Negotiations in Alaska and Washington did not bring us any closer to peace or a ceasefire in Ukraine. Even so, they were meaningful. A meeting between Zelenskyy and Putin will likely take place sooner or later, but conducting peace talks while shelling continues is absolutely impossible, says Colonel Zdeněk Petráš, a reservist of the Czech General Staff, in an interview with EURACTIV Slovakia.
Rokovania na Aljaške a vo Washingtone nás nepriviedli bližšie k mieru ani prímeriu na Ukrajine. Napriek tomu mali zmysel. Stretnutie Zelenského s Putinom sa skôr či neskôr pravdepodobne uskutoční, no viesť mierové rokovania počas pokračujúceho ostreľovania je absolútne nemožné, hovorí pre EURACTIV Slovensko plukovník českého Generálneho štábu v zálohe Zdeněk Petráš.
Zdeněk Petráš pôsobí ako bezpečnostný expert v Centre bezpečnostních a vojensko-strategických studií Univerzity obrany v Brne.
Za posledný týždeň sme boli svedkami dvoch historických summitov. V rozhovore pre HN ste už spomínali, že podľa vás nás nepriviedli nijako bližšie k prímeriu alebo mieru. Šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallas teraz uviedla, že Putin sa nad celou Trumpovou iniciatívou smeje, lebo mier nechce. Mali teda podľa Vás rokovania na Aljaške a vo Washingtone zmysel aspoň z dlhodobejšieho hľadiska?
Každý moment, keď sa začnú konzultácie – buď medzi znepriatelenými stranami, alebo medzi jednou zo strán a sprostredkovateľom –, je určitým krokom k ukončeniu konfliktu. Ak znepriatelené strany spolu nehovoria, potom môžeme len ťažko hovoriť o jeho bezprostrednom konci.
Takže z tohto hľadiska je dôležité, že sa začala aspoň nejaká komunikácia. Je tu snaha o nadviazanie kontaktu medzi najvyššími predstaviteľmi Ukrajiny a Ruska. Takže aj z tohto dôvodu tieto rozhovory mali zmysel.
A samozrejme, druhý význam je ten, že sa začali rokovania o tom, ako pristúpiť k podmienkam, ktoré si obe strany kladú na ukončenie vojny, aby sa našlo kompromisné riešenie. Na to je skutočne dôležitá úloha sprostredkovateľa, či už sú to Spojené štáty, alebo ktorákoľvek iná krajina či organizácia. Nemôže sa hľadať len za účasti znepriatelených strán.
Podľa toho, čo ste už hovorili v predošlých rozhovoroch, sa aj s ďalšími odborníkmi zhodujete v tom, že pred riadnymi mierovými rokovaniami má byť uzavreté prímerie. Trump však po stretnutí s Putinom otočil, že ho vlastne netreba, lebo „ukončil šesť vojen aj bez neho“. Čo by mu na to mohol človek povedať?
Pritom, ako sa vyvíja konfrontácia na Ukrajine, nevidím ako reálny postup k mierovým rozhovorom riešenie bez zastavenia paľby, zastavenia bojov a nastolenia prímeria – samozrejme, za určitých podmienok. A tie podmienky sú vždy dosť zložitá záležitosť. Záleží na tom, ako budú nastavené a ako sa bude prímerie realizovať.
Ale viesť mierové rokovania počas pokračujúceho ostreľovania zo strany jednej či druhej krajiny je absolútne nemožné. Rokovania by sa v takom prípade zmenili na vzájomné obviňovania, že jedna zo strán práve vykonala útok na ten či onen cieľ. Skĺzlo by to do hádky a takéto rozhovory by sa skončili úplným neúspechom.
Aká je podľa vás pravdepodobnosť, že sa v blízkom čase naozaj zrealizuje summit Zelenskyj-Putin? Má pri súčasnej situácii na bojisku, ktorá je viac v prospech Ruska, Putin motiváciu ho absolvovať?
Myslím si, že toto stretnutie sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutoční so sprostredkovateľom v podobe USA, a za účasti prezidenta Trumpa a jeho tímu.
