Coordination between the EU and NATO stalled at the end of the second decade of the new millennium. However, strategic cooperation, which was at the centre of debates mainly in the 1990s, is being talked about again. Both entities can build on their experience in combating hybrid threats in particular. But the potential is greater.
Koordinácia medzi EÚ a NATO zaspala koncom druhej dekády nového milénia. O strategickej spolupráci, ktorá bola v centre debát hlavne v 90. rokoch 20. storočia, sa však hovorí opäť. Stavať vedia obe entity najmä na skúsenosti z oblasti boja proti hybridným hrozbám. Potenciál je ale väčší.
Spolupráca medzi Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou sa na prvý pohľad môže javiť ako samozrejmosť. Okrem spoločných hodnôt je väčšina členov EÚ aj členmi NATO. Progres v koordinácii však nebol vždy stabilný, v niektorých rokoch dokonca chýbal. V ostatnom čase, najmä v súvislosti s nárastom európskych bezpečnostných ambícií, však obe strany vidia zásadné pridané hodnoty.
POZADIE
Hoci EÚ a NATO čoraz intenzívnejšie hovoria o bližšej spolupráci, faktom je, že charakter oboch spoločenstiev je rozdielny. NATO je vojenskou a politickou alianciou, zodpovednou za organizovanie kolektívnej územnej obrany svojich členov. Európska únia je civilnou organizáciou a armády svojich členských štátov využíva (podľa článku 43 ods. 1 Zmluvy o EÚ) len na operácie mimo svojho územia. Spomínaný článok Zmluvy o EÚ, známy ako petersberské úlohy, navyše zahŕňa iba humanitárne pátracie a záchranné úlohy, udržanie mieru a úlohy krízového manažmentu, kam patrí aj presadzovanie mieru a ochrana životného prostredia.
Partnerstvo medzi EÚ a NATO je preto založené skôr na spoločnej histórii. Obe entity sa okrem toho hlásia aj k podpore hodnôt demokracie, slobody, dodržiavania ľudských práv a zásad právneho štátu, ako aj k dodržiavaniu medzinárodného poriadku, ktorý je založený na pravidlách.
Vzťahy medzi NATO a EÚ sa inštitucionalizovali na začiatku 21. storočia. Nadväzovali na kroky, ktoré v 90.rokoch 20. storočia smerovali k posilneniu európskej obrannej zodpovednosti medzi Alianciou a Západoeurópskou úniou. Tie v mnohom pripomínali dnešné iniciatívy, kedy sa európsky blok snažil v rámci Aliancie vyvažovať úlohy medzi Európou a Severnou Amerikou.
Inštitucionálnu spoluprácu zarámcovalo najmä spoločné vyhlásenie z Varšavy v roku 2016, kedy organizácie určili aj prvých 42 z dnešných 74 spoločných opatrení na podporu spolupráce.
Nový vietor do plachiet partnerstva prinieslo v ostatnom období viacero faktorov. Vo vhodnom čase sa totiž stretol záujem na oboch stranách Atlantiku. Kým Spojené štáty ešte pod prezidentom Trumpom odvracali pozornosť od medzinárodných partnerstiev, Únia si začala zásadnejšie uvedomovať svoju bezpečnostnú závislosť na Washingtone. To podnietilo aj otvorenosť viacerých európskych krajín, na čele s Francúzskom a Nemeckom, aktivizovať európsku obrannú spoluprácu. No kým Únia zistila, ako nákladné a technologicky náročné bude prebrať zodpovednosť, v Bielom dome sa vymenila stráž.
Prezident Joe Biden hneď v úvode svojho mandátu vyjadril jasný zámer spolupracovať s partnermi v EÚ a NATO vo všetkých oblastiach. Aj to napokon mnohých skeptikov európskej obrannej autonómie a presvedčených transatlantistov pomklo k intenzívnejším diskusiám o spolupráci Únie a Aliancie.
