KERSTI KALJULAID says it is not difficult to get into high government positions because someone is a woman, but because these positions are few. "Today's female prime ministers and presidents put a full stop to discussions about whether women can do the job," she says. She openly says that she does not understand the feminist foreign policy, to which Germany and Sweden also subscribe.

Podľa KERSTI KALJULAID nie je ťažké dostať sa do vysokých štátnych pozícií preto, že je niekto žena, ale preto, že je týchto funkcií málo. „Dnešné premiérky a prezidentky dávajú bodku za diskusiami o tom, či túto prácu dokážu ženy robiť,“ hovorí. Otvorene tvrdí, že feministickej zahraničnej politike, ku ktorej sa hlási aj Nemecko či Švédsko, neporozumela.

Kersti Kaljulaid bola estónskou prezidentkou od roku 2016 do roku 2021. Predtým dvanásť rokov pôsobila ako audítorka v Európskom dvore audítorov. Od minulého roka je generálnou advokátkou programu OSN Každá žena, každé dieťa. V rámci konferencie GLOBSEC pricestovala aj do Bratislavy.

V rozhovore s ňou sa dozviete:

• prečo si myslí, že v roly globálnej advokátky zlyháva,
• či majú muži záujem o témy, ktoré sa týkajú najmä žien,
• prečo napriek tomu, že nie je feministkou, podporuje pozitívnu diskrimináciu žien,
• čo hovorí na vlnu feministickej zahraničnej politiky,
• ako vníma obrovskú pomoc Ukrajine zo strany Estónska, ktoré vedie vo veľkosti vojenskej podpory na obyvateľa.

Globálnou advokátkou OSN ste už rok. Ako hodnotíte doterajší pokrok v polčase vášho pôsobenia, najmä v troch oblastiach, ktoré ste si vybrali za prioritné?

Áno, boli to výživa, úmrtnosť matiek a používanie technológií. Darí sa nám v poslednom aspekte.  S viacerými krajinami a s UNDP (Rozvojový program OSN, pozn. red.) rokujeme o tom, ako do systémov zavedieme registráciu pôrodov na diaľku. Asi dvadsať percent pôrodov vo svete totiž stále zostáva neregistrovaných.

Najdôležitejšie v tejto oblasti je využiť technológiu na pomoc tým, ktorí nemajú absolútne nič. Pretože aj keď oceňujem, že robíme veľa digitálnych školení napríklad pre dievčatá, väčšinou pomáhajú strednej alebo vyššej strednej vrstve spoločnosti. Takáto vzdialená registrácia novorodencov by však v skutočnosti pomohla tým, ktorí to najviac potrebujú. Som si istá, že v tejto oblasti čoskoro nastane zlom. To je ale jediná dobrá správa.

Ak sa pozrieme na výživu, čelíme dokonca novej potravinovej kríze. A tú spôsobilo výhradne Rusko. Kvôli Rusku bude hladovať ďalších 400 miliónov ľudí. Je to len a len Rusko, ktoré napáda Ukrajinu, a to je dôvod, prečo Ukrajina nemôže dostať svoje obilie do sveta, ktorý zásobuje.

Nepokročili sme ani v oblasti znižovania úmrtnosti matiek a predpovede sú skôr zlé ako dobré. Úmrtnosť matiek je veľmi silne ovplyvnená z rôznych dôvodov aj pandémiou. Niektorí ľudia, najmä ženy, nemôžu alebo nemajú dovolené ísť k lekárovi. Bránil im v tom aj Covid. Počet očkovaní u novorodencov sa tiež znížil. Všetky ukazovatele sú naozaj veľmi zlé.

Dalo by sa preto povedať, že okrem technológie, kde je vývoj v registroch, celkom zlyhávam, hoci si nemyslím, že by sme za dva roky vôbec mohli dosiahnuť oveľa viac. No aj tak vidím, že k určitej zmene myslenia došlo.

V začiatkoch svojho mandátu ste hovorili o „strategickej trpezlivosti“, ktorú budete potrebovať pri hľadaní riešení na celosvetové problémy. Ako sa vám darí v tejto oblasti? 

Úprimne, príliš sa mi nedarí. Niekedy strácam trpezlivosť, pretože my – všetky orgány – robíme naozaj veľmi veľa. Práve prichádzam z panelu, kde sme diskutovali o problémoch žien. Ale to naozaj robíme už desiatky rokov a zjavne sme neefektívni. Zložili sme všetky potrebné orgány, máme rôzne nástroje, ktoré, ako sa zdá, využívame. Ale z nejakého dôvodu stále platí, že ak sa stane niečo vážne, napríklad pandémia alebo vojna, problémy žien sú odsúvané na druhú koľaj. Preto si myslím, že o tom musíme hovoriť viac.

Nebolo ale už tých diskusií dostatok? Nevnímate skôr, že v konkrétnych činoch viac chýba nejaký zásadný element?

Nemali by sme hovoriť o procese, mali by sme sa pozrieť na skutočné výsledky. Ak počet hladujúcich rastie, neznižuje sa úmrtnosť matiek a stále viac tínedžeriek ostáva tehotných, pretože sa po zatvorení škôl počas pandémie do škôl už nevrátia, musíme sa rozprávať práve o tom. Samozrejme, je povzbudzujúce hovoriť o pozitívnych programoch a o tom, čo robia mnohé charitatívne organizácie a orgány OSN. Problém je však očividne obrovský. V skutočnosti by sme na to mali upozorňovať a týmito zlyhaniami sa zaoberať na makroekonomickej úrovni.

