Akú veľkú rolu v tom zohráva staronová predsedníčka Komisie? 

Ursula von der Leyen si v posledných piatich rokoch postavila svoju politickú kariéru a odkaz do veľkej miery na podpore Ukrajiny. Zásadným spôsobom prispela k robustnej pomoci Kyjevu zo strany Komisie a EÚ ako celku. Práve preto som teda optimistický, že z európskej strany podpora Ukrajiny bude ešte silnejšia, než bola v minulosti. O čom nie som až taký presvedčený, je pohľad Ameriky, kde sa tie pohľady ďaleko viac trieštia.

Staronový prezident Donald Trump sa do úradu vráti v januári a asi jediné, na čom sa všetci zhodnú, je, že je nevypočítateľný. Môžu nám jeho doterajšie kroky a vyjadrenia po voľbách predsa len niečo naznačiť o jeho budúcom prístupe k Ukrajine a Rusku?

Je to naozaj do veľkej miery nepredvídateľné. Vidíme tam pozitívne aj negatívne signály. Keď sme sa o tom nedávno bavili s ukrajinskými partnermi, tak hovorili, že nevedia, kde tá administratíva stojí. A či v nej preváži hlas ľudí, ktorých oni nazývali proruskými, alebo či prevážia ľudia, ako je napríklad nový minister zahraničných vecí Marco Rubio.

Rubio je skalným podporovateľom Ukrajiny a veľmi podrobne sleduje situáciu vo svete s ohľadom na ľudské práva, predovšetkým vo svojej rodnej Kube. Tiež pozerá na to, čo sa v súčasnosti deje v Indopacifiku okolo čínskeho komunistického režimu. Vidíme tam teda zmiešané signály a nie je nám ešte úplne zrejmé, aká tá finálna pozícia americkej administratívy vlastne bude.

Od čoho bude závisieť? 

Finálne rozhodnutie bude záležať na Donaldovi Trumpovi. Ten sa niektorými svojimi výrokmi v priebehu kampane vmanévroval do zložitej situácie, keď napríklad povedal, že vojnu na Ukrajine vyrieši za 24 hodín. To bolo skutočne absurdné. Teraz už vníma, že to nebude vôbec jednoduché, a to práve z dôvodov, ktoré sme popísali: ruská strana má iniciatívu a veľmi nízku motiváciu v nej prestať.

Rusi cítia, že sú na koni, vytvárajú si podmienky priamo v teréne a nemajú dôvod, aby dnes zastavovali vojnovú mašinériu. Či už je to z domáceho produkčného modelu, na ktorý sa ruská ekonomika do veľkej miery zúžila, tak aj s ohľadom na to, že sa im reálne darí a oproti stavu spred niekoľkých mesiacov teraz dobývajú veľké časti ukrajinského územia.

Takže je naozaj otázne, ako má americká strana dotlačiť Rusko k rokovaciemu stolu, ako to po nej požadoval už v septembri Volodymyr Zelenskyj, keď predstavoval svoj plán víťazstva. Zatiaľ vôbec nie je jasné, ako k tomu má dôjsť či aké nástroje majú byť využité.

O akých nástrojoch sa uvažuje? 

Napríklad o rozšírení palety nástrojov v oblasti sankcií, poskytnutí niektorých ďalších zbraňových systémov Ukrajine alebo možno až o vyslaní nejakých vojakov. O tom sa tiež hovorí na európskom kontinente. Mali sme tu iniciatívy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, teraz už pomerne schladené zo strany Poľska a Nemecka, ktoré odmietajú, aby napríklad v prípade zamrznutia a určitého stabilizovania východného frontu boli vyslaní európski vojaci NATO, aby patrolovali tieto oblasti.

To je skutočne veľká debata, ktorá je stále pred nami a my ju nemáme vyriešenú. A, žiaľ, musím tiež poznamenať, že Európa dnes nie je pripravená ani prijať iniciatívu a vziať zodpovednosť za budúcnosť podpory Ukrajiny. A nie je pripravená ani vojensky.

Posilnenie európskej obrany 

Zlyháva EÚ v budovaní odstrašujúcich kapacít?

Aby som upokojil našich čitateľov, na veľkú eskaláciu nie je pripravená ani Ruská federácia, ale pokiaľ sa bavíme o horizonte troch až piatich rokov, tak sa skutočne môže stať mnoho vecí a my musíme viac investovať do našej vlastnej obrany.

V tejto súvislosti sa už začína hovoriť o zvýšení výdavkov na obranu na minimálne tri percentá HDP. S tým počíta aj komisár pre obranu Andrius Kubilius, keď hovorí o 500 miliardách eur. Hovorí, že pokiaľ to my v Európe urobíme, prinesie to až 250 – 300 miliárd eur do obrany. Ale to je niečo, čo by sa mohlo zrealizovať okolo roku 2027 či 2030. Toľko času možno nemáme. V túto chvíľu ide o veľmi nevypočítateľnú debatu práve vzhľadom na nepredvídateľné správanie nielen Donalda Trumpa, ale aj Vladimira Putina.

Generálny tajomník NATO Mark Rutte mal nedávno znepokojivé vyjadrenia, že nie sme momentálne pripravení na to, čo nám môže od Ruska hroziť do štyroch až piatich rokov. Uvedomujú si súčasní európski politici danú hrozbu dostatočne a môžu nájsť politickú vôľu na to, aby zvýšili minimálne výdavky do obrany na tri percentá HDP?