„Posilňovanie spolupráce medzi NATO a EÚ“ odporúčala skupina expertov, ktorá pre generálneho tajomníka NATO pripravovala Agendu 2030. Išlo o prehľad hlavných oblastí, na ktoré sa Aliancia musí v najbližšom desaťročí sústrediť. Zároveň z nej bude vychádzať aj pripravovaný Strategický koncept, teda najzásadnejší strategický plán NATO.
Aktívna je aj Eurokomisia. Špeciálny dôraz kladie navyše na spoluprácu so Spojenými štátmi. Ešte koncom roka 2020 predstavil podpredseda Komisie a vysoký predstaviteľ EÚ Josep Borrell konkrétne návrhy na posilnenie dialógu o bezpečnosti a obrane medzi EÚ a USA. V rovnakom čase sa generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg vôbec prvýkrát zúčastnil na zasadnutí kolégia komisárov EÚ, za čo mu uznanie vyjadril dokonca Európsky parlament. Josep Borrell sa rovnako, dvakrát ročne, zúčastňuje ministeriálov Aliancie.
Európsky parlament v tejto súvislosti odporúča „začať diskusiu o vytvorení stálej rady ministrov obrany EÚ, ktorá by mala úzko spolupracovať so zasadnutiami ministrov obrany NATO“. Nabáda tiež na viac spoločných neformálnych stretnutí, ako aj spoločných vyhlásení a oznámení hlavných predstaviteľov inštitúcií EÚ a NATO. Dokonca požaduje, aby EÚ a NATO organizovali „pravidelné a ambicióznejšie spoločné cvičenia“ a „výmenu neutajovaných a utajovaných informácií“.
Naposledy sa „dôraz na spoluprácu medzi EÚ a NATO“ objavil aj v záverečnom komuniké zo samitu NATO, ktorý sa konal 14. júna 2021. A zdá sa, že podobných aktivít a koordinácií bude pribúdať.
DRUHY TECHNICKEJ SPOLUPRÁCE
Od roku 2016 si EÚ aj NATO vyčlenili postupne až 74 konkrétnych opatrení, ktoré by mali posilňovať ich spoluprácu. V prvých opatreniach sa hovorilo najmä o koordinácii pri reakciách na hybridné a kybernetické hrozby. Zabezpečiť sa mala lepšia spolupráca obranného plánovania tak, aby boli procesy kompatibilné. Zlepšovať sa mali aj paralelné či koordinované cvičenia, ale aj prebiehajúce misie.
V roku 2017 pribudli ďalšie aktivity, vrátane lepšej vojenskej mobility v Európe, výmeny informácií v boji proti terorizmu, ale aj podpora úlohy žien v mieri a bezpečnosti.
Prvá spoločná analýza hrozieb, ktorá prebehla v novembri 2020, mala značný význam najmä v snahe strategicky rozširovať spoluprácu. Aj preto bola v bezpečnostnej komunite, ale aj európskych inštitúciách výrazne oceňovaná. Očakáva sa však, že EÚ a NATO by mohli do budúcna pokračovať okrem analýz aj dohodami o spoločnom posúdení hrozieb.
Z deklarovaných hrozieb, ktorým obe entity venujú spoločne najviac pozornosti, sú kybernetické a hybridné útoky. Veľkú pridanú hodnotu v tejto oblasti prinieslo v ostatnom čase objasnenie z posledného summitu NATO, podľa ktorého sa môže známy článok 5, teda že útok na jedného člena znamená útok na celú Alianciu, uplatniť aj v prípade hybridnej vojny.
Za dobré nastavenú považujú odborníci spoluprácu v hybridných témach. Zo 74 aktivít EÚ a NATO sa totiž až 20 týka práve tejto oblasti. Európske centrum excelentnosti pre boj proti hybridným hrozbám a tým reakcie na núdzové počítačové situácie v európskych inštitúciách, orgánoch a agentúrach (CERT-EU) sa totiž efektívne koordinuje s nástrojom NATO pre reakciu na počítačové incidenty (NCIRC).