Napríklad Svetová banka míňa čoraz menej na sociálne otázky. Pre ekonomický rast však nezáleží na tom, na ktorom mieste vstupujú peniaze do HDP krajiny, ak sú darované. Možno by sme sa preto mali sústrediť na to, aby sme ich do ekonomiky vliali práve cez sociálny systém, zdravotníctvo, primárnu zdravotnú starostlivosť, a podobne. Aj tak to ekonomikou prejde. Ak peniaze pôjdu len priamo do infraštruktúry, výsledok nikdy nebude mať priamy sociálny vplyv.

Téma detí a žien sa v ostatnom období stáva akosi témou len pre ženy – ženy sú jej ambasádorkami, diskutujú o nej, prezentujú ju. Majú muži o tému stále záujem? Ako ich záujem zvýšiť?

Nikdy som neakceptovala naratív toho, že by muži a ženy mali spolu súťažiť v tom, kto vyjadruje viac súcitu. V mnohých spoločnostiach majú najmä ženy naozaj tendenciu špecializovať sa na sociálne otázky a samozrejme by to tak nemalo byť. Na druhej strane si myslím, že ak sú ženy súčasťou týchto debát a hľadania riešení, v konečnom dôsledku im to dáva väčšiu moc v spoločnosti. Ženám sa musíme pokúsiť dať príležitosť, ale nezabúdajme na to, že aj muži majú srdce a vôbec nie sú menej súcitní.

Vnímate v rámci vlny posilňovania postavenia žien v rôznych krajinách aj to, že by prinášali do diskusií čosi nové?

Nie. Ako som povedala, medzi jednotlivými ženami aj medzi jednotlivými mužmi vzájomne sú rozdiely omnoho väčšie než celkovo medzi pohlaviami. To je vedecky overený fakt, nebuďme zaujatí. Pozrite sa na švédsku alebo fínsku premiérku, ktorým sa podarilo priviesť Švédsko a Fínsko pred brány NATO. Nemôžeme ale povedať, že by Sanna Marin urobila pre tento projekt viac ako napríklad prezident Sauli Niinistö, ktorý je v podstate „starý muž“. To, čo ženy v týchto úlohách skutočne pre spoločnosť robia, je, že dávajú bodku za diskusiu o tom, či takúto prácu môžu ženy vôbec robiť. V Európe to už ani nie je téma, aspekt akejsi novosti sa vytráca, a ja to cítim tak, že je to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Je ťažké dosiahnuť takéto vysoké pozície, ale preto, že ich je tak málo a sú tak ťažko dosiahnuteľné, nie preto, že je niekto žena.

Považujete sa teda za feministku?

Nie som feministka. Nemám na to ani správnu slovnú zásobu. Veľa som sa naučila na konferenciách, kde sa ľudia vyjadrujú so správnou terminológiou. Ale necítim sa byť jednou z nich.

Vyrastala som v rodine, kde mi nikto nikdy nepovedal, že by som nemala snívať o rovnakých veciach ako chlapci. Aj preto vždy cítim, že či už je niekto vedome alebo nevedome rodovo zaujatý, je mojou povinnosťou na to upozorniť. Tí, ktorí sú niekedy nevedome rodovo zaujatí, nie sú zlí ľudia, len si to neuvedomujú. Ale keď sa k nim budete správať len milo, potom to budú považovať za normálne.

Samu seba ale feministkou nazvať nemôžem. Pozorujem spoločnosť a veľmi otvorene hovorím, čo vidím. Ak to zo mňa robí feministku, tak ňou som, ale žiaľ neovládam ani teóriu.

Čo vás potom od nej odrádza?

Neznamená to, že nevnímam, ako sa veci už pol storočia vyvíjajú. V prvej vlne feminizmu si ženy vybojovali právo byť ako muži, mohli sa zamestnať, chodiť na miesta, kde chceli. Ale potom bolo treba zabudnúť na rodinu, na deti, a o tie sa niekto musel postarať.

Teraz mladé ženy bojujú za skutočnú rovnosť, čo znamená, že sa o deti starajú aj muži, aj my ženy. Takže zamestnávateľ napríklad nevie, kto sa o deti postará. Napriek tomu potrebujeme pozitívnu diskrimináciu na to, aby sme ženy udržali v kariérnom napredovaní. Muži jednoducho nemôžu otehotnieť.

Keď sú ženy tehotné, sú vo veku, v ktorom muži dosahujú na svoje prvé riaditeľské posty. Treba to preto pozorovať a reagovať na to. Nejde totiž o diskrimináciu mužov. Je to realita, sme rozdielni. Musíme sa však uistiť, že tieto rozdiely budú podporované a aj oslavované.

Čo hovoríte na vlnu feministickej zahraničnej politiky? Mnohé krajiny vrátane Nemecka, Španielska, Francúzska sa k nej už hlásia.

Neviem, čo tým myslia. Či chcú všetci jednoducho súcitiť s deťmi a ženami, ktoré zomierajú a sú znásilňované na Ukrajine? Potom poznám veľa mužov, ktorí sú rovnako súcitní. Ak to chcete nazvať feministickou zahraničnou politikou, nech sa páči, ak nám to pomôže napríklad udržať ukrajinskú hranicu tam, kde je, alebo nečakať, že sa Ukrajinci vzdajú časti svojho územia. Ak je toto feministická zahraničná politika, tak ju plne podporujem. Ale naozaj som si nijako nevšimla, že by bol súcit výsadou žien.