To treba rozdeliť na dve otázky. Prvou je, či nám to v Európe dochádza a či si je naša politická garnitúra vedomá týchto výziev. Ja by som povedal, že aj takí politici, akými sú Robert Fico alebo Viktor Orbán, si veľmi dobre uvedomujú, čo je reálne v stávke a aká je hrozba. Ja si myslím, že sú to veľmi inteligentní ľudia, ktorým dochádza, čo sa deje, ale nie vždy sú z toho vyvodené správne závery.

Máme tu totiž určitú politickú logiku, ktorá vychádza z toho, že politici radi zostávajú pri moci a chcú byť znovuzvolení. A povedať dnes vlastným občanom: ďalších niekoľko rokov si budete ukrajovať zo svojho tučného koláča, aby ste investovali do budúcej bezpečnosti, pretože niekedy za x rokov môže prísť veľký konflikt s Ruskom, to je niečo, čo je veľmi komplikované spoločnosti predať.

Niektorým politikom sa to však darí. 

V baltských štátoch je to pomerne jednoduché. Aj v prípade Slovenska alebo Maďarska by to malo byť relatívne jednoduché, pretože priamo susedíte s krajinou vo vojne. Avšak tá logika je obrátená a minimálne Maďarsko jasne povedalo: nie, my chceme normalizovať vzťahy s Ruskom. My chceme, aby sa to nejako upokojilo, chceme sa dohovoriť a byť prví v Moskve, keď sa tak stane.

Predstavme si však perspektívu ľudí na Pyrenejskom či Apeninskom polostrove, ktorí nechápu, prečo ich to má vlastne zaujímať. Tam vnímajú, že majú iné výzvy – migráciu, medzinárodný terorizmus, prípadne situáciu na severe Afriky. Je tam úplne iná perspektíva. Som ale veľmi rád, že aj politici, ako napríklad bývalý portugalský premiér António Costa, hovoria, že musíme Ukrajine pomáhať.

Ako je na tom teda európska jednota?

Myslím si, že za posledného dva a pol roka sa európske pohľady veľmi zblížili. Máme tu určité čierne ovce, medzi nimi určite maďarský premiér a aj ten slovenský, ale myslím si, že inak tým politikom veľmi dobre dochádza, čo je skutočne v stávke a že môžeme prehrať našu suverenitu. Ale, žiaľ, to, čo v minulosti zaznievalo z vrcholovej rétoriky na strane Slovenska či Maďarska, vyzerá tak, že by títo lídri boli s opätovnou stratou suverenity v pohode. Ja si myslím, že toto nie je perspektíva, ktorá je prijateľná.

Predčasné voľby v Nemecku

V Nemecku nás čoskoro čakajú predčasné voľby, ktoré v krajine nie sú vôbec bežným úkazom. Ako by si zhodnotil pôsobenie Olafa Scholza vo vzťahu k Ukrajine? 

Doterajší kancelár Scholz zastával veľmi opatrný prístup a blokoval celé množstvo ambicióznych krokov. Teraz dokonca ohlásil, že nezatiahnutie Nemecka do vojny a odmietnutie poskytnutia raketových systémov Taurus Ukrajine bude súčasťou jeho programu.

Ako to vníma voličská základňa jeho strany SPD? 

Myslím si, že väčšina jeho voličov musí byť veľmi zmätená, keď na jednu stranu ohlásil Zeitenwende, teda zásadnú premenu zahraničného a bezpečnostného zmýšľania Nemecka, ale na druhej strane sa potom vždy vracal k pozícii mierového kancelára a človeka, ktorý nechce, aby nemecká strana bola zatiahnutá do konfliktu.

Vždy vyčkával do posledného momentu na reakciu Spojených štátov. A teraz ide po prvýkrát pomerne zásadne proti americkej pozícii. Vždy to bolo tak, že Američania otvorili nejaké dvere a Nemci ich nasledovali. Ale to súčasné nedodanie rakiet Taurus ide proti tomuto zaužívanému postupu.

Aké zmeny môžeme očakávať pri novom vedení Nemecka? Predpokladá sa, že novým kancelárom by sa mohol stať Friedrich Merz z CDU/CSU, bývalej strany Angely Merkel.

Očakávam, že pozícia budúcej nemeckej federálnej vlády a potenciálne Friedricha Merza bude odlišná, ráznejšia, čitateľnejšia a ambicióznejšia k podpore Ukrajiny. Doterajšia pozícia Nemecka bola skutočne veľmi schizofrenická. Zároveň si však nedokážem predstaviť, že sa zaobíde úplne bez kritiky vnútri Nemecka, pretože sú tam rôzne spoločenské nálady.

Videli sme to napríklad počas septembrových volieb vo východných spolkových krajinách, kde zásadnú rolu zohrali extrémistické politické zoskupenia, ako AfD alebo Aliancia Sahry Wagenknecht. To sú strany, ktoré v súčasnosti určujú limity toho, čo je na nemeckej politickej scéne a v politickej debate možné. Niet pochýb o tom, že kancelár Olaf Scholz týmto náladám podľahol. Jeho rétorika sa pripisuje veľkému tlaku týchto extrémistických zoskupení na jeho osobu.

Ako by sa teda mohla zmeniť rola Nemecka v EÚ?

Moje očakávanie je, že nové nemecké vedenie sa bude správať inak, zohrá svoju historickú rolu iným spôsobom a stane sa znovu lídrom. Dnes je Nemecko krívajúcou súčasťou európskeho spoločenstva, o ktorú sa nie je možné oprieť. Úprimne som rád, že sa táto éra skončí skôr. Z pohľadu Česka a východného krídla EÚ a NATO totiž minimálne v posledných mesiacoch nezohrávalo Nemecko pozitívnu rolu.

Rozhovor bol publikovaný 23/12/2024 na EURACTIV.sk