The police do not know what sources the recommendations on its own website are based on. These go against the advice of experts who say the only effective prevention is to target offenders. Such advice can make women feel guilty and cause them not to report violence.
Polícia nevie, z akých zdrojov vychádzajú odporúčania na jej vlastnom webe. Tie idú proti pokynom odborníčok, podľa ktorých je jediná účinná prevencia zameraná na páchateľov. Podobné rady môžu v ženách vzbudiť pocit viny a spôsobiť, že násilie neohlásia.
Aktualizácia: Polícia po zverejnení článku stránku stiahla. Nižšie je dostupná archivovaná verzia.
Ženy by nikdy nemali chodiť po zotmení samy. Takouto radou uzatvorila banskobystrická polícia príspevok na sociálnej sieti o napadnutí bežkyne, za čo utŕžila kritiku.
Aj oficiálna pozícia polície sa však nesie v podobnom duchu. Okrem opustených miest sa, podľa rád na webe polície, majú ženy úplne vyhnúť aj spoločnosti, kde sa pije alkohol a potenciálneho útočníka „zbytočne neprovokovať“ a nedávať mu „zmiešané sexuálne signály“.
Polícia tak robí presný opak toho, čo jej odporúča útvar koordinujúci boj proti násiliu na ženách.
„Za násilie je vždy zodpovedný ten, ktorý ho pácha. Prenášanie zodpovednosti za násilie na ženy, ktoré ho zažili, vedie k spochybňovaniu násilia, jeho obetí a v konečnom dôsledku k nízkej miere vyhľadania pomoci, ktorú ženy v takýchto situáciách potrebujú,“ hovorí pre EURACTIV Slovensko Zuzana Očenášová z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách (KMC).
Policajné rady tiež skresľujú realitu o znásilnení. Prípady, akým je napadnutie bežkyne, sú totiž v menšine. Veľká väčšina obetí svojho násilníka pozná a policajtom násilie nenahlási. Každá piata Slovenka ako dôvod uvádza nedôveru v to, že by polícia s ohlásením niečo urobila. To je najvyšší pomer v celej Európskej únii.
Rizikový je aj úsmev
Polícia odkazuje, že nevie, z akých zdrojov vychádzal autor odporúčaní na oficiálnom webe. Za problematické ich však nepovažuje.
„Zámerom preventívnej činnosti v danom príspevku bolo zrejme upozorniť ženy na rizikové miesta, prípadne rizikové správanie a vyzvať ich k opatrnosti,“ hovorí pre EURACTIV Slovensko hovorkyňa Prezídia policajného zboru, Denisa Bárdyová. Podľa policajnej hovorkyne nebolo ich zámerom obete viniť za znásilnenie.
Zdá sa, že rady vychádzajú z preventívnej policajnej akcie s názvom „Bez násilia každý deň“, v rámci ktorej policajti tieto rady odovzdávali na prednáškach aj v rámci občianskej náuky na školách po celom Slovensku.
– vyhýbať sa opusteným miestam bez pohybu ľudí, tiež odľahlým parkom s neprehľadnými plochami a miestam, kde sa zdržiavajú podozrivé osoby (pod vplyvom drog, alkoholu, a podobne),
– vo večerných hodinách sa vo všeobecnosti vyhýbať „rizikovým“ miestam a je tiež vhodné nemať v slúchadlách nahlas pustenú hudbu, ktorá znižuje našu ostražitosť,
– do bytového domu nevstupovať osamote, ale požiadať niekoho o sprievod (aj v dome, kde máme bydlisko sa môže ukrývať násilník a čakať na príležitosť),
– byť opatrný, príp. sa úplne vyhýbať spoločnosti, kde sa konzumuje alkohol, omamné látky a pod., keďže tieto látky môžu spôsobovať násilné správanie útočníka,
– nedávať zmiešané sexuálne signály, teda zbytočne neprovokovať,
– byť pripravená na nutnú obranu, mať poruke v pohotovosti, napríklad slzný sprej a podobne,
– podľa možnosti nezostávať sama a chodiť v sprievode priateľov alebo známych osôb.
Čo konkrétne považuje polícia za zmiešané sexuálne signály? Dokonca aj úsmev.
„Z obsahu samotnej otázky vyplýva, že pod týmto pojmom možno chápať správanie potenciálnej obete znásilnenia, ktoré si potenciálny páchateľ môže vysvetliť iným spôsobom, napríklad flirtovanie, úsmev, žmurkanie a podobne,“ hovorí Bárdyová.
