This article is part of the Special: COP30: Can the EU Maintain Its Position as a Climate Leader?

The blocking minority led by the V4 countries managed to secure a postponement of ETS2 and expanded use of emission credits, but at the cost of weakening the target itself. The ETS2 delay and concessions on emission credits provide short-term relief for Slovakia but reduce the pressure to modernize industry and energy.

---

 

Blokačná menšina vedená krajinami V4 síce presadila odklad ETS2 a rozšírené využitie emisných kreditov, no za cenu oslabenia samotného cieľa. Odklad ETS2 a ústupky pri emisných kreditoch Slovensku krátkodobo pomáhajú, no oslabujú tlak na modernizáciu priemyslu a energetiky.

Európski ministri životného prostredia schválili záväzný klimatický cieľ EÚ do roku 2040 – zníženie emisií o 90 percent v porovnaní s rokom 1990. Toto číslo je minimálnym odporúčaním Európskej vedeckej poradnej rady pre zmenu klímy, ak má EÚ splniť svoj zákonom stanovený cieľ klimatickej neutrality do polovice storočia.

Dohoda, ktorá prišla po maratóne vyčerpávajúcich rokovaní len tesne pred kľúčovým klimatickým summitom COP30 v Brazílii, však potvrdila pretrvávajúcu polarizáciu členských krajín a rastúcu skepsu. Cieľ 90-percentného zníženia sa podarilo zachovať, no kompromis si vyžiadal veľké ústupky, ktoré podľa kritikov podkopávajú niektoré z politík potrebných na jeho dosiahnutie.

Bývalý architekt Zelenej dohody Diederik Samsom označil výsledok za „trápny a krátkozraký“. Kompromisy potvrdili, že po rokoch „zelených víťazstiev“ získala prevahu skeptickejšia skupina krajín a strán. Európsky komisár pre klímu Wopke Hoekstra síce hovoril o „vedúcej úlohe“ EÚ, ale priznal potrebu „prispôsobiť sa zmene“ a „nepoužívať recept minulosti“.

Čo sa dohodlo

Zmiernenie domáceho záväzku cez medzinárodné kredity

Najväčším kompromisom je, že EÚ umožnila členským štátom využiť medzinárodné emisné kredity na pokrytie až piatich percentuálnych bodov z celkového cieľa.

Ide o kontroverzný mechanizmus, ktorý dovoľuje krajinám alebo firmám kompenzovať svoje emisie investovaním do „zelených“ projektov v iných krajinách. Predstavuje to významný odklon od súčasného prístupu bloku – existujúce ciele do roku 2030 aj 2050 sa totiž musia dosiahnuť v rámci hraníc EÚ.

Uhlíkové kredity by mali fungovať tak, že členská krajina EÚ zaplatí za projekt, ktorý znižuje emisie v inej krajine (zvyčajne chudobnejšej). Napríklad investuje do solárnej farmy, ktorá nahrádza znečisťujúcu uhoľnú energiu. Krajina, ktorá solárnu farmu hosťuje, si nezapočíta zníženie emisií do svojho vlastného cieľa, ale kredit dostane členský štát EÚ.

Skutočný záväzok EÚ na domácej pôde bol tak de facto znížený na 85 percent. Pôvodný návrh Komisie počítal, kredity pokryjú len tri percentá emisií. Ministri sa dohodli na vypustení klauzuly, ktorá by bránila použitiu týchto kreditov v rámci existujúceho systému obchodovania s emisnými kvótami (EU ETS). Kritici tvrdia, že dostupnosť lacných medzinárodných kreditov môže zničiť finančnú motiváciu pre znečisťujúce podniky investovať do čistejších výrobných procesov.
Navyše, súčasťou revíznej doložky je možnosť, že členské štáty by mohli po roku 2030 použiť ďalších päť percentuálnych bodov medzinárodných kreditov na splnenie svojich národných cieľov.

Odklad ETS2

Ďalším ústupkom bolo odloženie nového systému obchodovania s emisnými kvótami ETS2 -pre sektory kúrenia a dopravy – o jeden rok, teda na rok 2028. Tento krok bol prijatý s cieľom zmierniť sociálne a ekonomické dopady na občanov a podniky, keďže ETS2 by znamenal zvýšenie cien palív.