Problematickejšia je zatiaľ oblasť kyberhrozieb. V rámci eurobloku pôsobí Agentúra EÚ pre kybernetickú bezpečnosť (ENISA) a NATO prevádzkuje vlastné Centrom excelentnosti pre spoluprácu v oblasti kybernetickej obrany. Práve spolupráca a lepšia koordinácia týchto dvoch nástrojov sa považuje za dôležitý spôsob euroatlantickej reakcie na zvyšujúci sa počet, ale aj „kreativitu“ kyberútokov. Stále však chýba návod, akým spôsobom nájsť pôvodcov a vinníkov, ale aj ako na ne reagovať koordinovane, a najmä rýchlo. Europarlament preto navrhuje vytvorenie spoločného informačného uzla pre kybernetické hrozby či spoločnú osobitnú skupinu EÚ – NATO pre kybernetickú bezpečnosť.
Výrazná je dnes aj operačná koordinácia, a to najmä v námorných aktivitách. Najviditeľnejšia je koordinácia v Stredozemnom mori. SHADE MED (Shared Awareness and DeConfliction in the Mediterranean) je platformou, kde EÚ a NATO zdieľajú skúsenosti a informácie o oblasti.
Oblasť technologického a priemyselného partnerstva pokrýva iniciatíva pod názvom transatlantická obranná, technologická a priemyselná spolupráca (TADIC). V jej rámci chce NATO spoločne s Európskou obrannou agentúrou (EDA) uľahčiť transatlantický technologický a priemyselný rozvoj. Aj tu však panujú nedostatky. Nedoriešené oblasti, v ktorých vidia mnohí potenciál na bližšie prepojenie, sa týkajú bezpečnosti dodávok, spoločného prístupu k právam duševného vlastníctva, priamym zahraničným investíciám či recipročnému prístupu na trhy v oblasti obranných zariadení.
Práve reciprocita je témou, ktorá v kontexte rozširovania európskych snáh o strategickú autonómiu trápi členov Aliancie, ktorí nie sú členmi EÚ. Doteraz bolo totiž otázne, či dostanú možnosť participovať na európskych projektoch PESCO, v rámci ktorých Únia vyvíja nové spôsobilosti a technológie. Blok napokon rozhodol, že prístup tretích krajín bude možný za špecifických okolností. Ostáva však „výnimočný“ a len „v strategickom záujme EÚ“, napriek tomu, že väčšina zo 60 PESCO projektov je dnes v súlade s prioritami obranného plánovania NATO. Prvým konkrétnym príkladom bolo rozhodnutie Rady z mája 2021, ktorým povolila koordinátorovi projektu vojenskej mobility, teda Holandsku, prizvať Spojené štáty, Kanadu a Nórsko, na základe ich žiadostí, k účasti na projekte.
Štáby EÚ a NATO pokračujú aj v dialógu o rozvoji výskumu a vývoja. Osobitný dôraz kladú, napríklad na prístup malých a stredných podnikov k obrannému dodávateľskému reťazcu a inováciám. V súvislosti s rapídnym rozvojom technológií, ktoré sa dostávajú aj do obranného priemyslu, narastá aj význam kozmického priestoru. NATO sa tejto oblasti venuje o čosi intenzívnejšie, a to aj vďaka aktivitám Spojených štátov, ktoré patria medzi celosvetových lídrov. Únia rovnako prevádzkuje programy ako Galileo, Copernicus, alebo Satelitné stredisko EÚ, no exceluje zatiaľ najmä v civilnej dimenzii. Hlavne Únia však nabáda, aby boli obe entity lídrami najmä v snahe obmedziť zbrojenie v kozmickom priestore.
