It takes a superhuman effort to almost draw with the leader of the country, who has been leading it for over 20 years and even redrawn the pitch himself. Erdoğan goes into the second round of the presidential election with an advantage. But where else can Kılıçdaroğlu appeal?

Uhrať takmer remízu s lídrom krajiny, ktorý ju vedie vyše 20 rokov a ihrisko si už sám aj prekreslil, chce nadľudské úsilie. Do druhého kola prezidentských volieb ide Erdoğan s výhodou. Kde ale ešte môže Kılıçdaroğlu osloviť?

Pro-vládne média v Turecku ospevujú nedeľné (14. mája) prezidentské a parlamentné voľby ako „festival demokracie“. Pri vysokej účasti 88,8 percenta (no nie historicky najvyššej, ktorá v roku 1987 dosiahla 93,3 percenta) sa výsledky môžu zdať viac ako reprezentatívne. Vo svete sa takým obrovským záujmom o politiku môže pochváliť len veľmi málo krajín.

Po prvom kole, kde žiaden z kandidátov nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov, čaká ale 28. mája Turecko druhé kolo prezidentských volieb.

Stačí však slobodné odovzdanie hlasu vo voľbách raz za päť rokov na to, aby sme krajinu považovali za demokratickú?

Dá sa o voľbách v Turecku hovoriť ako o férových? A má vôbec v takomto prostredí opozícia akúkoľvek šancu v druhom kole uspieť?

Metódy ostrakizácie

Erdoğan a jeho vláda si moc v krajine uzurpovali najmä v ostatných piatich rokoch, kedy má po zmene na prezidentský systém hlava štátu kompetencie od súdnictva, cez štátnu byrokraciu, políciu, vzdelávací systém, až po armádu. Pri voľbách ale do popredia vystupuje najmä moc nad prenosom informácií.

V krajine, kde 80 percent obyvateľov nehovorí iným, ako tureckým jazykom a vyše 90 percent médií podlieha buď priamo štátu, alebo podnikateľským skupinám, ktoré majú k vláde blízko, sa pozornosť obyvateľov navádza ľahko. Nehovoriac o tom, že Turecko zostáva najväčším „väzniteľom novinárov“ a v rebríčku slobody tlače je na 165. mieste zo 180 krajín (opäť pohoršenie oproti minulému roku).

Príkladom je tak aj piatkový (12. mája) večer pred začiatkom moratória. Prezident Erdoğan sa posadil pred zástup novinárov a počas talkshow im odpovedal na otázky. Tento prenos pritom vysielalo 28 televíznych kanálov. Opozičný kandidát dostal v ten večer priestor na rozhovor v jednej televízii. Podľa štatistík dostal v národnej TRT počas apríla, teda už počas plnohodnotnej predvolebnej kampane, prezident priestor v 32 hodinách vysielania, Kılıçdaroğlu na 32 minút. A tieto čísla nie sú za ostatné roky výnimkou.

Sociálne siete, primárne Twitter, sa stali domovskými platformami opozície. Aj preto sa zo zahraničia mohlo zdať, že Kılıçdaroğlu môže mať vo voľbách prevahu. V predvečer 24-hodinového moratória ale aj sociálna sieť Twitter informovala, že na žiadosť tureckej vlády zablokovala viaceré účty. Až po voľbách sa ukázalo, že účty boli štyri a zablokovaných príspevkov okolo 400, no aj to medzičasom v krajine spôsobilo ďalšie napätie a nervozitu z ďalšej ostrakizácie opozície.

Neférové boli ale aj predvolebné sľuby a istá forma politickej korupcie. Prezident Erdoğan dokonca počas kampane rozdával 200-lírové turecké bankovky. No v ostatných mesiacoch zvýšil aj minimálnu mzdu, čo sa priamo dotklo až polovice obyvateľov; zvýšil dôchodky a z predčasného „oddychu“ sa mohlo tešiť takmer dva milióny Turkov; vznikli nové schémy s lacnými pôžičkami na bývanie; takmer pol milióna subdodávateľov vo verejnom sektore dostalo permanentné zmluvy; milióny ľudí dostali odpustok pri daňovom dlhu; a o takmer 50 percent si v platoch polepšilo 1,3 milióna zdravotníkov a ďalších 500 tisíc zamestnancov verejnej správy. Bude to drahé, ale zdá sa, že na mnohých to mohlo zafungovať.

