In its latest report on Turkey, the European Commission praises the country for strengthening surveillance and protection of its eastern borders as part of its migration policy. Experts say that this is losing the Union credit, even the goodwill of the Turkish opposition. This is bad news for the bloc because of the new migrants from Afghanistan who are arriving in Turkey.
Európska komisia v poslednej správe o Turecku chváli krajinu za to, že ako súčasť migračnej politiky posilnila dohľad a ochranu svojich východných hraníc. Experti tvrdia, že tak Únia prichádza o kredit, dokonca o priazeň tureckej opozície. Pre blok je to kvôli novým migrantom z Afganistanu, ktorí do Turecka prichádzajú, zlá správa.
Európska únia má od roku 2016 s Tureckom dohodu, ktorá je kľúčovým rámcom ich spolupráce v oblasti migrácie. Hoci sa z pohľadu Únie podarilo zastaviť príliv migrantov, ľudskoprávni aktivisti roky upozorňujú na protiprávnosť a nehumánnosť viacerých prvkov dohody.
Vzhľadom na to, že Turecko do konca roka 2021 očakáva prílev ďalšieho pol milióna migrantov, tentokrát z Afganistanu, a trpezlivosť a pohostinnosť miestneho obyvateľstva je na vrchole, Únia stále intenzívnejšie debatuje o zmenách v tejto dohode. Záväzky totiž nenaplnila žiadna zo strán.
EÚ neuvoľnila vízový režim a odmieta diskutovať o modernizácii colnej únie. Turecko stále neimplementovalo ustanovenia, týkajúce sa štátnych príslušníkov tretích krajín v readmisnej dohode napriek tomu, že nadobudli platnosť v októbri 2017. Navyše, od marca minulého roka, odkazujúc na pretrvávajúcu pandémiu, odmieta aj výmenu migrantov „jeden za jedného“. Tento záväzok mal pomôcť pri presídľovaní migrantov bez azylu z Grécka späť do Turecka, a naopak, tým s azylom, dostať sa z Turecka do Európy.
Aký je teda súčasný stav vzťahov Bruselu a Ankary? Ktoré sú najväčšie výzvy v migračnej dohode a ako ich napraviť? Môžu ešte Turci otvoriť hranice a očakávať, že sa do Európy budú chcieť dostať státisíce Sýrčanov? Čo spôsobí ďalšia vlna, tentokrát migrantov z Afganistanu? Na podujatí, podporenom Nadáciou Heinricha Bölla, diskutovali na tieto témy experti na Turecko.
Ostala len migrácia
Obnovenie rokovaní o vstupe Turecka do EÚ, aktualizácia colnej únie, či oslobodenie od víz pre tureckých obyvateľov sa podľa expertov vytratili z diskusných fór. „Debata o migrantoch je jediné, čo nám vo vzťahoch s Tureckom ostalo,“ myslí si Sylvia Tiryaki, politologička a lektorka na Univerzite Komenského a Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych vied (BISLA).
Problémy to však spôsobuje nielen Turecku, ale aj 27-člennému európskemu bloku. „Od roku 2015 Brusel vo vzťahoch s Ankarou uprednostňuje vlastné záujmy, a to tak, že zabezpečuje, aby migranti ostali v Turecku, bez toho, aby „spôsobovali veľa problémov“ pre samotnú EÚ,“ hovorí profesor Ayhan Kaya z Katedry medzinárodných vzťahov, Istanbuskej Bilgi University. Táto stratégia podľa neho podporuje „pravicový populizmus a nahráva konzervatívnemu extrémizmu a euroskeptickým silám, a to na strane Turecka, ale aj EÚ“.
Jednotlivé krajiny Únie sa stali podľa neho „primárne zaneprázdnené vlastnými národnými záujmami, namiesto toho, aby stáli za európskymi a univerzálnymi hodnotami, na ktorých blok stojí,“ tvrdí Kaya. Z jeho pohľadu si aj preto samotná EÚ „zatvára oči“ pred niektorými aktivitami v Turecku, ktoré súvisia s obmedzovaním ľudských práv a rozmachu autoritárskych praktík v krajine.