Technologická neutralita v doprave

Dohoda tiež oslabila pravidlá pre automobilový priemysel. Text vyzýva Komisiu, aby zvážila „úlohu nulových a nízkouhlíkových obnoviteľných palív pri dekarbonizácii dopravy, vrátane cestnej dopravy po roku 2030“. To vytvára konkrétny právny tlak na prehodnotenie zákazu predaja nových áut so spaľovacími motormi po roku 2035, čím sa otvára priestor pre syntetické palivá (e-fuels).

Pravidelná revízia cieľa

Ministri zaviedli rozsiahlejšiu revíznu doložku, ktorá vyžaduje, aby Komisia každé dva roky posudzovala implementáciu a podávala správy. Táto správa má brať do úvahy globálnu konkurencieschopnosť EÚ, vplyv na malé a stredné podniky, poľnohospodárov, zraniteľné domácnosti a energetickú bezpečnosť. Komplexná revízia každých päť rokov (prvýkrát v roku 2029) by mohla dokonca viesť k úprave a potenciálnemu zníženiu cieľa 90 percent.

V4 sa spojila

Cieľ bol schválený kvalifikovanou väčšinou, no hlasovanie odhalilo výrazné rozdiely medzi západnými a stredovýchodnými štátmi.

Krajiny ako Nemecko, Holandsko, Švédsko, Španielsko, Fínsko či Dánsko patrili k najambicióznejším – usilovali sa zachovať pôvodný návrh Európskej komisie bez ďalšieho oslabovania. Francúzsko, Taliansko a Rumunsko zaujali pragmatickejšiu pozíciu – dohodu podporili, ale trvali na ústupkoch, najmä na odklade spustenia systému ETS2 o rok (na 2028) a na zavedení limitu päť percent pre využitie medzinárodných emisných kreditov.

Najväčší odpor prišiel zo strednej Európy. Slovensko, Poľsko a Maďarsko hlasovali proti prijatiu cieľa, pričom Česká republika síce neblokovala formálne hlasovanie, no politicky sa pridala k skeptickému táboru. Tieto krajiny, zoskupené okolo V4, požadovali väčšiu flexibilitu, dopadové štúdie a miernejší prístup k zavádzaniu nových nástrojov, ako je systém obchodovania s emisnými kvótami pre vykurovanie a dopravu (ETS2).

Poľsko bolo jedným z najhlasnejších odporcov – žiadalo možnosť započítať až 10 percent medzinárodných emisných kreditov a presadilo odklad ETS2. Argumentovalo pritom, že klimatická politika musí byť „realistická“ a spravodlivá pre krajiny s vysokým podielom uhlia a ťažkého priemyslu.

Český minister životného prostredia Petr Hladík (KDU-ČSL) označil 90-percentnú redukciu za „príliš deštruktívnu“, no ocenil kompromisy – odklad ETS2, zníženie domáceho cieľa na 85 percent, možnosť využívať emisné kredity a zachovanie technologickej neutrality v automobilovom priemysle. Upozornil, že ekonomiky strednej a východnej Európy majú vysoký podiel ťažkého priemyslu, kde technológie dekarbonizácie ešte nie sú dostatočne pokročilé.

Slovenská pozícia bola obzvlášť nekompromisná. Minister životného prostredia Tomáš Taraba potvrdil, že Slovensko návrh odmietlo, pretože podľa neho ide o „ideologické návrhy“, ktoré stratili kontakt s ekonomickou realitou a ohrozujú konkurencieschopnosť priemyslu aj životnú úroveň obyvateľov.

Systém ETS2 označil za „zlý, namierený proti sociálnemu štandardu ľudí“ a za nespravodlivý voči domácnostiam a podnikom. Zároveň kritizoval, že EÚ nepripravila dopadové štúdie pre jednotlivé krajiny pred prijatím tak zásadného rozhodnutia. Taraba povedal, že Slovensko bude odmietať akékoľvek návrhy, ktoré by „umelo zvyšovali ceny energií alebo oslabovali priemyselné regióny“.