Špecifickou témou je dialóg medzi EÚ a Spojenými štátmi o bezpečnosti a obrane. Na summite Bruselu a Washingtonu, ktorý sa konal 15. júna 2021, hovorili obe strany o prínose, ktorý môžu mať iniciatívy EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany k európskej aj transatlantickej bezpečnosti. Deklaroval sa dokonca zámer začať osobitný dialóg, ktorý by pokrýval práve obranné témy, vrátane prítomnosti bezpečnostných síl Spojených štátov v Európe. Ambíciou je tiež uzatvorenie administratívnej dohody medzi Spojenými štátmi a Európskou obrannou agentúrou.
SPOLUPRÁCA V REGIÓNOCH
Okrem konkrétnych oblastí a prierezových tém, kde už spolupráca medzi EÚ a NATO prebieha, majú obe entity porovnateľné záujmy aj v rozličných regiónoch vo svete. Pre EÚ je kľúčové najmä priame susedstvo. NATO má v hľadáčiku aj ďalšie svetové mocnosti.
Dôležitá a pomerne akčná je spolupráca medzi EÚ a NATO na západnom Balkáne. Konkrétne prebieha koordinácia medzi misiou EÚ na podporu právneho štátu v Kosove (EULEX) a mierovými silami KFOR. Funkčné je aj prepojenie operácie EUFOR Althea v Bosne a Hercegovine, ktorej operačné veliteľstvo sa dokonca nachádza na Vrchnom veliteľstve spojeneckých síl v Európe (SHAPE). V roku 2004 totiž prevzala operácie od stabilizačných síl NATO (SFOR).
Významným faktorom, ktorý na západnom Balkáne pomáha obom entitám, je pristúpenie Albánska, Čiernej Hory a Severného Macedónska do NATO. To má totiž zásadný vplyv aj na ich progres v integračnej ceste do EÚ.
Potenciál je aj v prepájaní síl v južnom susedstve. Na dobré skúsenosti operácie NATO s názvom Ocean Shield a námornými silami EÚ Atalanta, ktoré sa koordinovali v boji proti pirátstvu a zabezpečovaní bezpečného prechodu v Adenskom zálive, nadviazali aj operácie v Stredozemnom mori. Koordinácia operácie NATO Sea Guardian a operácie EÚ Sophia, ktorú nahradila operácia IRINI, má ale po zmenách niekoľko ťažkostí.
Špecificky má spolupráca EÚ a NATO významnú úlohu po brexite. Aliancia je totiž naďalej jedinečným fórom pre spoluprácu v oblasti obrany medzi EÚ a jej bývalým členským štátom, Spojeným kráľovstvom.
Priama koordinácia postupov voči veľmociam ako Rusko a Čína zatiaľ neprebieha, no aktivity na oboch stranách sa najmä v ostatnom období značne podobajú. V pripravovaných strategických dokumentoch EÚ a NATO majú aj Moskva aj Peking prominentné postavenie. Odborníci napríklad vidia potenciál v strategickom dialógu, ktorého cieľom by bolo vypracovať spoločný a koordinovaný prístup k obom veľmociam. Ten zatiaľ obom chýba.
Hoci majú skúsenosti s dobrou koordináciou aj v Afganistane, NATO a EÚ v súčasnosti skôr individuálne hľadajú spôsob, ako sa opäť postaviť k situácii, ktorá v krajine zavládla po odchode spojeneckých vojsk. Medzinárodné bezpečnostné asistenčné sily pod vedením NATO (ISAF), ktoré nahradila aliančná misia Resolute Support, aktívne spolupracovali s misiou EÚ na podporu právneho štátu (EUPOL). Tá v Afganistane pôsobila od júna 2007 do decembra 2016. Poradcovia EUPOL pracovali najmä na reforme ministerstva vnútra, rozvoji civilnej polície či reforme súdnictva. Únia tiež pomohla pri financovaní civilných projektov v provinčných rekonštrukčných tímoch, ktoré riadilo NATO a viedla vždy niektorá z členských krajín EÚ.
Podobný ráz má aj spolupráca EÚ a NATO v Iraku. Kým Únia sa prostredníctvom poradnej misie (EUAM) zameriava na rozvoj civilného bezpečnostného sektora, Aliancia pomáha vďaka vlastnej misii (NMI) v budovaní kapacít irackých bezpečnostných a obranných štruktúr.
