A new US administration focused on China, the June summit, but also the withdrawal from Afghanistan, growing European defence ambitions and the worst relations with Russia since the Cold War. It is these events that have affected the Alliance the most in the outgoing year. Their consequences will continue to shape it in the year ahead.
Nová americká administratíva sústredená na Čínu, júnový summit, ale aj odchod z Afganistanu, silnejúce európske obranné ambície a najhoršie vzťahy s Ruskom od Studenej vojny. Práve tieto udalosti ovplyvnili Alianciu v odchádzajúcom roku najviac. Ich následky ju budú formovať aj v budúcom roku.
1. Nástup nového amerického prezidenta
Po amerických voľbách koncom roka 2020 sa prezidentského mandátu na januárovej inaugurácii chopil Joe Biden. Bývalý kongresman a viceprezident bol známym transatlanticistom. Aj preto sa po „klinickej smrti“, ktorú NATO prežívalo počas vlády Donalda Trumpa, tešili najmä európski spojenci. Aj generálny tajomník Aliancie Jens Stoltenberg potvrdil, že štyri predchádzajúce roky podčiarkli „význam silných multilaterálnych inštitúcií v neistých časoch“.
Hneď po nástupe do úradu sa Biden nechal počuť, že Spojené štáty sú odhodlané rozvíjať vzťahy v Aliancii a vrelé gestá smerovali najmä k starému kontinentu. Šéf Bieleho domu sa s hlavami členských štátov stretol síce až na júnovom summite, ale z kuloárov bolo počuť omnoho optimistickejšie naladenie.
Hoci bola „Amerika späť“, Washington dal spojencom v roku 2021 najavo, že jeho rázny hlas neutíchne. Po tom ako jeho odhodlanie vystupovať ráznejšie voči Číne v indopacifiku, ktoré po Trumpovi prebral aj Biden, nepadlo v Aliancii na úrodnú pôdu, Washington konal. Za dverami NATO sa dohodol s Angličanmi a Austrálčanmi a na prekvapenie mnohých vznikol 15. septembra obranný pakt AUKUS.
Nový americký prezident tak síce prišiel v NATO opäť k rokovaciemu stolu a bol otvorený diskusiám, no odkaz členom bol jasný: poďte s nami alebo sa pozerajte.
2. Odchod z Afganistanu
Prvé stretnutie s novou americkou administratívou prebehlo medzi ministrami obrany vo februári. Jedným z najdôležitejších bodov schôdzky bol odchod z Afganistanu. Stretnutie však neprinieslo jednoznačnú dohodu na tom, ako odchod prebehne. Šéf diplomacie Anthony Blinken sa so svojimi náprotivkami stretol následne v marci a ani táto diskusia nebola úspešnejšia.
14. apríla NATO oznámilo, že z Afganistanu po takmer dvoch dekádach oficiálne odchádza. Washington, ktorý mal v oblasti najviac jednotiek, vytýčil sťahovanie na dátumy 1. mája až 11. septembra.
Správy z regiónu však boli počas celého leta alarmujúce. Bezpečnostné zložky Aliancie z oblasti odchádzali, no na ich miesta neprišiel nikto, kto by zaisťoval poriadok. Vákuum vypĺňali ozbrojenci z Talibanu a humanitárne organizácie bili na poplach. Hoci v oficiálnych vyhláseniach ostávali členovia NATO jednotní, prichádzali prekvapenia. V auguste stále nemali jasné informácie, či a ako majú svojich ľudí dostať z krajiny. Chaos, ktorý zavládol po tom, ako sa Taliban dostal aj do Kábulu, vyeskaloval do príšerných záberov preplnených lietadiel, ale aj bezradných ľudí, ktorí na ne skákali v nádeji, že sa na palubu ešte zmestia.
Tragický následok nesprávneho politického rozhodnutia v priamom prenose. Aj tak označovali komentátori udalosti, ktoré sa odohrali. Jens Stoltenberg, ktorý ani na deň neprestal prízvukovať jednotnosť Aliancie pri odchode síce potvrdil, že NATO si bolo vedomé rizika, no podľa neho bolo „prekvapivé, ako rýchlo kolaps režimu nastal“.
