Car manufacturers have already exhausted the cheapest ways to cut emissions. Cement plants are running into the limits of available technologies, while recyclers are being held back by bureaucracy that is slowing investment.

 

 

„Vypínacie plány vo fabrikách stoja nula eur. Nehľadajme výhovorky, prečo to nejde, a začnime pracovať. Čína maká a my sa musíme zamyslieť, v čom chceme byť najlepší my,“ vyhlásila na euBrief Fórum Dekarbonizácia 2026 vedúca oddelenia životného prostredia Michala Hletková Ploszeková z Volkswagen Slovakia.

Zástupcovia priemyselných firiem sa zhodli, že domáci priemysel už nevedie spory o tom, či emisie znižovať. Ďalšia fáza transformácie však už nezávisí iba od firiem, ale od prístupu štátu.

Slovensko patrí s podielom priemyslu 23,3 percenta HDP k najpriemyselnejším krajinám Európskej únie, no zároveň patrí k najväčším znečisťovateľom a energeticky najnáročnejším ekonomikám.

Kým manažéri vo fabrikách už reálne znižujú emisie a chystajú zelené investície, úrady im nestíhajú dávať potrebné povolenia.

Výsledkom je patová situácia: ak štát nedodá predvídateľné zákony, pružnejšie dotácie, zelenú elektrinu a pečiatky, dekarbonizácia sa zastaví a slovenské podniky na globálnom trhu jednoducho neprežijú.

Najťažšia časť ešte len prichádza

Automobilový priemysel dnes popri prechode na elektromobilitu rieši elektrifikáciu výrobných procesov a postupné nahrádzanie zemného plynu. Ako dôkaz, že s optimalizáciou netreba čakať na dotácie, uviedla Ploszeková príklad z bratislavského závodu.

„Vyvrátim posledné výhovorky, prečo sa to nedá. Vypínacie plány stoja nula eur. Je to o tom, ako, kedy, čo viete vypnúť, ak nevyrábate. Žiadna z firiem nevyrába 24 hodín denne, 365 dní v roku. Len prostredníctvom týchto vypínacích opatrení sme ušetrili v posledných 15 rokoch zhruba päť miliónov eur. Ušetríte a peniaze môžete investovať do zelených technológií,“ dodala.

Vďaka systematickej optimalizácii Volkswagen Slovakia podľa nej za posledných pätnásť rokov znížil emisie CO₂ na jedno vyrobené auto o 80 percent a spotrebu energie o 60 percent.

Práve tu sa však začína nová, oveľa ťažšia fáza. „Tých posledných dvadsať percent emisií je najdrahších a najnáročnejších,“ upozorňuje Ploszeková. Kým prvých 80 percent sa dalo dosiahnuť relatívne lacnými opatreniami a vypínacími plánmi, ďalší posun si vyžaduje investície do elektrifikácie procesov a nových technológií.

Problémom sú aj slovenské dotačné schémy. Tie často zvýhodňujú firmy, ktoré s dekarbonizáciou ešte len začínajú, zatiaľ čo lídri, ktorí už urobili najväčšiu časť práce, musia ďalšie kroky financovať z vlastného.

Elektrifikácia výroby navyše nebude možná bez masívneho rozvoja obnoviteľných zdrojov. Podľa odhadov Volkswagenu bude slovenský priemysel bez hutníctva potrebovať na nahradenie zemného plynu viac ako 15 TWh zelenej elektriny ročne.

Nie všetky emisie sa dajú odstrániť

Ak v automobilovom priemysle ešte hľadajú rezervy vo vlastných procesoch, cementárne tvrdia, že už narazili na fyzikálne limity. Sektor patrí medzi najťažšie dekarbonizovateľné odvetvia, pretože časť oxidu uhličitého vzniká priamo pri chemickej premene suroviny.

„Cement nevyrobíte bez toho, aby ste rozložili vápenec, pri ktorom sa uvoľňuje CO₂. Momentálne nemáme inú možnosť, než ho vypúšťať priamo do ovzdušia,“ vysvetľuje výkonný riaditeľ Zväzu výrobcov cementu Rudolf Mackovič.

Slovenské cementárne podľa neho nahradili vyše 80 percent fosílnych palív nerecyklovateľným odpadom a stiahli emisie pod 500 kg CO₂ na tonu slinku, čím sa zaradili na špičku Európskej únie. Ďalšie znižovanie však naráža na limity chémie, keďže veľká časť emisií vzniká priamo pri rozklade vápenca, a preto odvetvie vidí riešenie už len v technologicky a infraštruktúrne náročnom zachytávaní uhlíka (CCS).

Čo je CCUS (zachytávanie, využitie a ukladanie uhlíka)?

Táto technológia zachytáva oxid uhličitý priamo vo fabrike ešte predtým, ako unikne do ovzdušia. Následne s ním priemysel narába dvoma spôsobmi:

• Ukladanie (Carbon Capture and Storage – CCS): Uhlík sa skvapalní a natrvalo vtlačí hlboko pod zem, napríklad do vyťažených ložísk plynu. Je to kľúčové najmä pre cementárne, kde emisie vznikajú priamo z chémie výroby a nedajú sa odstrániť zmenou paliva.

• Využitie (Carbon Capture and Utilization – CCU): Zachytený uhlík sa neberie ako odpad, ale ako surovina na výrobu nových produktov – napríklad syntetických palív, plastov či stavebných materiálov.

Aká je realita? Hoci EÚ s touto technológiou v plánoch výrazne počíta, v praxi zatiaľ takmer neexistuje. Na Slovensku a v okolí sú projekty len v štádiu testovania a plánov.

Chýbajú totiž prepravné potrubia a schválené podzemné úložiská, kde by sa dal zachytený uhlík bezpečne uskladniť.

