Hydrogen is hardly produced in the EU, yet projects without proven demand and without links to the current market are increasing. The Slovak hydrogen project that made it among European strategic projects is not an anomaly, but a consequence of a system that allows unrealistic plans to reach the final stage.

---

 

Európske vodíkové ambície narážajú na realitu - vodík sa v EÚ takmer nevyrába, ale projekty bez overeného dopytu a prepojenia na aktuálny trh pribúdajú. Slovenský vodíkový projekt, ktorý sa dostal medzi európske strategické projekty nie je anomália, ale dôsledok systému, ktorý púšťa nereálne zámery až do finále. 

Keď Európska únia pred niekoľkými rokmi vyhlásila vodík za „strategickú molekulu budúcnosti", mnohé členské štáty v ňom videli rýchlu cestu k modernizácii priemyslu, dekarbonizácii dopravy a prilákaniu investícií.

Vodík mal byť kľúčový pre tie sektory, kde neexistujú jednoduché náhrady fosílnych palív: výroba ocele, amoniaku, chemikálií, ťažká nákladná doprava či dlhodobé skladovanie energie. Práve tu mala EÚ využiť svoj technologický náskok, znížiť závislosť od dovozu fosílnych palív a ochrániť svoj priemysel pred odchodom do krajín s nižšími klimatickými nárokmi.

Ambície rástli rýchlejšie než trh: EÚ chcela do roku 2030 vybudovať 40 GW elektrolyzérov a vyrábať 10 miliónov ton obnoviteľného vodíka. Členské štáty deklarovali dokonca výstavbu výrobných kapacít na úrovni 48 až 54 GW.

Realita je však neúprosná. Do konca roka 2024 bolo v celej Únii nainštalovaných len 308 MW elektrolyzérov. Do roku 2027 je potvrdených len 2,3 GW – a na Slovensku presne nula. Tento obrovský rozdiel medzi cieľmi a realitou je jednou z príčin, prečo sa európsky vodíkový systém stal živnou pôdou pre projekty, ktoré neprešli dôkladným preverovaním a vznikali skôr na papieri než v praxi.

Príkladom je slovenský projekt Black Horse. Megainvestícia za šesť miliárd eur, ktorá postúpila v schéme IPCEI (Important Projects of Common European Interest – dôležité projekty spoločného európskeho záujmu) a dostala sa do zoznamu vodíkových údolí EÚ – a potom zanikla v konkurze, s dlhmi viac ako 14 miliónov eur a vyšetrovaním Európskej prokuratúry (EPPO).

Ak je projekt v IPCEI, neznamená to, že má automatický nárok na európske financie. Ide o mechanizmus, ktorý umožňuje štátom poskytnúť nadštandardnú formu štátnej pomoci, ak o nej sami rozhodnú. Projekt sa tak môže dostať veľmi ďaleko aj bez toho, aby mal zabezpečené finančné krytie alebo overený trh.

Kauza košického vodíkového projektu však nie je len izolovaný slovenský problém. Systém, na ktorom stoja vodíkové projekty, trpí podľa kritikov nedostatkom transparentnosti, nedostatkom dát, silným vplyvom plynárenských operátorov a absenciou mechanizmov, ktoré by vedeli včas odhaliť nereálne projekty.

Ako vznikajú európske vodíkové projekty – a prečo systém zlyháva

Základom európskeho plánovania energetickej infraštruktúry sú takzvané IPCI (Important Projects of Common Interest – dôležité projekty spoločného záujmu) a PMI (Projects of Mutual Interest – projekty spoločného záujmu). Zaradenie medzi IPCI/PMI dáva projektu prioritu v európskej energetickej politike. Zaistí mu rýchlejšie povoľovanie, privilegovaný prístup k eurofondom a politickú podporu. PCI a PMI majú byť infraštruktúrou, ktorá zabezpečí, že EÚ splní svoje energetické a dekarbonizačné ciele.

Na to, aby ich dokázala posúdiť, Európa používa TYNDP (Ten-Year Network Development Plan) – desaťročný plán rozvoja siete. Ten má modelovať budúcu spotrebu, identifikovať potreby v sieti a zhodnotiť, či daný projekt má reálny prínos.

Problém je, ako dlhodobo upozorňuje Agentúra pre spoluprácu energetických regulátorov (ACER), že tento proces má zásadné slabiny. Regulačné orgány nedostávajú dostatok údajov, aby vedeli posúdiť reálne prínosy a riziká projektov. TYNDP sa opakovane oneskoruje, má medzery a často neposkytuje dostatočnú transparentnosť. V jeho hodnoteniach navyše nie je jasné, ktoré prínosy sú ekonomicky vyčísliteľné a ktoré predstavujú len deklarované spoločenské benefity.