Následkom však je, že tradične pro-európske a v súčasnosti najmú opozičné strany v Turecku sa začali Únii strániť, tvrdí expert.
Najčastejším príkladom odklonu Únie od vlastných hodnôt, ktoré stoja na ochrane univerzálnych a základných ľudských práv, je práve prvok v readmisnej dohode bloku s Tureckom.
„Dohoda o presídľovaní migrantov je z pohľadu ľudských práv veľmi problematická,“ pripomína Šárka Antošová, expertka na migráciu z Amnesty International. Vyústila totiž „do preplnených utečeneckých táborov v Grécku, do neľudských podmienok, v ktorých migranti žili a žijú, ktoré sme si pred niekoľkými rokmi nedokázali ani len predstaviť“.
Problematické sú z jej pohľadu aj tzv. pushback-y, teda nelegálne zatlačenie potenciálnych žiadateľov o azyl späť za hranice. Tie sa odohrávajú najmä na grécko-tureckej hranici. Rovnako ide o množiace sa prípady nelegálnych deportácií, či už sýrskych, ale v ostatnom období aj afganských migrantov. Tieto, stále násilnejšie trendy potvrdzuje aj posledná správa Amnesty International z leta tohto roka.
Napriek tomu, že boli očakávania od dohody Bruselu s Ankarou najmä v hlavných mestách európskych krajín veľké, presídľovanie migrantov späť do Turecka sa nestretlo v praxi s výraznou odozvou.
„Návrat sýrskych utečencov z krajín EÚ do Turecka sa mal organizovať na báze jeden za jedného (teda jeden utečenec, ktorý nespĺňa európske kritériá, bude vrátený do Turecka, zatiaľ čo ďalší, čakajúci na európsky azyl v Turecku, bude presídlený do Európy, pozn. red.), pričom sa očakávalo, že pôjde až o 72 tisíc osôb. Doteraz ich však bolo len približne 30 tisíc,“ pripomína Tiryaki.
Európska únia sa však ani päť rokov po prijatí dohody a jej problematickým bodom nedokázala vrátiť na cestu, ktorá by bola v súlade s medzinárodne prijatými normami.
Podľa poslednej správy Európskej komisie o Turecku, ako kandidátske krajine na vstup do EÚ, eurokomisia dokonca chváli Ankaru za „určitý pokrok v migračnej a azylovej politike“. Ako úspech prízvukuje „posilnenie kapacít dohľadu a ochrany východnej pozemnej hranice“.
„Ide o europeizáciu migrácie a azylovej politiky. V akadémii tomu hovoríme sekuritizácia a v tomto smere je Turecko skutočne europeizované,“ reaguje na kontroverznú chválu európskej exekutívy Ayhan Kaya. „Pred niekoľkými rokmi by nám ani nenapadlo, že si pod europeizáciou budeme predstavovať stavanie plotov na hraniciach. Bohužiaľ, dnes je tomu tak,“ dodáva aj Sylvia Tiryaki.
„Namiesto zdieľania zodpovednosti vidíme skôr jej presun,“ dodáva Šárka Antošová.
Problematické začleňovanie
80-miliónové Turecko dnes hostí približne štyri milióny migrantov, z toho 3,5 milióna je zo Sýrie. „Krajina takto jasne dokazuje svoju veľkorysosť pri ich hosťovaní,“ myslí si Antošová.
Z vlastných skúseností potvrdzuje, že mnohí migranti sa do spoločnosti úspešne začlenili, pracujú alebo začali podnikať a žijú dôstojným životom. „Mnohí však stále prebývajú na uliciach, pýtajú peniaze, pretože skutočne nemajú na vlastné živobytie,“ dodáva Antošová. Problémy, ktorým v súčasnosti čelia, súvisia najmä s bývaním a zabezpečovaním práce, ale aj prístupom k vzdelaniu, či zdravotnej starostlivosti.
