It has been opaque in implementing its military modernisation and is already cooperating with Russia militarily. However, it is mainly the lack of transparency or the use of disinformation that causes problems for the Alliance. Analysts point to the modernisation of the Chinese army, the increase in spending, but also to activities in the Arctic and Africa.
Je neprehľadná pri implementácii svojej vojenskej modernizácie a s Ruskom už spolupracuje aj vojensky. Problémy však Aliancii spôsobuje najmä nedostatok transparentnosti či využívanie dezinformácií. Analytici poukazujú na modernizáciu čínskej armády, navyšovanie výdavkov, ale aj aktivity v Arktíde či Afrike.
Deklarované ambície a asertívne správanie Číny predstavujú systémové výzvy pre medzinárodný poriadok, založený na pravidlách, a teda aj pre bezpečnosť transatlantického priestoru.
Ešte v júni vedúci predstavitelia Aliancie schválili agendu NATO 2030, kde „získal“ Peking prominentné postavenie. Na summite NATO poukázali predstavitelia aj na to, že Čína už nie je iba obchodným partnerom, ale skôr rastúca veľmoc, ktorá je výzvou pre Západ v najrozličnejších oblastiach a regiónoch. Spojenci preto hľadajú najadekvátnejšiu cestu, ako Číne čeliť.
Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg pripomenul, že „Čína masívne investuje do nových zbraní; blíži sa k nám od Arktídy po Afriku; (no) nezdieľa naše hodnoty a snaží sa zastrašiť aj ostatné krajiny,“ citovala Stoltenberga spravodajská agentúra Reuters.
Kde získava Peking prevahu?
Najzásadnejším dôvodom, prečo sa NATO v ostatnom období výrazne zameriava na Čínu, je plán Si Ťin-pchinga premeniť Ľudovú oslobodzovaciu armádu (PLA) na modernú bojovú silu, a to už do roku 2027, teda na sté výročie jej založenia. Veliteľ námornej pechoty Spojených štátov David Berger preto Čínu označil sa „rastúcu hrozbu pre ďalšie desaťročie“.
Čína má takisto zďaleka najväčšiu armádu na svete s dvoma miliónmi aktívnych vojakov, o čom informovala v roku 2019 čínska Biela kniha o obrane. Na porovnanie, v Spojených štátoch pôsobí približne 1,35 milióna aktívnych vojakov a 800 tisíc je v rezervách.
Analytici však varujú, že Washington musí držať krok s Pekingom pokiaľ ide o vojenské výdaje. Podľa údajov, ktoré zverejnil Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru, Čína tento rok oznámila zvýšenie financovania obrany o ďalších 6,8 percenta oproti minulému roku, čo je najviac za niekoľko rokov. Neustále navyšovanie výdavkov pritom pokračuje už dve desaťročia.
V porovnaní so Spojenými štátmi ide však v absolútnych číslach stále len o zlomok, keďže Washington minul minulý rok na armádu približne 778 miliárd dolárov. To predstavuje 39 percent celkových globálnych vojenských výdavkov.
Peking sa udržiava stabilne na druhom mieste v rámci rebríčka štátov s najväčšími výdavkami na armádu. Čínska vláda míňa na armádu približne 252 miliárd dolárov ročne.
Modernizovať, modernizovať
V súvislosti s rozvojom obranného priemyslu sa Peking usiluje o modernizáciu Ľudovej oslobodzovacej armády. V roku 2021, napríklad navýšil výdavky na základný výskum o 10,6 percenta. Ročné výdavky na výskum plánuje okrem toho každý rok počas nasledujúcich piatich rokov navyšovať o sedem percent.
Vo svojom 14. päťročnom pláne na roky 2021 – 2025 Čína potvrdila, že sa zameria aj na zlepšenie svojich technologických predností v kľúčových oblastiach. Ide o umelú inteligenciu novej generácie, kvantové informácie, polovodiče, vesmír, hlbinné more a polárny prieskum.
Rovnako napreduje v nukleárnych technológiách. Zatiaľ čo Spojené štáty majú oveľa viac jadrových hlavíc, Čína má prakticky monopol v oblasti pozemných balistických rakiet. Tieto strely sú schopné dopraviť bojovú hlavicu s vysokou presnosťou na vzdialenosť až do 12 tisíc kilometrov. Tá môže byť vybavená konvenčnou výbušninou alebo jadrovou náložou.
Čína taktiež v júli tohto roku otestovala hypersonickú strelu s nukleárnym potenciálom, ktorá dokázala obletieť Zem, čo zaskočilo aj americké spravodajské služby. Raketa by totiž kvôli svojej presnosti dokázala zasiahnuť aj americké pobrežie. Aj preto hrozí, že ďalšie čínske testy hypersonických zbraní vyvolajú nové preteky v zbrojení.
Spolupráca s Ruskom
Analytici ďalej varujú, že bodom zlomu medzi Čínou a Spojenými štátmi by v nasledujúcich rokoch mohlo byť Juhočínske more.
Čína totiž v oblasti vybudovala umelé ostrovy a rozšírila na ne aj vlastné vojenské základne, vďaka čomu si uplatňuje nárok na prístup po mori. Spojené štáty, Austrália, Japonsko a India vytvorili ako reakciu na tieto aktivity tzv. štvorstranný bezpečnostný dialóg (QUAD). Do regiónu Juhočínskeho mora vysielajú svoje vojnové lode ako prejav záujmu aj sily.
