Although the Czech Security Information Service warns that the Czech Republic could also expect a Slovak scenario in the area of belief in conspiracies, political scientist JONÁŠ SYROVÁTKA doubts it. The Czech media, political and socio-economic environment is quite different from the one in Slovakia, Slovaks are an easier target, he says in an interview for EURACTIV.cz.

---

Hoci česká Bezpečnostná informačná služba varuje pred tým, že aj Česko by mohol čakať v oblasti viery v konšpirácie slovenský scenár, politológ JONÁŠ SYROVÁTKA má pochybnosti. České mediálne, politické, ale aj socioekonomické prostredie je dosť iné ako to na Slovensku, Slováci sú ľahší cieľ, hovorí v rozhovore pre EURACTIV.cz.

Jonáš Syrovátka je politológ, ktorý sa v rámci svojho pôsobenia v českej a medzinárodnej think-tankovej komunite venuje oblasti dezinformácií, propagandy a konšpiračných teórií. Hlavnou oblasťou jeho záujmu je vplyv týchto javov na politické procesy, najmä voľby a volebné kampane. V súčasnej dobe pôsobí na Masarykovej univerzite, kde sa venuje ruskej politickej scéne.

V posledných týždňoch sa v českých médiách trochu „roztrhlo vrece“ s obsahom okolo dezinformácií. Keď sa pozrieme na to, čo sa v súčasnosti v Česku deje, aké sú v Česku hlavné dezinformačné trendy?

Na túto otázku sa nezodpovedá úplne ľahko, pretože dezinformácia je typ manipulatívnej komunikácie, a je vždy kontextuálna. Záleží teda od oblasti, kde chcete manipulovať. Keď sa pozrieme na vojnu na Ukrajine, tak môžeme povedať, že obe strany používajú dezinformácie na taktickej vojenskej úrovni, aby zmiatli nepriateľa a získali výhodu na bojisku. To ale asi nie je niečo, o čom sa bavíme.

Aj preto sa skôr používa termín „dezinformačné naratívy“. Jednotlivé dezinformácie reagujú na aktuálnu situáciu a zároveň nadväzujú na dlhodobejšie statické dezinformačné naratívy. Spomenul by som tri veľké oblasti, ktoré sa v posledných rokoch príliš nemenia, a to migrácia, COVID-19 a s tým spojené očkovania, a potom geopolitika, hlavne v kontexte vojny Ruska a Ukrajiny.

Pokiaľ ide o pôvodcu týchto dezinformačných naratívov, sú za nimi Rusko, Čína a ešte niekto iný?

Opäť záleží, na akú úroveň sa chcete zamerať. V striktne bezpečnostnom kontexte má zmysel sa baviť o ruských aktivitách, do menšej miery aj o Číne, hoci čínska propaganda funguje inak ako tá ruská.

Toto je ale len polovica príbehu. Ruská propaganda, a teraz nemyslím len dezinformácie, reaguje na české „informačné podhubie“. Na to, že sú u nás rôzni influenceri, weby alebo facebookové skupiny, ktoré môžu mať oveľa väčší dosah ako oficiálne ruské kanály. Tie to majú v českom prostredí teraz relatívne zložité.

Bezpečnostná informačná služba (BIS) nedávno varovala, že Rusko plánuje v Česku aplikovať „slovenský model“, teda dezinformačnú či propagandistickú taktiku, ktorá dobre funguje práve u českých susedov. Prečo si myslíte, že ruské dezinformácie majú na Slovensku taký úspech?

Vždy ide o to, ako vyzerá recipient. Myslím si, že by sme nemali mať ten dojem, že ruské taktiky fungujú dobre vďaka tomu, že sú veľmi sofistikované a vychádzajú z hlbokého poznania psychológie alebo informačného prostredia. Taktiky sú úspešné len natoľko, nakoľko je slabý ich cieľ.

Slovenská spoločnosť má množstvo problémov, napríklad socioekonomických alebo s kvalitou vládnutia. Ide skrátka o ľahký terč, a preto tam môžu rozvratné taktiky ľahšie fungovať. Dokážu sa totiž živiť na nedôvere v štát, ktorá je na Slovensku veľká.