Do výberu projektov výrazne vstupujú samotní prevádzkovatelia plynovodov – subjekty, ktoré by z výstavby novej infraštruktúry profitovali. Až 90 % vodíkových projektov v návrhu posledného zoznamu PCI/PMI predložili členovia ENTSO-G (Európskej siete prevádzkovateľov prepravných sústav zemného plynu).

Vo výhľade nasledujúcich desiatich rokov má totiž spotreba zemného plynu v EÚ klesať. Je to nevyhnutné pre dosiahnutie nulových emisií v roku 2050, takže prevádzkovatelia plynárenských sietí budú musieť pravdepodobne časť infraštruktúry odpísať, keďže nebude potrebná. Záchranou pre časť plynovodov prebudovať na vodíkové siete.

Mimovládne organizácie to označujú za konflikt záujmov, keďže hráči, ktorí budú profitovať z výstavby infraštruktúry, navrhujú, ktorá infraštruktúra má byť postavená.

Málo elektrolyzérov, veľa potrubí

Prvý európsky zoznam vodíkových projektov vznikol v roku 2023, keď Európska komisia po prvýkrát zaradila vodík do 6. zoznamu PCI/PMI. V tomto zozname bolo celkovo 65 vodíkových projektov – a ich štruktúra presne odrážala nedostatky, na ktoré dlhodobo upozorňuje ACER. 

Z celkového počtu bolo totiž až 29 projektov na vodíkovú prestavbu plynovodov, 10 vodíkových terminálov, 7 zariadení na uskladnenie vodíka a len 17 elektrolyzérov, hoci práve elektrolyzéry sú základom reálnej výroby. Do konca roku 2024 sa pritom vo výstavbe nachádzalo len jediné zariadenie, ďalších 26 projektov zostalo len v ranom plánovaní.

Mnohé vodíkové projekty sa dostali na zoznam PCI/PMI nie preto, že by existoval reálny dopyt po vodíku alebo konkrétni odberatelia, ale preto, že modely (scenáre) v TYNDP predpokladali, že takýto trh „raz vznikne". Inými slovami: najskôr sa nakreslili potrubia, až potom sa začalo uvažovať o tom, či niekto vôbec bude vodík vyrábať alebo kupovať.

A práve toto ACER kritizuje. Modely ENTSO-G pracujú s nadhodnotenými alebo nedostatočne zdokumentovanými predpokladmi o budúcom dopyte, ktoré nie sú podložené reálnymi investičnými rozhodnutiami, projektmi elektrolyzérov ani aktuálnym trhom.

Black Horse: Systém pustil nereálny projekt 

Slovenský projekt Black Horse je najvýraznejšou ukážkou toho, čo sa stane, keď európsky systém podpory vodíkových projektov funguje rýchlejšie, než trh, regulácia a kontrola údajov.

Podľa portálu Aktuality predstavila košická firma Bioway Group plán, ktorý by bol ambiciózny aj pre najväčšie energetické koncerny v Európe: nasadiť tisícky kamiónov na nízkouhlíkový pohon, postaviť 40 elektrolyzérov a 270 čerpacích staníc naprieč krajinami V4, s celkovým rozpočtom šesť miliárd eur. Projekt bol predložený do schémy IPCEI Hy2Infra a dostal sa do jej finálnej fázy. Black Horse je dodnes v európskom zozname vodíkových údolí.

Spoločnosť Bioway Group je dnes v konkurze a čelí pohľadávkam presahujúcim 14 miliónov eur, z čoho viac ako 12 miliónov si nárokuje Európska výkonná agentúra pre klímu, infraštruktúru a životné prostredie (CINEA).

Projekt je zároveň predmetom policajnej akcie „Bioplyn" a vyšetrovania Európskej prokuratúry (EPPO), ktoré sa týka podozrenia zo zneužitia viac ako 9 miliónov eur určených na energetické projekty.

Slovenské vodíkové plány

Konkrétne vodíkové ciele schválila vláda len nedávno 5. novembra v materiáli „Rozvoj vodíkového ekosystému (...) do roku 2050". Dokument uvádza, že do roku 2030 musí krajina nahradiť 47-tisíc ton fosílneho vodíka vyrábaného zo zemného plynu „obnoviteľným alebo nízkouhlíkovým palivom".

Materiál, ktorý bude východiskom pre revíziu Národnej vodíkovej stratégie, ráta do roku 2030 s využívaním 272 vodíkových vozidiel a súprav, z toho má byť 30 osobných áut, desať dodávok, 100 autobusov, 50 nákladných vozidiel, 80 ťahačov a dve železničné jednotky.

Rezort hospodárstva zároveň priznáva, že Slovensko si potrebu „zeleného" vodíka nepokryje: v roku 2050 má 80 percent vodíka pochádzať z dovozu. Domáca výroba si vyžiada inštaláciu 543 MW obnoviteľných zdrojov a 431 MW nízkoemisných zdrojov pre napájanie elektrolyzérov s celkovým výkonom okolo 733 MW. Náklady na technológie a infraštruktúru sa odhadujú na 2,9 miliardy eur.

