Ukrainian women in Slovakia are surprised by the system of conscientious objections, for which they are forced to travel even hundreds of kilometres for an abortion. Many of them are at the same time victims of rape. Transgender people are advised by the activists to travel farther west.

Ukrajinky na Slovensku prekvapuje systém výhrad svedomia, pre ktoré sú nútené za interrupciou cestovať aj stovky kilometrov. Mnohé z nich sú pritom obeťami znásilnenia. Transrodovým ľuďom aktivisti zase odporúčajú radšej cestovať ďalej na západ. 

Ukrajinské utečenkyne nemajú dostatočný prístup k antikoncepcií a interrupciám. Stretávajú sa so zastrašovaním, rasizmom a jazykovými aj finančnými bariérami. Situácia je o to vážnejšia, že v mnohých prípadoch ide o obete sexuálneho násilia.

„Prišla k nám skupina žien, ktorá zažila obrovskú traumu. Viaceré z nich boli znásilnené ruskými vojakmi, ktorí sa inak celej skupine vyhrážali zabitím. Naozaj potrebovali, aby s nimi niekto pracoval, pomohol im tú traumu spracovať, ale odpoveď systému bola iba vrátiť ich do ubytovania v telocvičniach,“ popisuje Zuzana Juráneková z IPčka.

Problémy, ktorým čelia Ukrajinky, popisuje nová štúdia Centra pre reprodukčné práva, ktorá skúmala situáciu na Slovensku, Maďarsku, Poľsku a Rumunsku.

Stovky kilometrov za potratom

Zistenia správy vychádzajú z viac ako 80 pološtruktúrovaných rozhovorov, ktoré sa uskutočnili od júla 2022 do apríla 2023. Zistilo sa v nej, že ukrajinské utečenkyne sa stretávajú s dlhými čakacími lehotami, finančnými prekážkami aj rasizmom.

Štúdia na Slovensku kritizuje chýbajúcu možnosť interrupcie tabletkou, ale aj fakt, že ženy dostávajú informácie, ktoré ich majú od potratu odradiť a musia podstúpiť 48 hodinovú čakaciu lehotu.

Pre Ukrajinky tiež býva nečitateľná situácia okolo výhrady svedomia, ktorú si na Slovensku niekedy uplatňujú aj celé nemocnice. Ide pritom najmä o východ Slovenska, teda oblasť susediacu s Ukrajinou. Ukrajinky teda musia cestovať aj stovky kilometrov, pre čakaciu lehotu aj niekoľkokrát.

Problémomom sú aj peniaze. Aj keď Európska únia spustením smernice o dočasnom útočisku mala Ukrajinkám zabezpečiť dostupnú zdravotnú starostlivosť, krajiny si túto povinnosť vysvetľujú po svojom. Slovenskí lekári teda poskytujú reprodukčnú, ale aj tehotenskú zdravotnú starostlivosť na základe vlastného uváženia.

Podľa Adriany Mesochoritisovej z Možnosti voľby, jednej z deviatich ľudskoprávnych organizácií, ktoré spolupracovali pri tvorení štúdie, je tiež cena potratu, ktorá na Slovensku nie je preplácaná zo zdravotného poistenia, pre mnohé utečenkyne nedostupná.

„Ženy sa hanbia a boja sa o tom hovoriť. Nájsť peniaze na potrat je problematické. Predstavte si, že ste utečenkyňa z Ukrajiny, kde sú priemerné platy oveľa nižšie ako na Slovensku. Je to obrovská prekážka,“ hovorí Mesochoritisová.

Menštruačná chudoba

Problémom tiež je, že starostlivosť o utečencov nie je lekárom preplácaná rovnako.

„Mechanizmus financovania je diskriminačný. Za slovenských pacientov napríklad dostanú zhruba 25 eur za preventívnu prehliadku. Za ukrajinských iba sedem rokov. To ich samozrejme nemotivuje starať sa o ukrajinských pacientov, ktorým ani nerozumejú,“ vysvetľuje Lucia Roussier zo slovenskej organizácie Equita.

V praxi bývajú utečenkyne odmietané, alebo je im účtovaná aj starostlivosť, ktorú by malo zdravotné poistenie preplácať.

Situácia je podľa organizácií tak vážna, že si Ukrajinky nemôžu dovoliť ani základné hygienické potreby. „Od začiatku sme videli, že tampóny, vložky alebo vankúšiky na dojčenie išli ako teplé rožky. Obávam sa, že tu máme ženy na hranici takej chudoby, že sa nedokážu dostať ani k takýmto základným veciam dôstojne,“ hovorí Juráneková.

Certifikát o znásilnení

Situácia je o to horšia v krajinách ako Poľsko, kde sú interrupčné zákony ešte prísnejšie. Ukrajinky sa boja, či by im lekári v Poľsku vôbec zachránili život, ak by došlo počas ich tehotenstva k zdravotným komplikáciám.

V zlej situácií sú aj ženy, ktoré prichádzajú z Ukrajiny ako obete sexuálneho násilia. Poľské právo teoreticky umožňuje potrat v prípade znásilnenia, v takom prípade by však museli nahlásiť tento zločin na polícií.

„Ženy počas našich rozhovorov plakali, hovorili mi, nech o ich znásilnení nikomu nepoviem. Ich muži na Ukrajine bojujú a pýtajú sa ma: ,Viete si predstaviť, že sa vráti z vojny a uvidí ďalšie dieťa?‘,“ hovorí o skúsenostiach Ukrajiniek Krystyna Kacpura z poľskej nadácie FEDERA.

Dokázať, že šlo o znásilnenie a získať potrebný certifikát by museli stihnúť do dvanástich týždňov od otehotnenia. Mnohé z nich teda vyhľadávajú neoficiálne cesty, alebo sa vracajú na Ukrajinu.

Žiadni „LGBTI+ friendly“ lekári

Róbert Furiel z organizácie Saplinq hovorí, že utečenci sa ho pýtajú na zoznam „LGBTI+ friendly“ lekárov. Musí im však povedať, že taký zoznam neexistuje.

„Transrodovým utečencom opakujeme, aby nezostávali na Slovensku. Hovoríme, že pre nich bude lepšie nasadnúť na osem hodinový vlak do Prahy,“ spomína Furiel.

V podobnej situácií sú aj rómski utečenci a utečenkyne. „Čím tmavšiu pleť utečenec má, tým menej súcitu sa mu dostáva. Pri rómskych ženách bolo tie predsudky naozaj vidieť, nebol pri nich automatický predpoklad, že majú na starostlivosť nárok,“ vysvetľuje Zuzana Števulová, bývalá riaditeľa Ligy pre ľudské práva.

Výsledkom týchto problémov je, že utečenkyne sa za zdravotnou starostlivosťou dočasne vracajú na Ukrajinu, prípadne vyhľadávajú neformálne a nelegálne cesty. Situácia ich v mnohých prípadoch prekvapila, pretože reprodukčné a sexuálne služby z domácej krajiny považovali za bežné a dostupné. Pri ceste sa však vystavujú nebezpečenstvu, keďže v krajine stále prebieha vojenský konflikt.

Článok vznikol v spolupráci s

Článok bol publikovaný 17/05/2023 na EURACTIV.sk