Aj keď si myslím, že k varovaniu BIS by sa malo prihliadať, opakovanie „slovenského modelu“ nám podľa mňa nehrozí. České prostredie, mediálne a politické, vyzerá značne odlišne. Aj socioekonomická situácia je dosť iná. Jednej informačnej operácie by som sa teda neobával.

BIS hovorí, že podľa vzoru Slovenska by sa mohli dezinformačné kampane zamerať na obrannú dohodu Česka a Spojených štátov. Prieskum Stredoeurópskeho observatória digitálnych médií (CEDMO) však naznačuje, že Česi neprikladajú tejto téme takú váhu.

Postoj českej verejnosti k Rusku je veľmi negatívny a invázia na Ukrajinu to ešte podčiarkla. Zároveň napríklad výskum Centra pre výskum verejnej mienky (CVVM) ukázal, že dôvera českej populácie v NATO sa po tejto udalosti značne zvýšila.

Skôr než scenár veľkého odporu voči tejto dohode by som očakával rétoriku „túto zmluvu vlastne nepotrebujeme, buďme sami za seba a nemiešajme sa do globálnych konfliktov“. Myslím, že práve toto je viditeľné napríklad v rétorike Tomia Okamuru. Aj tak ale podľa spomínaného výskumu CEDMO si len malá časť populácie myslí, že dohoda nám vezme suverenitu. Navyše ťažko povedať, či by ich tento vágny pocit donútil ísť na námestie a proti dohode protestovať.

Česi vnímajú dezinformácie a konšpirácie. To je dôležité

Širší výskum CEDMO nazvaný Česi a infodémia sa venoval českej populácii, sledovania médií a vnímaniu, ako veľmi sú alebo nie sú vystavení dezinformáciám. Niektoré výsledky boli ale prekvapivé, paradoxné. Napríklad, že denní poslucháči rozhlasu majú častejšie dojem, že boli vystavení dezinformáciám. Silný efekt bol zaznamenaný pri staniciach Českého rozhlasu, nie však pri komerčných rozhlasových staniciach. Čo ste si z tohto výskumu odniesli vy?

Na tom výskume sa mi zdalo zaujímavé, že pre respondentov nie je dezinformácia neznámy pojem. Dokážu si ho niekam zaradiť a vedia, kde dezinformácie očakávať. Môžeme sa samozrejme baviť o tom, nakoľko ale správne chápu, čo tento pojem znamená. Myslím si však, že to ukazuje, že diskusia o dezinformáciách je v českom kontexte pomerne etablovaná. Česká spoločnosť si to nadefinovala ako problém, ktorého sa obáva a chce ho nejakým spôsobom riešiť, čo vôbec nie je automatické.

Ako je to vlastne v Česku s dôverou vo verejnoprávne médiá? Dá sa tam sledovať nejaký negatívny trend?

Myslím si, že nie. Keď sa pozrieme na dáta z Digital News Report od Reuters Institute, tak tie dlhodobo dokazujú, že Česká televízia patrí medzi najdôveryhodnejšie informačné zdroje, ktoré sleduje najviac ľudí. Dlhodobo sa ukazuje, že to, čo my nazývame ako „kvalitné médiá“, má v spoločnosti väčší dosah a dôveru ako takzvané „dezinformačné médiá“. Keď sa pozrieme na konšpiračné weby, tie majú skutočne desaťkrát menší vplyv ako médiá verejnej služby.

Zamýšľam sa ale nad tým, čo vlastne táto dôvera a sledovanie správ znamená a čo si ľudia zo spravodajstva v skutočnosti berú. Myslím si, že to zatiaľ nevieme a musíme to ďalej skúmať. Jedno číslo z výskumu Nadačného fondu nezávislej žurnalistiky, ktoré mi uviazlo v pamäti, je, že približne 40 percent populácie nečíta vôbec nič a médiá ich nezaujímajú. Otázka teda je, odkiaľ potom informácie berú.