Slovensko cieľ 2040 nepodporilo, pretože ho považuje za ekonomicky a sociálne rizikový. Vyjednané ústupky, ako odklad ETS2 či využitie emisných kreditov, síce prinášajú krátkodobú úľavu, no neriešia dlhodobé problémy – pomalý rozvoj obnoviteľných zdrojov, byrokratické prekážky či chýbajúcu stratégiu pre modernizáciu priemyslu. Slovensko tak získalo čas, ale nie riešenie.

Energetika a odklad ETS2

Odklad zavedenia nového systému obchodovania s emisiami ETS2 na rok 2028 oddiali očakávané zdraženie palív a vykurovania. Tento krok vyhovuje požiadavke ministra Tomáša Tarabu, ktorý chcel ETS2 úplne zrušiť.

Problémom však zostáva, že Slovensko sa dlhodobo radí medzi krajiny s najnižším podielom obnoviteľných zdrojov v celej EÚ. V národnom energetickom a klimatickom pláne si stanovilo cieľ dosiahnuť 23-percentný podiel zelených zdrojov do roku 2030, čo Európska komisia a odborníci hodnotia ako málo ambiciózne a nedostatočné pre dosiahnutie klimatickej neutrality.

Záujem domácností o obnoviteľné technológie síce po energetickej kríze výrazne vzrástol, no rozvoj brzdia zložité povoľovacie procesy a výpadky v dotáciách napríklad v programe Zelená domácnostiam. Situáciu komplikuje aj fakt, že regulované ceny elektriny sú na Slovensku približne trikrát vyššie ako cena plynu, čo odrádza ľudí od prechodu na tepelné čerpadlá či elektrické vykurovanie. Problémom zostáva aj energetická chudoba, ktorú štát stále presne nedefinoval a neposkytuje adresnú pomoc tým, ktorí na zvýšené náklady doplatia najviac.

Doprava a automobilový priemysel

Zavedenie takzvanej technologickej neutrality znamená, že EÚ už nebude striktne presadzovať len elektromobily, ale umožní využívať aj iné „nízkouhlíkové“ riešenia – napríklad syntetické palivá (e-fuels), ktoré môžu spaľovacie motory používať bez výrazných úprav. Tento kompromis znižuje tlak na slovenský automobilový priemysel, ktorý je základom ekonomiky a zamestnáva desaťtisíce ľudí. Minister Tomáš Taraba preto tento prístup vítal, keďže prísne emisné limity podľa neho ohrozovali konkurencieschopnosť slovenských fabrík.

Z krátkodobého hľadiska tak dohoda automobilkám prináša úľavu, no zároveň môže spomaliť ich transformáciu. Ak budú výrobcovia spaľovacích motorov čakať na „záchranu“ v podobe syntetických palív namiesto investícií do elektromobility, Slovensko riskuje, že zaostane za trendom, ktorý už dnes určuje smer európskeho trhu.

Transformácia dodávateľského reťazca, vývoj batérií či rozvoj infraštruktúry pre nabíjanie sa tak môžu oddialiť – a to práve v čase, keď automobilky v Nemecku, Francúzsku či Španielsku už prechádzajú na výrobu plne elektrických modelov.

Z dlhodobého hľadiska však prechod na bezemisnú dopravu nebude závisieť len od typu paliva či motorov. Ambiciózne scenáre pre Slovensko rátajú s tým, že emisie z dopravy musia do roku 2050 klesnúť takmer na nulu.

To sa dá dosiahnuť len kombináciou viacerých opatrení – znížením dopytu po individuálnej doprave, posilnením železničnej a verejnej dopravy, rozvojom cyklotrás a lepším mestským plánovaním. Tieto kroky si však vyžadujú dlhodobé investície do infraštruktúry, ktoré idú nad rámec krátkodobých úľav, aké si presadila súčasná vláda pre výrobcov spaľovacích áut.