Poučenia z Afganistanu a diskusie o tom, aké lekcie Aliancii odchod priniesol, zamestnávali NATO aj mesiace po neslávnom auguste. A tieto debaty pravdepodobne budú pokračovať – opäť však najmä za zatvorenými dverami. Podľa tých, ktorí za stolom sedia, si spojenci dnes nič nevyčítajú a v podstate tušia, čo sa podarilo, čo nie a aké výsledky proces reflexie prinesie. Skutočným prínosom však bude, ak sa jeho závery pretavia v konkrétnosti, napríklad v podobe niekoľkých bodov v pripravovanom Strategickom koncepte NATO.
3. Bruselský summit
Summit lídrov Severoatlantickej aliancie sa 14. júna konal v Bruseli. Išlo už o 31. stretnutie svojho druhu, a to opäť osobne, vďaka zlepšujúcej sa pandemickej situácii. Po prvýkrát s Joeom Bidenom, poslednýkrát s Angelou Merkel – program pre hlavy štátu bol viac ako rozsiahly.
Témy, ktorým sa lídri venovali na summite neboli kontroverzné a vopred nebol ohlásený ani zásadný rozkol v prístupe 30 členov. Výsledkov bolo preto pomerne dosť a mnohé vznikli aj na bilaterálnej úrovni vďaka pridruženým stretnutiam. Tie absolvovali, napríklad aj grécky premiér Kyriakos Mitsotakis a turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan.
Mnoho sa očakávalo od rozhovorov o Rusku a Číne. Voči Moskve chcela Aliancia zotrvať na takzvanom dvojitom prístupe: na jednej strane efektívne brániť a odstrašovať, na strane druhej pokračovaním dialógu. Na Čínu podľa Stoltenberga existovala medzi spojencami „silná konvergencia názorov“. Aj pri nej ale NATO chcelo pokračovať v dialógu, najmä pri témach ako klimatická zmena či kontrola zbrojenia. Avšak „rastúci vplyv Číny (…) je pre bezpečnosť Aliancie výzvou,“ uviedol generálny tajomník. Za problematické označil najmä väčšie výdavky Pekingu na armádu, zvyšujúci sa počet jadrových zbraní, šírenie dezinformácií, ale aj spoluprácu s Ruskom.
Lídri na summite schválili aj Agendu NATO 2030, teda akýsi rámec pre ďalšie diskusie o tom, ako obnoviť stratégiu Aliancie. Dokument, ktorý pripravili experti naprieč členskými štátmi, sa tak stal základom pre rozhovory, ktoré prebiehali až do konca roka a budú pokračovať približne do leta 2022. Vyvrcholiť majú prijatím nového Strategického konceptu NATO, teda plánu, ako čeliť súčasným bezpečnostným hrozbám spoločne.
4. Vzťahy s Moskvou na bode mrazu
Vzťahy medzi Alianciou a Ruskom sa v roku 2021 prepadli na najhoršiu úroveň od Studenej vojny. Spojencov trápilo zatknutie opozičného lídra Alexeja Navaľného aj narastanie napätia voči Prahe, ktorá za pôvodcu útoku na zbrojovku vo Vrběticiach z roku 2014 označila v apríli práve Moskvu.
Viacnásobné vyhosťovanie diplomatov na oboch stranách vyvrcholilo odobratím diplomatických akreditácií ôsmim Rusom z misie pri NATO. Podľa spojencov išlo o spravodajských dôstojníkov, čo Rusko odmietlo a v novembri pozastavilo činnosť celej svojej misie pri NATO. Po novom bol namiesto ruského chargé d’affaires poverený kontaktom s Alianciou ruský veľvyslanec v Bruseli.
Kontakt na osi Brusel – Moskva však v skutočnosti neprebieha už bezmála dva roky. Hoci Aliancia pozýva Rusko na dialóg, z dôvodu, že prvým bodom rozhovorov má byť Ukrajina a situácia na Kryme, Moskva na pozvanie nereaguje a považuje ho skôr za frašku.
Práve téma Ukrajiny, ktorá bezprostredne súvisí s Ruskom, je pre NATO frustrujúca. Jednak ho znepokojuje zhromažďovanie vojenských jednotiek okolo ukrajinskej hranice a na Kryme, ktoré už dosiahlo počty z roku 2014. Koncom roka 2021 sa navyše situácia zhoršovala. A jednak sľubuje – podobne ako Gruzínsku – členstvo už niekoľko rokov.