Na iRozhlas.cz sa prednedávnom objavili závery výskumu „Spoločnosť nedôvery“, ktorý napríklad skúmal 20 najrozšírenejších konšpiračných naratívov. Silných odporcov konšpirácií je vraj v Česku 17 percent, miernych odporcov 20 percent, na druhej strane spektra je silných priaznivcov konšpirácií šesť percent. Je to dobrý alebo zlý výsledok?

Myslím si, že výsledok trochu reflektuje to, čo som už spomínal – v Českej republike sa jedná o etablovanú tému, ľudia sú zvyknutí o nej premýšľať a dokonca tieto konšpirácie aktívne odmietať. Druhá úroveň, ktorú podľa mňa tento výskum veľmi dobre ukazuje je to, že neexistujú len dva póly – odporcovia a priaznivci konšpirácií. Nie je to také jednoduché, je to skôr škála.

Zaujalo ma ale napríklad aj zistenie, že konšpiračné teórie, postavené na islamofóbii, majú v Česku oveľa väčší dopad ako iné naratívy. To podľa mňa veľmi cenné zistenie pýtať sa na to, voči akým konkrétnym konšpiráciám sme zraniteľní.

V Česku máme tendenciu „hádzať do jedného vreca“ všetkých ľudí, ktorí veria nejakej konkrétnej konšpiračnej teórii alebo sú jej len otvorení. Tento výskum ale pekne ukazuje, že aj v tejto skupine máme veľkú variabilitu. To, že niečomu konkrétnemu veríte, z vás ešte nerobí antisystémového človeka.

Vplyv sociálnych sietí nie je preskúmaný

Ako vnímate naratív o tom, že Facebook pôsobí ako akýsi „urýchľovač“ rozširovania dezinformácií, a politikov, ktorí tento fakt bez akejkoľvek sebareflexie a následného trestu zneužívajú. Dá sa ich vplyv nejako obmedziť?

Rozdelil by som to na dve časti. Môžeme sa baviť o sociálnych sieťach všeobecne – čo sú zač, čo robia s informačným priestorom, a čo nám ako používateľom umožňujú. A potom sa môžeme špecificky baviť o politikoch – napríklad čo znamená politická zodpovednosť. Manipulujú politici, pretože majú sociálne siete, alebo manipulovali vždy? Obe otázky sú veľmi komplexné.

Veľký nedostatok pri sociálnych sieťach je, že stále úplne nechápeme, čo tento fenomén s našou spoločnosťou robí. Videl som metaštúdiu od britských výskumníkov, kde sa napríklad ukázalo, že sociálne siete dávajú individuálnym ľuďom veľký priestor na kolektívne aktivity a na vytvorenie alternatívnych autorít.

Otázka ale je, či je to dobré, alebo zlé. Vždy totiž záleží na kontexte. V nedemokratických režimoch je to veľmi pozitívna hodnota, v demokracii je to naopak potenciálne problematické. Než teda dôjdeme k záverom typu „zakážme Facebook“, dajme si čas a pochopme, ako sa tento fenomén rozvíja. Už teraz ale rozhodne potrebujeme mať istotu, že čo je postihnuteľné vo fyzickom svete, tak je postihnuteľné aj na Facebooku. Online priestor nie je virtuálny svet sám pre seba.

A pokiaľ ide o politiky? Existuje spôsob, ako zabezpečiť ich väčšiu sebareflexiu po šírení manipulatívneho obsahu?

Reflexia môže samozrejme prichádzať v tom, že budú verejne kritizovaní a konfrontovaní so svojimi výrokmi, a bude sa poukazovať na to, že sú nekonzistentné a nehovoria pravdu. To môže byť rola médií alebo aktivistov.

Kým neprekročia zákon, tak jediný spôsob, ako urobiť politika zodpovedným, je nezvoliť ho vo voľbách  vystaviť mu účet za jeho správanie. To je podľa mňa v rámci zastupiteľskej demokracie správny a najefektívnejší spôsob, ako politikov motivovať, aby sa správali správne.

Čo robiť doma a čo v Európe

Hovorili ste, že rýchle a jednoduché riešenia nefungujú. Ako sa teda podľa vás Česku darí v boji s dezinformáciami? Posúva sa niekam?