Každý konflikt sa môže raz začať, no v určitom momente sa musí aj skončiť. Vždy záleží na tom, čo bolo hlavným politickým cieľom daného konfliktu a či strana, ktorá dosahuje väčší úspech na fronte, je pripravená akceptovať jeho vývoj taký, aký je
Nepovedal by som, že by tento konflikt mal zamrznúť do nedokončenej vojny, alebo že by v ňom Rusko pokračovalo donekonečna. Každá vojna je ekonomicky mimoriadne nákladná, vyčerpáva národné zdroje a aj obyvateľstvo. A to zažína byť unavené na oboch stranách. Aby sa teda z tohto konfliktu skutočne niečo politicky vyťažilo, tak nemôže trvať večne.
A ja si myslím, že skôr či neskôr Putin bude súhlasiť s trojstranným rokovaním za účasti najvyšších predstaviteľov. Samozrejme, bude počítať s tým, že on má v rukách tromfy a že on bude ten, kto bude klásť zásadné podmienky.
Mohol by už Putin vyhlásiť, že naplnil svoje ciele na Ukrajine?
Ak budeme brať do úvahy to, že jeho strategickým cieľom bolo získanie väčšinovej časti Donbasu, tento strategický cieľ takpovediac naplnil.
A ak bude podmienkou, aby tá väčšinová časť, ktorá je teraz vojensky kontrolovaná (Ruskom), prešla do civilnej správy a stala sa integrálnou súčasťou Ruskej federácie, tak toto bude východiskovou podmienkou pre mierové rokovania.
Otázka štatútu Ukrajiny, jej vzťahu k NATO a k Európskej únii, bude ďalšou záležitosťou. Ale to hlavné, o čo v tomto konflikte išlo – teda o územné zisky – sa Putinovi v tejto chvíli darí, respektíve podarilo (splniť).
To by mohlo byť tým momentom, na ktorom by sa zastavil, ukončil tento konflikt a podmienky by si kládol na základe toho, čo v súčasnosti Rusko vojensky kontroluje.
Po bilaterálnom stretnutí Zelenskyj-Putin by malo nasledovať trilaterálne stretnutie aj s Trumpom. Vzhľadom na to, aké sympatie Trump očividne prechováva k Putinovi, nehrozí pri takomto stretnutí, že by mohla vzniknúť situácia dvaja na jedného? A že Putin a Trump by mohli Zelenského tlačiť do ústupkov?
Nie som expert na medzinárodné vzťahy a politologické problémy, ale jednoducho by som to povedal takto: Jedným z hlavných cieľov Donalda Trumpa je tento konflikt ukončiť a byť tým hlavným, kto sa zasadil o jeho koniec tým, zohral úlohu hlavného sprostredkovateľa. To je vec číslo jeden.
Z toho vyplýva aj to, že on si z hľadiska interpersonálnych vzťahov musí nájsť sympatie a prístup k obom stranám – teda aj k prezidentovi Putinovi. Ide v podstate o vzťah dvoch osobností, ktoré predstavujú lídrov svetových veľmocí. A keby medzi nimi existoval nepriateľský či antagonistický vzťah, Putin by sotva prijal, aby Trump pôsobil ako sprostredkovateľ.
Takže môže ísť len o akúsi hru, ktorá zakrýva hlavný cieľ – zasadiť sa o ukončenie konfliktu a de factopriniesť aj niečo pozitívne pre Ukrajinu. V psychologickej a interpersonálnej rovine teda nemožno hľadať niečo, čo by bolo obrátené priamo proti prezidentovi Zelenskému a Ukrajine.
Aký by bol pre Kyjev v tejto fáze vojny najlepší, ale zároveň aj najrealistickejší výsledok rokovaní?
Za predpokladu, že nastane prímerie a že by sa malo rokovať o mierovom usporiadaní Ukrajiny a jej vzťahu s Ruskom, tak pôjde už o spomínané hľadanie kompromisu. A ten by v ideálnom prípade bol taký, ktorý by obe strany považovali za svoj úspech. Neočekávám však, že k tomu dôjde.