Sýrski utečenci majú aj vďaka financovaniu zo strany EÚ možnosť využívať bezplatnú zdravotnú starostlivosť v 177 zdravotných strediskách a tureckých nemocniciach. Blok pomáha aj s financovaním vzdelávania, no výsledku ani zďaleka nie sú ideálne. Viac ako 768 tisíc detí sýrskych migrantov sa v minulom roku zúčastňovalo formálneho vzdelávania, navyše 400 tisíc detí stále nechodilo do školy a k vzdelaniu nemalo ani iný prístup.
Profesor Ayhan Kaya tiež pripomína, že Sýrčania v Turecku nemajú status utečencov. „Od roku 2014 Turecko uplatňuje nariadenie dočasnej ochrany, čo je v princípe replika toho, čo urobili členské štáty EÚ koncom deväťdesiatych rokov, keď najmä v Nemecku a Švédsku prichýlili migrantov z Juhoslávie,“ vysvetľuje.
Paradoxom je podľa neho aj fakt, že migranti v Turecku vedia o tom, že ak sa im podarí zaradiť sa na trh práce a získajú pracovné povolenie, stratia zároveň finančnú podporu, ktorú migrantom poskytuje EÚ. To mnohých pri nízkych mzdách demotivuje od toho, aby si prácu hľadali.
„Blok spoločne s Tureckom musí pracovať na tom, aby sa zabezpečila finančná podpora pre migrantov aj vtedy, keď sa formálne stanú súčasťou pracovného trhu,“ tvrdí Kaya. Podľa neho je vôľa na strane Ankary aj Bruselu.
Dôležitú úlohu by podľa novej dohody mohli mať najmä miestne samosprávy, ktoré sa už v predošlom období výrazne starali o integráciu migrantov na miestnej úrovni. Napríklad Istanbul prednedávnom podpísal spoluprácu s agentúrou OSN pre utečencov, UNHCR. Otázne však je, či samosprávam, často ovládaným opozičnými stranami, bude chcieť turecká vláda takéto kompetencie ponechať.
Transformácia rétoriky
Fakt, že migrácia sa stala centrálnou témou turecko-európskych vzťahov, má vplyv aj na to, ako k nej pristupujú politici.
Politická elita v začiatkoch migračnej krízy odkazovala na tzv. ansar, teda islamskú tradíciu, podľa ktorej proroka Mohameda prichýlili obyvatelia po úteku z Mekky v Medine, poukazujúc na solidaritu medzi moslimami. „Napriek kritike išlo o veľmi úspešný spôsob začlenenia prevažne sunítskych sýrskych moslimov – Arabov,“ myslí si Kaya. Tento pozitívny prístup sa však netýkal Sýrčanov – kresťanov. K nim boli pozitívnejšie nastavené napríklad krajiny strednej Európy, vrátane Maďarska, či Slovenska. Kaya tvrdí, že náboženský prvok je na súčasnej svetovej politickej scéne veľmi výrazný, a to nielen v súvislosti s migráciou.
„Rétorika ansaru a hosťovania ale posilňuje naratív o dočasnosti pobytu migrantov v krajine, ktorých takto vnímajú aj miestni obyvatelia,“ upozorňuje profesor.
To, že sa po čase vrátia domov, si mysleli aj sýrski migranti. Politologička Sylvia Tiryaki pred šiestimi rokmi v Turecku skúmala integráciu sýrskych migrantov. Z rozhovorov s nimi vtedy vyplynulo, že viac ako 80 percent z nich by sa chcelo vrátiť späť do Sýrie, ak by bol pre nich tento návrat bezpečný.
Realita však bola iná. „Prešla takmer dekáda, väčšina migrantov je stále v Turecku a dnes sa kvôli sľubom o dočasnosti stávajú domáci obyvatelia čoraz netrpezlivejšími,“ hovorí Ayhan Kaya a odkazuje na množiace sa útoky proti migrantom. Tie doteraz nemali miesto v mainstreamových médiách, ovládaných poväčšine štátom. Avšak „na mnohých miestach problémy narastajú, pribúdajú útoky, rastie rasizmus a aj arabofóbia – podobne ako islamofóbia v Európe,“ dodáva profesor politických vied.