Vyhnúť sa treba aj škole a pracovisku
Odborníčky na rodovo podmienené násilie sa zhodujú, že takéto rady sú založené na mylných predstavách o sexuálnom násilí.
„Rady, ktoré odporúčajú policajti na svojich stránkach, pracujú so stereotypnou predstavou, že znásilnenie spácha cudzí deviant, ktorý číha v kríkoch,” hovorí pre EURACTIV Slovensko Johanna Nejedlová, výkonná riaditeľka českej neziskovej organizácie Konsent, ktorá vyvracia mýty o sexuálnom násilí.
Očenášová potvrdzuje, že väčšinu násilia, ktoré ženy zažívajú, páchajú ich blízki, najmä manželia a partneri. Opiera sa pritom o reprezentatívny výskum, z ktorého vyplýva, že iba 12 percent páchateľov ženy nepoznali.
Rada polície chodiť v sprievode priateľov alebo známych osôb je teda v tomto kontexte kontraproduktívna. Násilníkov, ktorých obeť poznala z práce alebo školy, bolo vo výskume rovnako veľa ako cudzích ľudí.
„Preventívne rady ženám, aby sa vyhýbali osamelým neosvetleným miestam, teda nepokrývajú vysokú časť násilia a s trochou irónie by mohli znieť aj tak, že ženy sa majú vyhýbať pracovisku alebo škole,“ hovorí Očenášová.
Nejedlová ďalej kritizuje aj odporúčania polície k tomu, čo majú ženy robiť po znásilnení. Tu polícia ženám odporúča „prebrať nad svojím životom opäť kontrolu, čo znamená robiť svoje vlastné rozhodnutia”.
„Vôbec nechápem, ako toto môže niekomu pomôcť. Väčšina obetí sexuálneho násilia prežíva traumu a skôr by potrebovali psychologickú podporu,” hovorí Nejedlová.
Základným problémom týchto odporúčaní podľa nej je, že vytvárajú pocit, že pokiaľ sa ich niekto nebude držať, môže si za znásilnenie sám.
Ako má prevencia vyzerať
V novom akčnom pláne pre prevenciu a elimináciu násilia na ženách, autorom ktorého je ministerstvo práce, dostáva polícia znovu za úlohu informovať o tom, ako sa nestať obeťou. „V tomto čase prebieha príprava nového webového sídla s najaktuálnejšími informáciami,“ hovorí Bárdyová.
Ako by teda podľa KMC mala vyzerať komunikácia polície s obeťami a verejnosťou? Policajti by nemali obetiam ani len naznačovať, že za sexuálne násilie môžu niesť spoluvinu. A to ani v prípadoch, že boli opité, mali dobrú náladu, flirtovali alebo sa správali vyzývavo.
Policajtov nabádajú, naopak, pocity spoluviny preventívne odvracať, napríklad takouto vetou: „Dobre, išli ste cez park, ale nie preto, aby vás niekto znásilnil.“ Opačný prístup môže v obetiach vyvolať stres, zmätok a blokovať ich výpoveď. Až 85 percent Sloveniek, ktoré zažijú násilie, to totiž nenahlási.
Jediná skutočná prevencia vylučuje akékoľvek obviňovanie obetí a hovorí, že za násilie je zodpovedný výhradne páchateľ. „Prevencia by mala rovnako cieliť na mužov, aby vedeli, aké správanie je násilím. Dokonca, považujem prevenciu, cielenú na mužov, za ešte dôležitejšiu,“ hovorí Očenášová.
V kontexte Slovenskej republiky je však problémom aj oficiálna definícia znásilnenia. Podľa tej slovenskej, totiž, môže byť znásilnená iba žena, čo z dialógu vymazáva menej časté, no stále reálne prípady znásilnenia mužov.
V definícii je tiež stále prítomný element fyzického násilia. Viaceré štáty Európskej únie už pritom prešli na definíciu sexuálneho násilia založenú na nedostatku súhlasu. Podľa nej je zločinom každý akt, s ktorým obeť nesúhlasí a ktorý si neželá.
Prechod na takúto definíciu presadzuje aj slovenské ministerstvo spravodlivosti. Urýchliť tento proces by mohla aj pripravovaná smernica Európskej komisie. Tá má nahradiť odmietnutý Istanbulský dohovor a v členských štátoch by mohla zjednotiť definície rodovo podmieneného násilia a tiež určiť minimálne štandardy pre prevenciu a tresty za takéto činy.