Hoci Slovensko kvantifikovalo svoje vodíkové ciele len pred mesiacom, je súčasťou jednoho z najväčších vodíkových projektov v Európe: v cezhraničnom maďarsko-slovenskom vodíkovom koridore, ktorý patrí do hlavnej iniciatívy na vybudovanie vodíkovej „chrbtovej kosti" naprieč Európou takzvaná European Hydrogen Backbone (EHB). Koridor má mať obojsmernú kapacitu 926-tisíc ton vodíka ročne (100 GWh denne) a spustiť sa má v roku 2030.

Na Slovensku je hlavným hráčom v týchto plánoch projekt H2 Infrastructure – Transmission Repurpose (H2I-TR) spoločnosti Eustream, známy aj ako Slovak Hydrogen Backbone. Ten počíta s prestavaním jednej zo štyroch hlavných tranzitných línií, ktoré vedú cez Slovensko, na prepravu čistého vodíka.

Celkový odhad nákladov sa pohybuje približne medzi 400 a 500 miliónmi eur. Projekt sa v roku 2024 dostal do tretej vlny IPCEI Hy2Infra, takže má schválený rámec štátnej pomoci – to však stále neznamená, že peniaze sú automaticky zabezpečené, ale len to, že ak Slovensko nájde zdroje, môže projekt podporiť. Projekt sa tak nachádza presne v tej fáze, v akej ostáva väčšina európskych vodíkových zámerov. Má status strategického projektu, ale nie infraštruktúru, financie ani jasný dopyt.

Prehnané plány

Podľa siete mimovládok CEE Bankwatch tento projekt stojí na „neoveriteľných predpokladoch". Ani Slovensko, ani Maďarsko nemajú dostatok domácej produkcie, aby koridor využili. Plán preto počíta s dovozmi zo vzdialených regiónov, najmä zo Severnej Afriky, čo je scenár s nízkou pravdepodobnosťou.

Nie je to len slovenský problém. Podľa CEE Bankwatch sú mnohé projekty PCI/PMI v strednej a východnej Európe sú skôr „zbožné želania" než realistické investície. V Poľsku prevádzkovateľ siete GAZ-SYSTEM nepredložil na zoznam ani jeden projekt elektrolyzéru, hoci krajina nemá žiadnu exportnú kapacitu a jej domáce ciele podľa RED III si vyžadujú masívne zvýšenie produkcie vodíka vyrobeného z obnoviteľných zdrojov.

V Rumunsku sa dokonca plánujú dva paralelné plynovody na rovnakej trase – jeden nový a jeden prestavaný existujúci – čo analýzy označili za „finančné šialenstvo" a budúcu uviaznutú investíciu.

Slovensko sa tak spolu s ostatnými krajinami ocitá v situácii, kde na jednej strane nemá reálnu produkciu ani infraštruktúru, na druhej strane sa však vyskytujú v schémach, ktoré počítajú s kapacitami blízkymi priemyselnej veľmoci.

ACER ako strážca reality

Európsky regulátor ACER dlhodobo upozorňuje, že systém výberu vodíkovej infraštruktúry má zásadné slabiny. Najväčším problémom je nedostatok transparentnosti: veľkú časť projektov navrhujú samotní prevádzkovatelia plynovodov, ktorí majú priamy záujem na tom, aby sa infraštruktúra rozširovala. Regulátor preto žiada jasné a verejne kontrolovateľné pravidlá výberu, nezávislé od subjektov, ktoré budú z projektov profitovať.

Druhou slabinou je nedostatok spoľahlivých dát. Mnohé projekty neuvádzajú, kto bude vodík vyrábať, kto ho bude odoberať ani aké sú reálne objemy dopytu. Výsledkom je, že sa často plánuje infraštruktúra založená na očakávaní budúceho trhu, nie na jeho dnešnej realite.

ACER kritizuje aj oneskorenia a medzery v TYNDP, desaťročnom pláne rozvoja siete, ktorý je základom výberu PCI/PMI. Modely podľa agentúry nie sú jednotné, meškajú a pracujú s predpokladmi, ktoré nie sú dostatočne zdokumentované. Ďalším problémom je, že desaťročný plán nerozlišuje jasne medzi ekonomickými a spoločenskými prínosmi, čo môže nadhodnotiť atraktivitu niektorých projektov.

Black Horse nebol izolovaný incident. Bol dôsledkom systému, ktorý kombinuje veľké ciele s nízkou transparentnosťou, slabými dátami a vysokým vplyvom odvetví, ktoré tlačia vlastné infraštruktúrne plány.

Článok bol publikovaný 3.12.2025 na euBrief.sk