„Potrebujeme CO₂ diaľnice,“ dodal Mackovič s tým, že bez potrubí a geologických úložísk nebude možné zachytený plyn vo veľkom prepravovať ani trvalo ukladať.

Mackovič spochybnil aj praktické fungovanie európskeho uhlíkového cla na hraniciach (CBAM): „Cement je šedý prášok. Ako colník spozná, či má ten z Turecka nízku alebo vysokú uhlíkovú stopu?“

Ak clo nezačne reálne fungovať a nedoriešia sa exportné kompenzácie pre domáce firmy, európskym výrobcom hrozí strata konkurencieschopnosti voči Číne, ktorá ovláda polovicu globálneho trhu s cementom.

Čo je CBAM (ang. Carbon Border Adjustment Mechanism)?

CBAM je mechanizmus Európskej únie, známy aj ako uhlíkové clo.

V rámci neho musia zahraniční dovozcovia doplatiť za emisie, ktoré vyprodukovali pri výrobe. EÚ tým chráni domáce fabriky pred lacnejšou, „špinavšou“ konkurenciou a bráni tomu, aby európske firmy presúvali výrobu tam, kde sa ekológia nerieši.

Systém začína naplno platiť od roku 2026. Pre domáce firmy to znamená koniec éry bezplatných povoleniek – po novom si už za emisie budú musieť platiť všetci rovnako.

Termíny utekajú rýchlejšie, než štát povoľuje

Kým cementárne čakajú na infraštruktúru, recyklačný priemysel brzdia úrady. Recyklovať hliník je ekologické – na tonu výroby recyklovaného hliníka pripadá len 250 kilogramov emisií, kým pri prvovýrobe v Ázii je to 4 až 16 ton. Napriek tejto výhode zostala na Slovensku už len posledná takáto fabrika. Podľa Mateja Slezáka zo spoločnosti Heneken Melts zvyšných päť firiem v tomto segmente zaniklo.

Jedným z hlavných problémov, ktorým slovenské firmy pri „ozeleňovaní“ čelia, sú dlhé povoľovacie procesy, zhodli sa diskutujúci.

Kým na Slovensku trvá proces posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) pri priemyselných projektoch, ako je výstavba recyklačnej linky na hliník, firmám často 5 až 7 rokov, v Maďarsku sa podobné povoľovanie realizuje výrazne rýchlejšie – zvyčajne do jedného roka (12 až 18 mesiacov pri plnom procese hodnotenia vplyvov na životné prostredie).

„Ak chcete ísť legálnou, poctivou cestou, musíte si to jednoducho vytrpieť,“ uviedol Slezák.

Týka sa to najmä strategických investícií alebo investícií národného významu, ktoré tam vďaka špeciálnemu statusu profitujú zo skrátených lehôt v automotive či batériovom priemysle.

Práve extrémna dĺžka konaní na slovenskej strane spôsobuje, že domáce firmy nedokážu efektívne čerpať európske peniaze určené na dekarbonizáciu.

Modernizačný fond či Plán obnovy majú striktne nastavené lehoty na realizáciu projektov, no byrokratické povoľovacie procesy na Slovensku trvajú dlhšie než samotné termíny na vyčerpanie týchto fondov. Podniky tak prichádzajú o možnosť využiť finančnú pomoc, pretože kým získajú potrebné pečiatky, minú termín výzvy.

Počas dlhého čakania sa navyše opakovane menia úradníci aj legislatívne výklady. „Kým si vybudujete vzťah s človekom, ktorý pochopí váš proces, po voľbách je preč,“ uzavrel Slezák. Podobnú skúsenosť má aj Ploszeková – trojročné lehoty na realizáciu projektov podľa nej ignorujú realitu, v ktorej len samotné povoľovacie procesy trvajú rovnako dlho.

Elektrifikácia môže vytvoriť pracovné miesta

Skúsenosti firiem podľa výskumníčky Moniky Martiškovej z CELSI potvrdzujú aj makroekonomické modely vývoja slovenského priemyslu inštitútu CELSI.

Podľa nich dekarbonizácia nemusí znamenať stratu priemyselných miest. Pri dobre nastavenej transformácii môže naopak priniesť desaťtisíce nových pracovných príležitostí – nielen priamo vo fabrikách, ale najmä v dodávateľských reťazcoch, stavebníctve a službách.

Kľúčové bude, akú energetickú stratégiu Slovensko zvolí.

„Pri ceste založenej na jadrovej energetike vznikajú pracovné miesta centralizovane a s oneskorením. Pri obnoviteľných zdrojoch je potenciál omnoho väčší a rozložený naprieč regiónmi,“ hovorí Martišková.

Základom úspechu je pritom rýchla dekarbonizácia energetiky samotnej. Práve rozvoj zelených zdrojov a posilnenie sietí by mohli vytvoriť prácu aj v regiónoch mimo tradičných priemyselných centier, ktoré zostávajú zraniteľné, keď sú závislé od jedného veľkého hráča.

Panelisti sa zhodli, že slovenský priemysel emisie znižovať bude – nie kvôli bruselským nariadeniam, ale preto, lebo to od neho tvrdo požadujú zákazníci, banky a investori.

Transformácia teda nie je otázkou „či“, ale „ako rýchlo a s akým výsledkom“. Fabriky sú na ňu pripravené, no teraz už rozhoduje štát: kľúčovými faktormi sú rýchlosť povoľovacích konaní, dostatok bezemisnej elektriny a predvídateľné investičné prostredie. Bez toho sa ani tie najlepšie pripravené projekty firiem nedostanú z plánov do reality.

Článok bol zverejnený 30.6.2026 https://eubrief.sme.sk/energetika/c/cina-maka-slovensko-caka-zelena-transformacia-zasekla-na-uradoch