Nové možnosti, najmä v súvislosti s rozširujúcim sa záujmom o indo-pacifický región, ponúka aj spolupráca s „rovnako zmýšľajúcimi demokraciami na celom svete“. EÚ aj NATO vidia potenciál v posilňovaní partnerstiev s krajinami, ako Japonsko, Austrália a India, ktoré spolu so Spojenými štátmi tvoria tzv. štvorstranný dialóg o bezpečnosti. Intenzívnejšia spolupráca s Južnou Kóreou, Novým Zélandom, či dokonca s Taiwanom by rovnako mohla pomôcť k lepšej koordinácii na medzinárodných fórach, akým je OSN.
Prepojenie EÚ a NATO v regióne Latinskej Ameriky a Karibiku je zatiaľ minimálne. Kolumbia je totiž jedinou partnerskou krajinou NATO v oblasti. Aj preto je ambíciou skonsolidovať do budúcnosti ďalšie partnerstvá.
Strategický význam v politickom, hospodárskom, environmentálnom a bezpečnostnom kontexte rastie aj v regiónoch Arktídy a Antarktídy. V oblasti severného polárneho kruhu už partnerstvo medzi EÚ a NATO čiastočne funguje.
ČASOVÁ OS
Február 1992 – EÚ prijíma Maastrichtskú zmluvu, ktorá predpokladá medzivládnu spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP). Tzv. Západoeurópska únia (ZEÚ) sa má stať obrannou zložkou EÚ.
Jún 1992 – Ministri zahraničných vecí členských krajín NATO v Osle podporujú cieľ rozvoja ZEÚ ako prostriedku na posilnenie európskeho piliera Aliancie.
Január 1994 – NATO schvaľuje koncepciu kombinovaných spoločných úloh, ktorá poskytuje „oddeliteľné, ale nie oddelené“ rozmiestniteľné veliteľstvá. Tie by mohli slúžiť na operácie pod vedením Európy.
Jún 1996 – Ministri zahraničných vecí členských krajín NATO sa v Berlíne po prvý raz dohodli na vybudovaní Európskej bezpečnostnej a obrannej identity (ESDI) v rámci NATO. Jej cieľom je vyvážiť úlohy a zodpovednosti medzi Európou a Severnou Amerikou.
Jún 1999 – Na zasadnutí Európskej rady v Kolíne nad Rýnom sa členské štáty zaväzujú „poskytnúť Európskej únii potrebné prostriedky a schopnosti na to, aby prevzala zodpovednosť za spoločnú európsku politiku v oblasti bezpečnosti a obrany“.
December 1999 – Členské štáty EÚ sa na zasadnutí Helsinskej rady zaväzujú nasadiť do roku 2003 až 60 tisíc vojakov, ktorí by mali plniť petersberské úlohy. V rámci bloku zároveň vznikajú nové politické a vojenské štruktúry, vrátane Politického a bezpečnostného výboru, Vojenského výboru a Vojenského štábu. Úloha krízového manažmentu ZEÚ sa prenáša na EÚ.
Január 2001 – Začiatok prvých spoločných stretnutí oboch entít, vrátane úrovne ministrov a veľvyslancov. Ide zároveň o odštartovanie inštitucionalizovaných vzťahov medzi NATO a EÚ.
Máj 2001 – V Budapešti prebieha prvé formálne stretnutie NATO-EÚ na úrovni ministrov zahraničných vecí.
December 2002 – Deklarácia NATO a EÚ o Európskej bezpečnostnej a obrannej politike (EBOP) opätovne potvrdzuje, že EÚ má zabezpečený prístup ku kapacitám NATO, a to aj pre vlastné vojenské operácie Únie.
Marec 2003 – Tzv. dojednania „Berlín plus“ vytvárajú základ na to, aby Aliancia podporovala operácie pod vedením EÚ. NATO ako celok sa však do operácií nezapája.