Neférovú atmosféru kampane ešte „dozdobili“ pokračujúce vyhrážky opozícii a strašenie väzením. Napríklad kurdskí predstavitelia, ktorých doterajšia platforma okolo strany HDP, bola v ostatných mesiacoch pod tlakom úplného rozpustenia, síce prestúpili k zeleno-ľavicovej strane, no obavy z toho, že sa ich najbližší predvolebný míting môže stať aj tým posledným, na ktorom vystúpia, ostávali až príliš reálne.

V Turecku sa v ostatnom čase tiež zmenilo aj zopár zákonov. Tie prekreslili niekoľko volebných okrskov a mali vplyv aj ne prerozdeľovanie parlamentných kresiel v parlamente, čo v konečnom dôsledku pomohlo primárne stranám v Erdoğanovej koalícii. Aj vďaka tomu tak v Národnej rade bude mať jeho Ľudová aliancia pohodlnú väčšinu.

Pozorovatelia z medzinárodnej misie zhodnotili, že Turecko naozaj „nespĺňa základné princípy na to, aby v ňom mohli prebehnúť demokratické voľby“.

V politickej teórii by sa tak režim dal označiť za volebný autoritarizmus, ktorý detailne opísal Andreas Schedler. Ten vo svojej knihe o tomto fenoméne tvrdí, že je to nová forma autoritárskeho režimu a nie hybridom, neliberálnou demokraciou, ale ani čistou autokraciou, ktorá ako zdroj legitimity voľby vôbec nepotrebuje.

Môže ešte opozícia uspieť?

Do 28. mája to bude v Turecku aj napriek prekážkam stále boj o každý jeden hlas. Mobilizácia bude pre opozíciu kľúčová, no žiadna strana nebude chcieť ukázať strach alebo frrstráciu. A s psychologickou prevahou prvého víťazstva už kampaň odštartoval Erdoğan. Celkové víťazstvo však stále nemá isté.

Opozícia nemá príliš veľa možností a priestoru, kde nazbierať dodatočné hlasy, no nápady existujú.

V prvom rade bude pre ňu dôležité vedieť, koho podporia voliči tretieho kandidáta, nacionalistu Sinana Oğana. Tomu sa v prvom kole prezidentských volieb podarilo získať vyše piatich percent hlasov, čo bola podľa výpočtov presne hranica, ktorú musel prekročiť, aby sa stal „kingmaker-om“ (teda tým, ktorý „o kráľovi rozhodne“) a voľby posunul do druhého kola.

Hoci pochádza z nacionalistického kempu a v minulosti mal bližšie k Erdoğanovmu koaličnému partnerovi MHP, tí ho zo strany vytlačili. Od Kılıçdaroğlua by za svoju podporu mohol ale požadovať jasnejšie vymedzenie sa proti Kurdom, na čom sám Oğan staval svoju kampaň. Avšak bez kurdských hlasov si Kılıçdaroğlu neporadí. V konečnom dôsledku tak môžu byť Oğanovi podporovatelia rozdelení, pričom viac sa môžu prikloniť na stranu úradujúceho prezidenta. Až samotný Oğanov postoj bude však najsmerodatnejší.

Druhou možnosťou je prilákať k sebe Erdoğanových voličov. Tým, že si už v parlamente jeho koalícia zabezpečila väčšinu, opozícia môže prísť s naratívom, že prílišná koncentrácia moci na jednej strane pri tak polarizovanej spoločnosti priškrtí takmer určite polovicu obyvateľov.

Avšak Erdoğan bude kampaňovať presne s opačným naratívom. Voličov bude presviedčať, že rozdelené vedenie parlamentu a prezidentského paláca bude pre Turecko katastrofou. Koniec koncov, toto motto už v prvej časti kampane využíval.