„Turecké obyvateľstvo sa zdá byť naozaj vyčerpané zo všetkého, čo sa posledné roky dialo. A to všetko bude mať samozrejme výrazný vplyv na voľby, aj pre ktoréhokoľvek lídra, ktorý krajinu povedie,“ potvrdzuje aj Sylvia Tiryaki.
Až 70 percent Turkov totiž podľa súčasných prieskumov podporí vo voľbách stranu, ktorá bude mať tvrdý postoj pri ochrane štátnych hraníc, pripomína politologička. Do konca tohto roka pritom Turecko očakáva príchod približne pol milióna Afgancov.
Inštrumentalizácia migrácie
Politici antimigračný sentiment „inštumentalizujú“, teda zneužívajú ako nástroj na zbieranie voličskej priazne, potvrdzujú experti. Profesor Ayhan Kaya preto očakáva, že incidentov, mierených proti migrantom, bude omnoho viac. Dôvodom je totiž aj fakt, že sa Turecko vracia do predvolebného obdobia. Parlamentné a prezidentské voľby sú naplánované na rok 2023, no kampane pomaly štartujú.
„Mnohí, vrátane opozície, si z migrantov urobili obetných baránkov a obviňujú ich za všetko zlé, čo sa deje v tureckej politike, tureckej ekonomike, aj tureckej demokracii. Odpoveďou vládnej garnitúry je takmer šokujúci diskurz, ktorý volám „simsar“ (v preklade sprostredkovateľ, pozn. red.),“ hovorí výskumník. Ide o rétoriku, podľa ktorej migrantov označujú za lacnú pracovnú silu, ktorá v konečnom dôsledku pomáhajú tureckému hospodárstvu. „Ak by sa vrátili späť do Sýrie, naša ekonomika by skolabovala, tvrdia dnes politici.“
V súčasnosti sa do popredia dostávajú najmä afganskí migranti. Tí sa však do Turecka sťahujú minimálne posledných 30 rokov a nejde o žiadnu novinku, pripomína profesor Kaya. Pozornosť si vysluhujú nielen preto, že sa v krajine moci opätovne chopilo hnutie Taliban, ale aj preto, že politici z tureckého pravicového spektra začali nových utečencov využívať ako nástroj na zabezpečenie vlastného vplyvu.
Expertka na migráciu Šárka Antošová pripomína, že turecký prezident už na východné hranice poslal vojakov a napreduje aj výstavba pevnej bariéry, ktorá by mala zabrániť prílevu práve afganských migrantov.
„So situáciou v Afganistane sa viacerým v Európe zdá ako dobrý nápad obnoviť a revitalizovať dohodu o prijímaní migrantov,“ hovorí Sylvia Tiryaki. Upozorňuje však, že „spoliehať sa ďalej na krajinu, ktorá je už naozaj saturovaná, pokiaľ ide o jej kapacity, ochotu a pohostinnosť, (…) nemusí byť dobrý nápad“.
„U nás v Európe sme si z Turecka spravili akúsi úschovňu migrantov do času, kým nevymyslíme, čo s nimi budeme robiť. No zatiaľ sme nič nevymysleli, situácia vrie a je stále intenzívnejšia. (…) Neznamená to však, že sa niečo napravilo,“ prízvukuje politologička, ktorá si myslí, že by sa EÚ mala zamerať na konflikt v Sýrii, „pretože potom nás už nebude zaujímať, či niekto v Turecku otvorí hranice“.
„V Únii sa potrebujeme bezpodmienečne pozrieť na azylové pravidlá, a to odhliadnuc od toho, či to bude s alebo bez dohody s Tureckom,“ dodáva Tiryaki.
Podľa Ayhana Kayu bude zneužívanie migrantov v snahe získať ústupky od Európy ešte chvíľu fungovať, avšak „efekt nebude už taký silný, ako bol v minulosti“.
Článok vznikol v spolupráci s