Máme tu teraz situáciu, keď Rusko drží tromfy v rukách a jednoznačne si kladie za cieľ získať územia, ktoré v súčasnosti okupuje. Ukrajina to nechce prijať. Je otázne, či to Kyjev prijme aspoň čiastočne za cenu nejakých bezpečnostných záruk. No v túto chvíľu budú ďalšie rokovania jednoznačne smerovať k tomu, že Rusko chce ukrajinské územia a Ukrajina sa ich nechce vzdať.
Pôjde teda o to, ako bude ten výsledný kompromis vyzerať. A či bude pre obe strany prijateľný, alebo ho jedna bude vnímať ako svoje víťazstvo a druhá ako porážku. A to môže byť prípad Ukrajiny aj Ruska.
Spojenci diskutujú, ako by mohli nastaviť bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Hovorí sa o zárukách na štýl článku 5 NATO – je to podľa vás reálne? Čo by krajiny vlastne donútilo sa takýmto modelom riadiť?
Bezpečnostné záruky nemôžu byť nastavené a dané skôr, než sa začnú mierové rokovania. Budú predmetom mierových rokovaní a ich aplikácia a implementácia sa stane súčasťou povojnového usporiadania.
Už som sa v médiách stretol s tým, že mierové rokovania vraj nemôžu začať skôr, než budú definované a implementované bezpečnostné záruky. Považujem to za úplné pomýlenie pojmov.
Práve tie bezpečnostné záruky – o tom, čo Ukrajina bude môcť mať, aký bude jej štatút, v akom bude vzťahu k NATO a k EÚ, ako budú operovať prípadné mierové sily, ktoré budú rozmiestnené na jej území – to všetko bude predmetom rokovaní. A budú ich musieť akceptovať a prijať obe strany, teda aj Ruská federácia.
Predstava, že USA či západní spojenci poskytnú Ukrajine bezpečnostné záruky, ktoré budú v rozpore s pozíciou Ruskej federácie a s ktorými prezident Putin nebude súhlasiť – takto to určite fungovať nebude.
A pokiaľ budeme hovoriť o článku 5 ako o jednej z foriem týchto záruk – úprimne povedané, neviem si dobre predstaviť, ako by táto modifikácia článku 5, ktorý je vlastne kľúčovým článkom Washingtonskej zmluvy, mala fungovať vo vzťahu k Ukrajine.
Môžete to priblížiť?
Ak je tým myslené to, že budú nastavené práve tieto bezpečnostné záruky a v prípade, že by ich Rusko nedodržalo, znamenalo by to aktiváciu článku 5 a použitie vojenskej sily NATO proti Rusku – tak takto tá interpretácia určite znieť nebude.
Za súčasnej situácie a pri tom, ako je dnešný svet globalizovaný, tak z vojensko-strategického pohľadu a toho, ako štáty presadzujú svoje záujmy (…), je uchýlenie sa k nejakému ozbrojenému útoku to posledné, čo by ktorákoľvek krajina chcela. Dnes máme úplne iné možnosti.
Napríklad?
Hovorí sa o takzvaných hybridných silách, hybridnom konflikte alebo útoku, kedy môžeme na protivníka pôsobiť ekonomicky, diplomaticky či politicky a takto mu vnucovať svoju vôľu.
Použitie vojenskej sily nasleduje až potom, keď by boli vyčerpané všetky politické a ekonomické nástroje.
Sergej Lavrov tieto dni zopakoval, že Rusko odmieta aj prípadnú možnosť nasadenia mierových západných vojsk na Ukrajine. Suma sumarum, čo myslíte, že by bolo pre Ukrajinu do budúcna tou najlepšou, no aj najviac realistickou bezpečnostnou garanciou?
Na túto otázku sa ťažko odpovedá. V mnohých zahraničných aj domácich médiách sa hovorilo o silných bezpečnostných zárukách, o nastavení garancií, ale nikde nebolo presne špecifikované, čo by to malo obsahovať.