Trochu problematické je, že si to stále rámujeme ako „boj s dezinformáciami“. Keď sa vrátim k výskumu Spoločnosť nedôvery, tak je to ale tento „boj“ skôr o tom, že čím väčšia existuje dôvera medzi občanom a štátom, občanom a médiami a občanmi vzájomne, tým menší je priestor pre klamstvá, manipulácie a konšpirácie.

Ak sa zameriame iba na to, čo má priamo nálepku „opatrenia proti dezinformáciám“, tak to nie je tak, že by v byrokratickom aparáte neexistovalo vôbec nič. Naopak, vznikali rôzne špecializované útvary. Je vidieť, že problematika hrozieb v informačnom priestore už prenikla do premýšľania štátnych orgánov.

Nová vláda napríklad umožnila, aby takéto aktivity pokračovali a neobmedzuje ich. Slabina vlády je naopak to, že nedokázala prísť s nejakou jednotnou koncepciou či stratégiou, ako tomuto problému čeliť, a predstaviť jasné kroky. Je samozrejme otázka, či je to vôbec potrebné. Možno je dobré, že dezinformácie začíname riešiť ako každý iný bezpečnostný problém a nemusíme na to mať extra stratégiu. Vzhľadom na rétoriku vlády by som ale aj tak čakal trochu viac.

Môžete to konkretizovať?

Spomeniem tri konkrétne veci, ktoré súčasná vláda v tomto ohľade urobila. Prvé je vypnutie webov, šíriacich ruskú propagandu (po začiatku vojny na Ukrajine, pozn. red.), ktoré bolo kontroverzné, ale z môjho pohľadu obhájiteľné. Čo už ale obhájiteľné nie je, tak to je fakt, že rok po tom nemáme žiadny rámec, ako tento krok v nejakej ďalšej krízovej situácii urobiť znova.

Potom tu samozrejme máme úrad splnomocnenca pre oblasť médií a dezinformácie pána Michala Klímu, jeho nie úplne jasnú definíciu, a preto aj nie úplne dobre vysvetlený jeho koniec. Myslím si, že nie sme schopní vyhodnotiť, či tento úrad na niečo bol, alebo nebol.

A do tretice ide o rozhodnutie Ivana Bartoša a jeho ministerstva (pre miestny rozvoj) vytvoriť metodiku, ako obmedziť inzerovanie štátnych firiem na weboch šíriacich problematický obsah.

Keď to spočítam, tak mi to príde ako veľmi rozpačitý výsledok, ešte k tomu v kontexte toho, že sa vládni politici ešte v opozícii tvárili, že dezinformácie sú pre nich primárny problém.

Mne napadá ešte vytvorenie pozície poradcu pre národnú bezpečnosť, ktorú zastáva pán Tomáš Pojar. Ten má pod sebou po novom aj agendu dezinformácií.

Áno, to je asi ďalšia dôležitá vec. Neviem ale úplne vyhodnotiť, ako táto pozícia prispieva k systematickejšiemu riešeniu dezinformácií voči štátnej správe.

Na záver by som sa rád presunul na úroveň Európskej únie. Aké spoločné kroky podľa vás má zmysel robiť, aby sa táto kultivácia informačného prostredia darila lepšie?

Asi nie som kompetentný vyjadrovať sa k jednotlivým politikám EÚ v tejto oblasti. Na druhej strane, Európska únia je pre mňa primárny kontext, v ktorom by sme mali celý rad týchto debát viesť. Dobrý príklad sú vzťahy s technologickými gigantmi. EÚ vs. Facebook alebo Twitter je oveľa realistickejšia rovina vyjednávania a vymáhania pravidiel ako v prípade, že by sme ju viedli sami, ako Česká republika. Áno, jednotlivé krajiny či spoločnosti sa líšia, ale sú veci, ktoré inde než na európskej úrovni regulovať nepôjde.

Čo tiež nie je úplne nepodstatné, Európska únia môže pomôcť udržať výskumný záujem a verejnú debatu o tejto téme cez EDMO huby (jedným z nich je aj spomínané CEDMO, pozn. red.), ktoré vytvorila.

 

 

Článok bol publikovaný 14/07/2023 na EURACTIV.sk