The EU also gives its Member States access to space technology for the needs of its armed forces. However, many countries are developing their own systems. Slovakia is not yet considering its own military satellite, but according to experts in the defence ministry, the sector needs to be monitored at least "marginally".
EÚ umožňuje svojim členským štátom prístup k vesmírnym technológiám aj pre potreby ozbrojených síl. Mnohé krajiny však vyvíjajú vlastné systémy. Slovensko o svojom vojenskom satelite zatiaľ neuvažuje, no podľa expertov rezortu obrany musí sektor minimálne „okrajovo sledovať“.
Väčšina členských štátov EÚ stále považuje vesmír za primárne civilnú doménu, pomocou ktorej je možné zabezpečovať námornú bezpečnosť, monitorovanie životného prostredia, udržateľnosť poľnohospodárstva, či dopravu. Len pred štyrmi rokmi bolo hodnota európskeho vesmírneho hospodárstva odhadovaná na 53 až 62 miliárd eur, pričom sektor zamestnával viac ako 230 tisíc vysokokvalifikovaných odborníkov. Dôraz na ekonomický rozmer vesmíru v rámci vesmírnej stratégie EÚ z roku 2016 bol preto jasný.
Vesmír sa však v ostatných rokoch stal nielen doménou pre technologický rozvoj, ale aj významnou geopolitickou sférou. Pri obrannom plánovaní v súvislosti v výskumom a vývojom sa preto o vesmírnych technológiách nehovorí len vo Washingtone, Pekingu, či Moskve, ale aj na úrovní Severoatlantickej aliancie. Aktívne sa pridáva aj Európska únia, čo potvrdzuje aj historicky prvá hodnotiaca správa EÚ o stave európskej obrany (CARD) z konca minulého roka. Európska obranná agentúra v nej zaradila vesmír medzi šesť hlavných oblastí novej generácie, na ktoré by sa členské štáty mali zamerať.
Vývoj sleduje aj Slovensko. Rezort obrany to potvrdil v Koncepcii zamerania a podpory výskumu a vývoja v oblasti obrany s výhľadom do roku 2025, ktorú publikoval tento rok.
Vesmírne technológie sú preto unikátnou oblasťou, v ktorej sa naraz prelínajú plány výskumu v NATO, EÚ aj na Slovensku, prízvukujú aj analytici zo slovenského ministerstva obrany. Ich rozvoj preto musí bezpečnostná komunita pozorne sledovať.
Strategická autonómia EÚ vo vesmíre
Vesmírnu politiku Európskej únie považujú experti za revolučnú v tom, že je jedným z prvých odvetví, v ktorých EÚ spravuje vlastnú infraštruktúru a poskytuje aj služby. Odborníci hovoria, že tak dosahuje istú úroveň tzv. strategickej autonómie, teda samostatnosti v exponovanej a zásadnej oblasti.
Hlavnými aktérmi v oblasti vesmírnej obrany však v Únii zostávajú jednotlivé členské štáty. Ich vojenské stratégie sú definované na národnej úrovni, a preto vývoj a prevádzku vesmírnych vojenských prostriedkov riadia národné organizácie. Európske štáty majú v tomto smere navyše rôzne riadiace štruktúry, pričom sa líši aj rozdelenia úloh a zodpovedností, ktoré krajiny delia medzi vesmírne agentúry, vojenské a bezpečnostné štruktúry aj súkromný sektor.
Len niekoľko štátov Únie už prijalo plnohodnotné stratégie vesmírnej obrany. Ešte menej ich má aj dostatočné kapacity a schopnosti, ktoré by sa dokázali zamerať na široké spektrum vesmírnych aplikácií, spojených s obranou. Únia preto vo svojej ambícii rozvíjať spoločnú obranu akcentuje jednotný a efektívnejší európsky prístup.
Hlavným pilierom vesmírneho výskumu v EÚ je Európska vesmírna agentúra (ESA). Tá vznikla v roku 1975, no od počiatkov sa ako výskumná inštitúcia zameriavala výlučne na mierové využitie vesmíru. Hlavné európske programy Copernicus a Galileo sa stali vlajkovými loďami pod jej správou a postupne sa stali zásadnými aj v oblasti zabezpečovania bezpečnosti Únie. Najmä globálny navigačný satelitný systém Galileo bol koncipovaný ako nástroj európskej autonómie. Jeho cieľom bolo totiž získať väčšiu nezávislosť na amerického systému GPS.