Do tretice by Kılıçdaroğlu mohol oslovovať aj tých, ktorí v prvom kole nehlasovali. Ani tu nie je veľký priestor, keďže takmer 89 percentná účasť je skutočne masívna. Analýzy o tom, kto ešte nehlasoval, môžu byť pre opozíciu nápomocné.

Lepšie by to mohlo byť napríklad v zahraničí, kde napriek očakávaniam napokon neboli voliči až takí aktívni. V 73 krajinách volilo len o čosi viac ako 1,7 milióna Turkov v Turkýň, teda 53 percent oprávnených voličov. No práve o hlasy zahraničných Turkov mal Kılıçdaroğlu záujem. Dokopy totiž predstavujú až päť percent zo všetkých hlasov.

Hoci v počte hlasov od takzvaných gurbetçi, teda Turkov, žijúcich v zahraničí, napokon získal viac úradujúci prezident (57 percent), v krajinách, kde dominoval opozičný kandidát bola omnoho nižšia účasť. Napríklad v Líbyi s prehľadom vyhral Erdoğan, pričom účasť bola 99-percentná. Tradične bol prezident silný aj v Nórsku, Nemecku (65 percent), Francúzsku (64 percent), Rakúsku (71 percent) a väčšine arabských krajín.

Kılıçdaroğlu získal hlasy Turkov v Spojených štátoch (80 percent), dokonca v Rusku (54,7 percent), a v podstate vo všetkých krajinách strednej a východnej Európy (na Slovensku napríklad 78,6 percenta, hoci na bratislavskom veľvyslanectve hlasovalo len 384 osôb). No práve v tu bol zaznamenaný aj nižší záujem, čo môže byť priestor pre opozičného kandidáta.

A keďže si túto „dieru“ všimli aj vo vládnych stranách, práve v krajinách, kde Kılıçdaroğlu vyhral, znížili už pre druhé kolo úrady počty dní, počas ktorých sa bude dať prísť voliť. V Nemecku, Holandsku či Belgicku ostanú volebné miestnosti prístupné stále rovnako dlho.

Rozdelená krajina

Keďže nič stále nie rozhodnuté, najbližšie dva týždne môžu byť ostré. Pripomínajú sa najmä voľby z roku 2015, kedy v lete najprv nezískala Erdoğanova strana toľko, aby mala pohodlnú väčšinu, preto sa voľby opakovali v novembri. Medzitým sa ale udialo niekoľko teroristických útokov, ktoré obyvateľov značne rozrušilo. Z atmosféry strachu napokon vyťažil Erdoğan a v novembri si moc posilnil.

Pri druhom, opakovanom kole v komunálnych voľbách v Istanbule v roku 2019, si opozičný kandidát na starostu víťazstvo ale značne posilnil. V tomto prípade však obyvatelia boli nahnevaní na to, že volebná komisia podľahla tlaku vlády, aj samotného prezidenta, a neuznala množstvo hlasov. Voľby sa preto museli opakovať. Ekrem Immamoğlu z nich však vyšiel silnejší, ako ktokoľvek v opozícii za ostatných 20 rokov.

A obdobnú emóciu sa môžu snažiť vyvolať aj teraz u Kılıçdaroğlua. Už v prvých dňoch po prvom kole prezidentských volieb sa začalo hovoriť o nespravodlivom spočítavaní, či dokonca o neuznaných hlasoch, ktorých mohlo byť viac ako milión.

S druhým kolom prezidentských volieb Turci ale ešte nemajú skúsenosť, a aj preto sa ich nálady v súčasnosti odhadujú ťažko.

V každom prípade sa budú konať 28. mája, na kedy pripadá aj desiate výročie Gezi protestov, ktoré boli prvými celoštátnymi demonštráciami proti vláde a prezidentovi. Aj to môže mať na voličov vplyv.

Ktokoľvek bude v Turecku vládnuť od júna 2023 však bude mať za sebou takmer na polovicu rozdelenú krajinu. Emócie v spoločnosti budú napäté, jedna polovica sa bude cítiť utláčaná. A to perspektívu pokoja a prirodzeného rozvoja, ktoré Turecko tak potrebuje, vôbec nevytvorí.

Článok vznikol v spolupráci s

Názor bol publikovaný 17/05/2023 na EURACTIV.sk