Máj 2003 – Vzniká Skupina pre spôsobilosti NATO-EÚ. Jej cieľom je zabezpečiť súdržnosť a vzájomné posilnenie úsilia o rozvoj spôsobilostí na oboch stranách. Od roku 2004, kedy vznikla Európska obranná agentúra, prispievajú jej experti k práci Skupiny.
Júl 2003 – EÚ a NATO zverejňujú „Spoločný prístup pre západný Balkán“. Spoločne vypracovaný návrh načrtáva kľúčové oblasti spolupráce a zdôrazňuje spoločnú víziu a odhodlanie oboch organizácií priniesť stabilitu do regiónu.
November 2003 – Prebieha prvé spoločné cvičenie krízového manažmentu NATO a EÚ.
November 2005 – Pri Vojenskom štábe EÚ začína pôsobiť Stály styčný tím NATO.
Marec 2006 – Pri Strategickom veliteľstve NATO pre operácie v belgickom Monse vzniká Bunka EÚ (tzv. EU Cell).
2010 – Aliancia prijíma novú Strategickú koncepciu. Tá okrem iného zväzuje NATO k užšej spolupráci s inými medzinárodnými organizáciami. Jej cieľom je predchádzať krízam, zvládať konflikty a stabilizovať postkonfliktné situácie.
November 2010 – Na summite v Lisabone spojenci zdôrazňujú svoje odhodlanie zlepšiť strategické partnerstvo NATO – EÚ.
Február 2016 – Vzniká technická dohoda o kybernetickej obrane medzi reakčným tímom Aliancie na počítačové incidenty (NATO Computer Incident Response Capability, NCIRC) a tímom Európskej únie pre počítačové núdzové reakcie (Computer Emergency Response Team of the European Union, CERT-EU). Vďaka nej sa vytvára aj rámec na výmenu informácií a zdieľanie postupov medzi núdzovými reakčnými tímami.
Júl 2016 – Na stretnutí vo Varšave definuje EÚ a NATO oblasti pre posilnenú spoluprácu. Zahŕňajú medzi ne výzvy na východe a juhu, vrátane boja proti hybridným hrozbám, zvyšovania odolnosti, budovania obranných kapacít, kybernetickej obrany, námornej bezpečnosti a cvičení.
December 2016 – Ministri zahraničných vecí členských krajín NATO schvaľujú vyhlásenie, ku ktorému bolo pripojených 42 spoločných opatrení na podporu spolupráce medzi NATO a EÚ.
Jún 2017 – Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg a vysoká predstaviteľka EÚ Federica Mogherini predstavujú prvú správu o pokroku v oblasti spolupráce medzi NATO a EÚ. Od Varšavského summitu v júli 2016 dochádza podľa nich k „značnému pokroku“.
December 2017 – K 42 spoločným opatreniam na podporu spolupráce medzi NATO a EÚ pribúda ďalších 32 opatrení.
Júl 2018 – V spoločnom vyhlásení hovoria EÚ a NATO o zámere rýchleho pokroku v oblastiach vojenskej mobility, boja proti terorizmu a posilňovania odolnosti voči chemickým, biologickým, rádiologickým a jadrovým rizikám. Do popredia posúvajú aj presadzovanie agendy, zameranej na ženy, mier a bezpečnosť.
Jún 2021 – EÚ a NATO publikujú nateraz poslednú, šiestu správu o progrese.
ĎALŠIE ZDROJE A INFORMÁCIE
NATO: Vzťahy s EÚ (21. júna 2021)
EÚ: Fakty o spolupráci EÚ a NATO (17. júna 2021)
Európsky parlament: Správa o spolupráci medzi EÚ a NATO v kontexte transatlantických vzťahov (7. júla 2021)
EÚ a NATO: Šiesta (nateraz posledná) správa o progrese implementácie spoločného súboru návrhov EÚ a NATO (3. júna 2021)
Knižnica dokumentov o vzťahoch NATO a EÚ