Ďalšia, nová Služba pre dohľad a pozorovanie vesmíru (SST), ktorú prevádzkuje konzorcium ôsmich európskych štátov (EU SST1), umožňuje prepájať kapacity jednotlivých štátov vo vesmíre. SST dokáže zaznamenať, rozlíšiť či predpovedať pohyby vesmírnych telies na obežnej dráhe.
Vesmírne programy, či Satelitné centrum EÚ (SatCen) dnes aktívne zabezpečujú úlohy krízového manažmentu, správy hraníc, boja proti terorizmu, cezhraničných sporov medzi krajinami, či poskytovanie humanitárnej pomoci. „Význam vesmírnych prostriedkov pre bezpečnosť a obranu EÚ je nepopierateľný a plán rozvoja kapacít EÚ už dlho považuje vesmír za kľúčovú doménu európskych kapacít,“ píše v texte Inštitútu pre bezpečnostné štúdia EÚ odborník na európsku obrannú politiku Daniel Fiott.
Na najbližších sedem rokov plánuje Únia aj preto minúť na aktivity vo vesmíre 14,8 miliardy eur, čo je však len o 0,2 percentuálneho bodu viac, ako v predchádzajúcom sedemročnom období. Až osem miliard pritom poputuje na program Galileo, a 4,8 miliardy na Copernicus, ktorý je európskym programom na pozorovanie Zeme.
Peniaze pôjdu aj na nové projekty, vrátane plánovaného komunikačného systému GovSatcom (European Governmental Satellite Communications), ktorý sa má postarať o bezpečnostnú stránku napríklad európskych misií. Komisia má tiež v úmysle využiť Vesmírny program EÚ (EUSP) na podporu európskeho odvetvia raketových kompletov a nosičov, či novú iniciatívu CASSINI, ktorá do startupov v odvetví investuje jednu miliardu eur.
Ďalšie financovanie obranných projektov vo vesmíre umožňujú aktuálne aj tri fondy, konkrétne Európsky obranný fond, fond EÚ na obnovu po koronakríze a tradičný Horizon Europe.
V rámci PESCO, teda Stálej štruktúrovanej spolupráce Európskej únie v oblasti bezpečnosti a obrany, sa prepájaniu vesmíru a obrany venuje päť zo 47 projektov, ktoré Únia financuje.
Vzhľadom na ich kolaboratívny charakter môžu európske vesmírne programy priniesť skutočnú pridanú hodnotu aj pre európsku obrannú politiku, myslia si analytici z Európskej výskumnej skupiny pre zbrojný priemysel (ARES). Podmienkou však podľa nich je, aby boli naplno zužitkovaná ich povaha dvojakého použitia, teda okrem vojenských najmä na civilné účely.
Slovensko by malo vývoj sledovať „aspoň okrajovo“
Okrem spoločných európskych aktivít však krajiny v Únii napredujú aj samostatne. Dominujú tradičné európske mocnosti ako Francúzsko, Nemecko a Taliansko. Aktívne sú však aj menšie štáty.
Dánsko svoj prvý vojenský satelit Ulloriaq vyslalo na obežnú dráhu v roku 2018. V rovnakom období nasledoval aj luxemburský vojenský komunikačný satelit GovSat-1. Tento rok svoj vojenský satelit BRIK II. vypustí aj Holandsko.
Vývoj vlastného vojenského družicového systému zvažuje aj Praha. Systém GOLEM by mohol pôsobiť v rámci satelitného centra SATCEN Severoatlantickej aliancie, a to už od roku 2024. Rovnako sa v bezpečnostných kruhoch spomínajú ďalšie dva české vesmírne projekty, a to stratosférický prieskumný a obrazový systém STRATUM a systém pre vyhodnocovanie obrazových informácií s prvkami umelej inteligencie MODES.
Podľa Analytického útvaru Ministerstva obrany Slovenskej republiky sa musí Slovensko vzhľadom na obmedzené výdavky sústrediť na „kľúčové priority strednodobého horizontu“, medzi ktoré patrí v prvom rade „plnenie Cieľov spôsobilostí NATO, a v rámci nich napríklad dobudovanie ťažkej mechanizovanej brigády“.
