The European Commission wants 44 major oil and gas producers to store 50 million tons of carbon dioxide underground annually by 2030. In Slovakia, Environment Minister Tomáš Taraba proposed building a storage facility, saying it would ease pressure on industry and help meet climate targets.

Európska komisia chce, aby 44 veľkých producentov ropy a zemného plynu uložilo do roku 2030 pod zem 50 miliónov ton oxidu uhličitého ročne. Na Slovensku chcel stavať úložisko šéf envirorezortu Tomáš Taraba s tým, že by to uvoľnilo tlak na priemysel a pomohlo naplniť klimaciele.

Eurokomisia v rámci klimatického cieľa zníženia emisií bloku do roku 2040 počíta s tým, že takzvané „hard-to-abate sectors“ (ťažko dekarbonizovateľné odvetvia ako sú oceliarsky, chemický sektor či výroba cementu) budú investovať do podzemných úložísk oxidu uhličitého (CO2). Európa podľa nej dosiahne uhlíkovú neutralitu do roku 2050, len ak bude schopná zachytávať a uskladňovať – takzvaný Carbon Capture and Storage (CCS) – 450 miliónov ton oxidu uhličitého ročne.

Teraz hľadá podporu členských štátov, aby zaistila, že administratívne procesy a udeľovanie povolení pre podzemné úložiská budú prebiehať hladko. Keďže ide o rozvíjajúcu sa technológiu s vysokými investičnými nákladmi a rizikami, eurokomisia chce týmto rozhodnutím pravdepodobne tento bludný kruh prelomiť a naštartovať budovanie úložísk CO2..

Ropné a plynárenské spoločnosti budú musieť prispieť svojím dielom k rozvoju projektov CCS na základe množstva ropy a plynu, ktoré vyprodukujú v rokoch 2020 až 2023. Podľa Komisie majú tieto firmy prostriedky a zručnosti, aby poskytli dostatok úložných kapacít. Zároveň sa zvyšuje objem plynových a ropných polí, ktoré budú čoskoro vyčerpané a mohli by sa premeniť na bezpečné úložiská CO2.

Ukladať uhlík majú firmy

Doteraz však nebolo jasné, ako sa konkrétne majú priemyselní hráči do tejto snahy zapojiť. V pláne pre priemysel s nulovými emisiami  Net Zero Industry Act z dielne bývalej Komisie sa hovorilo o ročnom minime 50 miliónov ton uskladneného CO2 do roku 2030.

Teraz prišla európska exekutíva so zoznamom 44 najväčších výrobcov ropy a zemného plynu, ktorí by mali tento cieľ splniť a pravdepodobne z väčšej časti aj zaplatiť.

Nové pravidlá prijaté minulý týždeň stanovujú, že oslobodené od tejto povinnosti budú spoločnosti, ktoré v rokoch 2020 až 2023 vyťažili menej ako 610 tisíc ton ropného ekvivalentu, alebo prispeli menej ako piatimi percentami k celkovej produkcii ropy a zemného plynu v EÚ.

Podľa nariadenia má hranica piatich percent „koncentrovať administratívne úsilie členských štátov na tie subjekty, ktoré majú vzhľadom na svoje významné aktivity v oblasti výroby uhľovodíkov finančné a technické prostriedky na investovanie do budovania geologických úložísk CO2″.

Zahrnuté spoločnosti musia Európskej komisii predložiť podrobné plány dodržiavania predpisov do 30. júna 2025.

Na Slovensku tému priniesol Taraba

Maďarská firma MOL, ktorej patrí aj slovenská rafinéria Slovnaft, je na zozname tiež. Mala by byť schopná uskladniť do roku 2030 milión a pol ton emisií oxidu uhličitého ročne.

Naposledy sa na Slovensku o úložisku CO2 hovorilo minulý rok v lete. Vtedy vláda hľadala spôsob, ako minúť 300 miliónov z Plánu obnovy a odolnosti na znižovanie emisií v priemysle. Táto suma mala ísť pôvodne košickým oceliarňam, aby elektrifikovali dve z troch pecí, ktoré v súčasnosti bežia na uhlie. Išlo by o takú rozsiahlu zmenu výroby, že Slovensko by vďaka nej splnilo cieľ znížiť emisie o 55 percent do roku 2030.

Pre zmenu vlastníka oceliarní z americkej spoločnosti U.S. Steel na japonskú Nippon Steel sa napokon investícia neuskutočnila a vláda sa snažila nájsť náhradné riešenie, lebo sa obávala, že stovky miliónov z plánu obnovy prepadnú.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba vtedy prišiel so „záložným plánom“ na podzemné úložisko CO2, „ktoré by dokázalo pomôcť naplniť všetky [klimatické] ciele a dokonca ich prekročiť“.

Malo ísť o zachytávanie emisií CO2 zo slovenských priemyselných podnikov a jeho uskladnenie pod zemou – takzvané Carbon Capture and Storage (CCS). Nakoniec sa plán ukázal ako nereálny – nestihol by sa totiž pre technickú náročnosť uskutočniť do 2026, dokedy majú byť večerpané všetky prostriedky z plánu obnovy.

Podľa Tarabu bola vtedy hlavnu výhodou vybudovania podzemného úložiska, že „by sme nemuseli tlačiť na naše už teraz moderné priemyselné podniky, aby investovali do znižovania emisií a zmeny výrobnej technológie, a tým by mohli ostať konkurencieschopné“.

Článok bol publikovaný 28.5.2025 na Euractiv.sk