Rusko rozširovanie NATO o bývalé súčasti sovietskeho bloku odmieta a svoje zbrojenie na hranici vysvetľuje vlastným pocitom ohrozenia, hoci počty jednotiek na západnej strane hranice medzi Alianciou a Ruskom sa s tými ruskými nedá ani zďaleka porovnať.
Kyjev však bez prestania klope na dvere Aliancie, pracuje na reformách a pri každej príležitosti pripomína spojencom, že sa stoj čo stoj chce stať členom Severoatlantickej aliancie. Členské krajiny sú však v otázke ukrajinského prístupu rozdelené. Na jednej strane stojí skupina štátov, ktorá vstup Ukrajiny podporuje a tvrdí, že Rusko nemôže odkazovať suverénnym krajinám, ako organizovať svoju zahraničnú a bezpečnostnú politiku, na strane druhej stoja štáty, ktoré sa nechcú dostať do priameho konfliktu s Ruskom.
Na stretnutí ministrov obrany v novembri však Aliancia vyslala Moskve rázny odkaz: ak opäť zaútočí na Ukrajinu, ponesie za svoje kroky následky silnejšie ako kedykoľvek predtým.
5. Silnejúce európske obranné ambície
Takzvaná európska strategická autonómia prežívala za vlády Donalda Trumpa obrodu v EÚ. Najmä Nemecko a Francúzsko upozorňovali, že sa bezpečnosť Únie nemôže bezpodmienečne spoliehať na amerických partnerov a v bloku preto ožili mnohé projekty bezpečnostnej spolupráce vrátane investícií do vedy a výskumu v obrane či spoločného vývoja systémov a techniky.
Európska únia sa navyše takmer rok pripravovala na prvú verziu vlastného strategického dokumentu v oblasti bezpečnosti pod názvom Strategický kompas. Jeho prvú verziu predstavil Josep Borrell a Európska komisia ho predstavila ministrom členských krajín EÚ v novembri.
Spojenci v Aliancii, z ktorých až 21 je zároveň členom Únie (pričom o členstve v Aliancii prebiehali v roku 2021 debaty aj v krajinách, ktoré toto zapojenie roky odmietajú, vrátane Švédska či Fínska), pracovali paralelne na prípravách vlastného strategického dokumentu. Ten je po zakladajúcej zmluve najdôležitejším textom v NATO.
Mnohí v oboch procesoch vidia duplicitu, varujú pred tvorbou takých štruktúr v Únii, ktoré v NATO už existujú a varujú pred štiepením Aliancie aj rozdeľovaním EÚ. Iní hovoria o príležitosti na posilnenie spolupráce medzi EÚ a NATO, keďže majú obe organizácie rozdielne úlohy aj kompetencie.
Najsilnejším zástancom rozširovania európskej obrany, a to aj na úkor Aliancie, ostáva Paríž. Francúzi tvrdia, že Únia by sa mala postupne pripravovať na prebratie viacerých úloh od Aliancie, na čo sa potrebuje postupne pripravovať nielen materiálne a technologicky, ale najmä budovaním spôsobilostí. Aj im je totiž stále jasné, že bez ochranného dáždnika Spojených štátov by sa európske krajiny v prípade útoku zvonku nedokázali ubrániť. Napriek tomu Francúzsko na pôde Aliancie presadzuje vlastné vnímanie jej budúceho rozvoja, a to sústredenosť NATO na najužší rámec nutnej obrany. Dlhodobo totiž razí politiku posilňovania spôsobilostí jednotlivých členských štátov, nie NATO ako organizácie.
Kým Francúzsko je za čo najsilnejšie posilňovanie európskeho formátu, ostatné krajiny vrátane Nemecka a jeho novej vlády prízvukujú, že Aliancia je (a nadlho aj ostane) „ústredným pilierom“ európskej bezpečnosti. Krajiny EÚ však svoje záväzky v Aliancii musia plniť lepšie, pričom posilňovanie európskej obrannej zložky môže Aliancii v konečnom dôsledku pomôcť.