Táto otázka bude predmetom mierových rokovaní. Ak budeme hovoriť o prípadnom rozmiestnení mierových síl na Ukrajine, bude to musieť byť na základe dohody a konsenzu oboch bojujúcich strán.
Môže tu nastať otázka, kto vlastne bude tvoriť toto zoskupenie – ktoré krajiny a pod hlavičkou ktorej organizácie? Či to bude Severoatlantická aliancia, Európska únia alebo OSN.
Čo by mohlo byť najvhodnejšie?
Môžu to byť – a dovolil by som si povedať, že to musia byť – mierové sily, ktorých pôsobenie bude realizované na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.
A môže sa pokojne stať aj to, že bodom mierových rokovaní o bezpečnostných zárukách a rozmiestnení mierových síl bude práve otázka, ktoré štáty sa môžu alebo nemôžu zúčastniť tejto operácie.
Vojenská časť, teda prípravy a rozmiestnenie týchto síl, je relatívne „jednoduchá“. Najťažšie bude určiť, s akým mandátom tam tie sily prídu, čo budú realizovať a v akom rozsahu. To znamená, aké budú mať pravidlá nasadenia.
Čomu sa bude treba vystríhať?
Aby sa nestalo to, čoho sme boli svedkami napríklad vo Rwande, alebo v bývalej Juhoslávii v Srebrenici. Síce tam boli rozmiestnené mierové sily, ale z hľadiska nejasného mandátu a stanovenia toho, čo majú robiť, bola ich činnosť v podstate úplne paralyzovaná. Tieto jednotky boli úplne bezmocné.
Jedna otázka s domácim politickým kontextom. Náš exminister zahraničia Ivan Korčok poukázal na to, že Slovensko premeškáva svoj potenciál – prítomnosť Fínska na stretnutí lídrov v Bielom dome podľa neho ukazuje, že aj krajiny s menším počtom obyvateľov vedia zohrávať dôležitú rolu. Viete povedať, ako by buď pri rokovaniach alebo diskusii o zárukách mohla vyzerať rola menších krajín – ako Slovensko, či možno Česko?
Ide o otázku istého medzinárodného kontextu. Opäť by som spomenul príklad z minulosti. Keď sa začala kríza na Balkáne, v bývalej Juhoslávii, náš vtedajší premiér a neskôr aj prezident Václav Klaus našim západných spojencov v Amerike, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku vysvetľoval, že my, ako krajiny slovanského typu, máme k bývalej Juhoslávii veľmi blízko. Dokážeme pochopiť ich mentalitu, vcítiť sa do ich problémov a dokázali by sme ich riešiť.
Tento prístup bol však odmietnutý. Bolo totiž povedané, že len veľké krajiny a veľmoci sú schopné riešiť problémy, ako je napríklad táto kríza.
Vidíme dnes to isté?
V tejto chvíli a za danej situácie sú to opäť veľké krajiny, ktoré majú ekonomický, politický, diplomatický a vojenský potenciál, aby sa mohli nejako zasadiť o konštruktívne riešenie problému.
Čo sa týka účasti Fínska na rokovaniach, ťažko povedať, či to bolo z titulu toho, že malo nejaké skúsenosti s ruskou agresiou, alebo či tam opäť zohrávali rolu nejaké interpersonálne väzby medzi prezidentom Trumpom a fínskym prezidentom. Údajne spolu hrávali golf, sú priatelia a rozumejú si. Nevedno, čo v tom skutočne zohralo rolu.
Prekvapila vás, naopak, neúčasť nejakej krajiny?
Mňa aj iných prekvapilo, že sa nezúčastnilo Poľsko. Pretože v tejto dobe ide skutočne o krajinu, ktorá sa rozmáha a ktorá má okrem hospodárskeho a politického potenciálu aj ten vojenský.
Ale tu je vlastne ťažké vcítiť sa a pochopiť mechanizmy, ktoré majú veľmoci nastavené a kde lídri týchto veľmocí spolu komunikujú a koordinujú ďalšie kroky.
Článok bol publikovaný 22.8.2025 na Euractiv.sk.
