupcii. Podľa bloku je loptička na tureckej strane ihriska.

Vstup Švédska do NATO

Antiteroristický zákon je špecifická téma, ktorú zase Turecko využíva v téme vstupu Švédska do NATO. Napriek tomu, že otázka švédskeho členstva sa na európskej úrovni nerieši, Aliancia, ktorá poskytuje najzásadnejší bezpečnostný dáždnik pre blok, môže so vstupom severanov zásadne posilniť.

Ankara od Štokholmu požadovala za vyslovenie podpory práve zmenu v ich antiteroristickej legislatíve. Nová švédska vláda je zmenám otvorenejšia, avšak ani to krajine negarantuje pozitívny prístup zo strany Turecka.

Očakáva sa, že na summite NATO vo Vilniuse môže Aliancia oznámiť rozšírenie, ale formálne to, pravdepodobne, už nestihne. Nový turecký parlament musí zasadnúť, ratifikácia členstva musí prejsť vo výboroch a nakoniec ho po odsúhlasení v pléne musí podpísať aj prezident.

Keďže téma terorizmu rezonovala počas tureckých volieb omnoho silnejšie ako upadajúca ekonomika či následky ničivého februárového zemetrasenia, je možné, že Erdoğan bude západný svet naťahovať ešte dlhšie.

A pomôcť by to v konečnom dôsledku mohlo Moskve. Tá sa na rozdiel od západných krajín v tureckej predvolebnej kampani celkom intenzívne angažovala. Ruská podpora Erdoğanovi mala nielen neformálnu, ale aj vážnu, formálnu a finančnú podobu. Keďže Turci majú ostatné mesiace problémy s hotovosťou, pomohli nielen viaceré obchodné spolupráce – najmä 20-miliardový projekt jadrovej elektrárne v meste Akkuyu, ktorú stavia ruský Rosatom, alebo aj odklad 600-miliónovej splátky za ruský plyn na rok 2024.

Ako turecký prezident podporu oplatí, nad tým môžeme len špekulovať. Niektorí hovoria, že by istým „poďakovaním“ mohlo byť aj pokračovanie odďaľovania švédskeho členstva v NATO.

Rusko a sankcie

S Ruskom súvisí aj ďalšia európska výzva v Turecku. Turecké firmy totiž pokračujú v obchodovaní s Ruskom a Turecko je stále otvorené pre Rusov aj pri kúpe nehnuteľností, dovolenkách či parkovaní jácht. Na oplátku boli turecké firmy pozvané do Ruska, aby vyplnili priestor na trhu, ktorý vyprázdnili firmy zo Západu.

Počet spoločností s ruským kapitálom so sídlom v Turecku sa len za prvých polrok od invázie Ruska na Ukrajinu zvýšil štvornásobne, pričom vývoz do Ruska vzrástol o 43 percent a dovoz z neho približne o 125 percent.

Únia a transatlantické spoločenstvo aj v tejto oblasti čakali na výsledky volieb. Kto totiž pokračuje v spolupráci so sankcionovanými osobami či firmami a pomáha im obchádzať ich, môže sám čeliť sankciám.

Brusel sa preto bude musieť opätovne témou zaoberať a v konečnom dôsledku spôsobiť tureckej ekonomike ďalšie problémy.

Hoci sa s európskymi lídrami mal Erdoğan stretnúť už 1. júna na summite Európskeho politického spoločenstva (EPC) v Moldavsku, turecký prezident napokon na stretnutie necestuje. Práve EPC je novým formátom, ktorý sa snaží budovať novú politickú, no stále neformálnu architektúru v Európe, no bez Ruska a Bieloruska, ktoré považuje za agresorov.

Erdoğanovu neúčasť už viacerí skúmajú a napriek tomu, že prezidentova kancelária zatiaľ nevydala oficiálne zdôvodnenie, niektorí špekulujú, či nepôjde o „prvú splátku“ Moskve.

Článok vznikol v spolupráci s

Článok bol publikovaný 31/05/2023 na EURACTIV.sk