Priemysel a ukladanie uhlíka

V oblasti priemyslu dostali členské štáty možnosť využívať medzinárodné emisné kredity – teda nakupovať znížené emisie z iných krajín namiesto toho, aby ich znižovali doma. Pre slovenské podniky to znamená viac flexibility a menší tlak na okamžité investície do čistejších technológií, no zároveň to môže oddialiť modernizáciu.

Slovenský priemysel – najmä výroba ocele, cementu a chémie – patrí medzi najväčších producentov emisií, spolu vytvára takmer 39 percent všetkých skleníkových plynov krajiny. Aby Slovensko splnilo svoje dlhodobé klimatické záväzky, tieto odvetvia musia do roku 2050 znížiť emisie až o 80 percent.

Kľúčovú úlohu v tom má hrať technológia CCUS (Carbon Capture, Utilisation and Storage), teda zachytávanie, využívanie a ukladanie oxidu uhličitého priamo priemyselnými prevádzkami. Ide o proces, pri ktorom sa CO₂ z výroby napríklad cementu alebo ocele zachytí, namiesto vypustenia do ovzdušia sa uskladní pod zemou alebo využije ako surovina – napríklad na výrobu palív alebo plastov.

Odborné odhady hovoria, že len v priemysle by Slovensko muselo do roku 2050 zachytiť asi 2,6 milióna ton CO₂ ročne, ak chce dosiahnuť uhlíkovú neutralitu. Táto technológia je však zatiaľ drahá a v krajine chýba infraštruktúra aj legislatíva, ktorá by jej rozvoj umožnila.

Poľnohospodárstvo a pôda

Kompromis, ktorý sa v Bruseli dosiahol v oblasti poľnohospodárstva a využívania pôdy, prináša Slovensku dočasnú výhodu, no zároveň aj dlhodobú zodpovednosť. Európska únia síce zachovala ambiciózny cieľ znížiť emisie o 90 percent do roku 2040, no zmiernila tlak na krajiny, ktorých hospodárstvo je výrazne závislé od pôdy a lesov. Pre Slovensko to znamená, že do svojho klimatického rozpočtu si môže započítať aj množstvo oxidu uhličitého, ktoré jeho lesy a pôda prirodzene pohlcujú.

Tento prístup dáva Slovensku istú mieru flexibility – nemusí všetky úspory dosiahnuť v priemysle či doprave, ale časť cieľa si „odpracuje“ prostredníctvom svojich lesov.

Zároveň však dohoda zavádza takzvanú „núdzovú brzdu“, ktorá sa aktivuje, ak sa ukáže, že lesy a pôda v EÚ neviažu dostatok uhlíka.

V takom prípade by Európska komisia mohla prehodnotiť celkový cieľ a prerozdeliť povinnosti medzi členské štáty. Tento mechanizmus reaguje na obavy, že klimatické zmeny, suchá, škodcovia či nadmerná ťažba dreva môžu znižovať schopnosť pôdy a lesov viazať uhlík – a tým aj oslabiť doterajšiu výhodu krajín, ako je Slovensko.

EÚ sa zároveň rozhodla zmierniť tlak na samotných farmárov. Poľnohospodárstvo je jedným z najcitlivejších odvetví, preto členské štáty dostali väčší priestor hľadať vlastné spôsoby znižovania emisií metánu a oxidu dusného – napríklad prostredníctvom precízneho poľnohospodárstva, efektívnejšieho hospodárenia s hnojivami či podporou menšieho chovu hovädzieho dobytka.

Pre Slovensko to v praxi znamená, že sa síce vyhlo okamžitým povinnostiam pre farmárov a lesníkov, no jeho dlhodobý záväzok sa tým nezmenšil. Ak sa slovenské lesy oslabia v dôsledku klimatických extrémov, kalamít alebo nadmernej ťažby, krajina bude musieť hľadať úspory inde – v energetike, doprave či priemysle, kde je to omnoho náročnejšie a drahšie. Kompromis tak Slovensku kupuje čas, no zároveň ho zaväzuje k lepšej ochrane pôdy, lesov a trvalo udržateľnému hospodáreniu, aby si svoju prírodnú výhodu dokázalo udržať aj v nasledujúcich desaťročiach.