S okupáciou Juhočínskeho mora súvisí aj zvýšená spolupráca Číny s Ruskom. K zastrašovaniu Japonska a Južnej Kórei, ktoré majú v Juhočínskom mori vlastné záujmy, sa pripojila aj Moskva. Niekoľko týždňov totiž vojnové lode oboch krajín krúžili okolo japonského ostrova Honšu. Bolo to prvýkrát, čo Japonsko potvrdilo spoločnú plavbu čínskych a ruských námorných plavidiel plaviacich cez úžinu Cugaru, ktorá oddeľuje Japonské more od Pacifiku. Následne na to vyslali čínske a ruské ozbrojené sily bombardéry do japonských a juhokórejských zón protivzdušnej obrany. Tým prinútili Soul, aby v reakcii naň vyradil svoje bojové lietadlá.
Vzťahy medzi Čínou a Ruskom boli síce v minulosti charakterizované vzájomnou ostražitosťou. V 60. rokoch sa dokonca obe veľmoci ocitli na pokraji jadrovej vojny v súvislosti s udalosťami čínsko-sovietskeho konfliktu na pohraničnom území. Jeho zdrojom boli nepresnosti Pekinskej zmluvy z roku 1860. Tá síce určovala hranicu medzi brehmi riek Ussuri a Amur, ale nedoriešila vlastníctvo území v priestoroch medzi brehmi. Hraničný spor medzi Sovietskym zväzom a Čínou sa dostal to centra svetovej pozornosti v roku 1969, keď v regióne Amur-Ussuri vypukli otvorené boje. Konflikt vyústil do prímeria, ktoré viedlo k návratu k status quo.
Vzťahy oboch krajín sa v posledných desiatich rokov veľmi posunuli. V máji tohto roku spustili krajiny štyri jadrové bloky bilaterálneho projektu spolupráce v oblasti jadrovej energetiky, čo je ďalšia dôležitá súčasť spolupráce v oblasti špičkových technológií.
Ruský prezident na rozširujúcu sa spoluprácu tiež reagoval: „Rusko a Čína úzko spolupracujú v rôznych oblastiach, akými sú výroba lietadiel, lunárny výskum, energetika, či ochrana životného prostredia. Rusko je pripravené spolupracovať s Čínou na ďalšej synergii Euroázijskej hospodárskej únie a aj s iniciatívou Novej hodvábnej cesty.“
K širšiemu partnerstvu oboch krajín dopomohli aj sankcie Západu voči Rusku za anexiu Krymu v roku 2014. Moskva totiž z ekonomických dôvodov musela hľadať nových partnerov, medzi ktorými bola takisto Čína.
Nové sféry záujmu
Napriek rastúcemu vplyvu Pekingu v Afrike je jeho ekonomická angažovanosť prekvapivo obmedzená a zatiaľ z neho nepociťuje výhody. V roku 2020 Afrika predstavovala len štyri percentá čínskeho obchodu so svetom. Na druhej strane podporovala Čína kumulatívne pôžičky pre africké krajiny vo výške 153 miliárd dolárov v rokoch 2000 až 2019.
Peking ale vidí v relatívne nedostatočne rozvinutom africkom hospodárstve šancu získať pri nízkych nákladoch strategické pozície, ktoré by mohli mať vysoké zisky. „Väčšina afrických krajín je v počiatočnom štádiu industrializácie s bohatými prírodnými a ľudskými zdrojmi, pričom sa nevyriešil priemyselný a trhový dopyt. Tento obrovský rozvojový priestor vytvára veľké príležitosti,“ uviedol Zhang Hongming, vedúci výskumný pracovník Čínskej akadémie sociálnych vied.
Afrika je pre Čínu dôležitá nielen z ekonomického, ale aj geopolitického pohľadu. „Afrika je základným kameňom čínskej diplomacie. Jej jedinečné postavenie a úloha by sa nemali podceňovať, pretože 53 afrických spojencov nielen rozširuje okruh čínskych aktivít na medzinárodnej scéne, ale posilňuje aj strategickú hĺbku hry Číny so Spojenými štátmi,“ dodal Hongming. Tým potvrdil, že Čína v konečnom dôsledku posilňuje cez aktivity v Afrike aj svoj vplyv v medzinárodných záležitostiach.
Podobne je to v Arktíde, ktorej Peking venuje v posledných rokoch veľa pozornosti. V roku 2018 zverejnila Čína svoju oficiálnu arktickú politiku, kde samu seba vyhlásila za „štát blízko Arktídy“. Toto tvrdenie vyvolalo na medzinárodnej scéne mnoho kontroverzií, pretože poukázalo na čínske geopolitické ambície v tejto oblasti.
Arktická politika Číny totiž zahŕňa plány na rozvoj infraštruktúry, rozšírenie vojenských kapacít, rozširovanie výskumu a ťažbu zdrojov v rámci polárneho kruhu. Hlavným cieľom má byť vybudovanie Polárnej hodvábnej cesty, ktorá bude fungovať ako sieť obchodných ciest cez Arktídu.
Aj Moskva sa teraz musí prispôsobiť rozširujúcim sa záujmom a aktivitám Pekingu v Arktíde. Prehodnotiť musí svoju dlhoročnú politiku, podľa ktorej Arktídu riadia výlučne prímorské štáty. S čínskou prítomnosťou preto nie je snaha o regionalizáciu Arktídy taká realistická.