„To však neznamená, že v budúcnosti nevznikne potreba intenzívnejšie využiť družicové systémy aj pre potreby ozbrojených síl,“ prízvukujú slovenský experti na rezorte. Aj preto je podľa nich „vhodné, aby rezort obrany oblasť vojenského využívania vesmíru aspoň okrajovo sledoval“.
Slovensko má ale podľa nich už teraz niekoľko možností, ako sa do vesmírnych aktivít krajín EÚ zapojiť tak, aby nevyhnutne nemuselo vyvíjať alebo kúpiť vojenské družice. Analytici zdôrazňujú najmä spoluprácu s partnermi.
Možností je niekoľko. Slovensko sa môže na vývoji vojenskej družice priamo podieľať a spolupracovať na ňom s inými krajinami. Do nových družíc môže aj investovať s tým, že by na oplátku získalo určité množstvo hodín z prevádzkového času družice. Podobne sa dajú zakúpiť časy na už existujúcich vojenských družiciach. Zapojiť sa krajina môže aj do budovania pozemnej časti satelitných systémov. Tie zo satelitov vo vesmíre prijímajú potrebné zábery a ďalšie dáta.
Samostatnou možnosťou je využívanie civilných družíc, na ktoré vie krajina umiestniť svoj vlastný vojenský payload, teda špeciálne prvky na satelitoch, určené na zhromažďovanie údajov napríklad o misiách.
Výhody a nevýhody týchto druhov medzivládnej spolupráce analyzovali aj odborníci z Európskeho inštitútu pre vesmírnu politiku (ESPI). Podľa nich sa líšia najmä hĺbkou spolupráce a tým, nakoľko veľmi je krajina bez vlastného satelitu závislá od svojich partnerov.
Slabá politická vôľa
Podľa Daniela Fiotta z EU ISS by Únia mala v súčasnosti dbať na tri trendy, ktoré začínajú v oblasti vesmírnej obrany prevažovať na globálnej úrovni. Konkrétne ide o (1) vyzbrojovanie, (2) preťažovanie priestoru, ktoré súvisí so stále väčším množstvom objektov na orbite, a (3) narúšanie komunikácie a signálov medzi na osi zem-vesmírny priestor.
Fiott prízvukuje, že v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch „dôjde k evolúcii vesmírnych hrozieb a výziev, pretože tradičné aj nové vesmírne veľmoci ako Čína, India, Rusko a Spojené štáty budú stále intenzívnejšie využívať vesmírny priestor na posilnenie svojej vojenskej sily“.
V Spojených štátoch amerických je prepájanie vojenskej a civilnej stránky vesmírnych projektov založené na troch pilieroch: funkčný vesmírny priemysel, ktorý plánuje masovú produkciu satelitov; ekosystém tzv. „nadväzujúceho priemyslu“, ktorý je schopný využiť tieto zdroje; a v neposlednom rade je to odhodlanie vlády, ktorá je v systéme zásadným hráčom a priemyslu poskytuje potrebné zdroje, najmä v začiatkoch a prechodných fázach.
Podobné usporiadanie má aj Čína. Tá nedávno predstavila vesmírny projekt, ktorý počíta s inštaláciou 13 tisíc satelitov. Sektor vesmírneho priemyslu navyše podľa analýz aktívne spolupracuje s etablovanými štátnymi spoločnosťami, ktoré majú potrebné zdroje aj kapacity.
Experti preto predpokladajú, že ak bude chcieť Únia konkurovať týmto obrovským ekonomikám vo vesmírnom sektore a v oblasti obrany, čaká ju niekoľko zásadných výziev. ARES hovorí najmä o potrebe produkovať vlastné vysokovýkonné orbitálne platformy a prvky, určené na zhromažďovanie dát. Tie však na obežnú dráhu treba dostať, čo nastoľuje aj otázky o nosných raketách, ale aj ďalšej infraštruktúry, ktorá s prenosom telies a dát bezprostredne súvisí.
Kľúčová však bude politická vôľa, ktorá v sfére spoločnej európskej obrany stále ostáva v úzadí, čo brzdí ďalší rozvoj.
