How did the fragmented Turkish opposition manage to unite? A positive agenda, a clear "enemy", and the departure of close associates of the president helped.

 Ako sa roztrieštenej tureckej opozícii podarilo spojiť? Pomohla pozitívna agenda, jasný „nepriateľ“, aj odchod blízkych spolupracovníkov prezidenta.

V prieskumoch verejnej mienky sa v ostatných mesiacoch stále menej darí nielen tureckej vládnej strane AKP, ale postupne aj jej lídrovi, súčasnému prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi. Dôvodov je niekoľko, no tým najzásadnejším je potápajúca sa ekonomika.

Ako sa však opozícii darí po 17 rokoch Erdoğanovej vlády presviedčať verejnosť teraz a v čom sú argumenty a podmienky iné?

Voľný pád ekonomiky a strata kontaktu s realitou

Obyvatelia veľmi negatívne vnímajú zásadné zmeny v hospodárskom riadení 765 miliardovej ekonomiky (v dolároch), ktoré prichádzajú z Bieleho paláca, sídla prezidenta. Ten za necelé dva roky vystriedal štyroch šéfov Centrálnej banky, dokonca z politiky a postu ministra hospodárstva stiahol po mnohých blamážach aj vlastného zaťa. Zásadných prešľapov však pribúda.

„Erdoğan zastáva neortodoxné presvedčenie, že vyššie úrokové sadzby poháňajú infláciu,“ píše o ekonomických východiskách politiky tureckého prezidenta Bloomberg. Tá v súčasnosti dosahuje 20 percent a každým dňom rastie.

Na obrovské „číslo” reaguje aj domáca mena, ktorá je v ostatných dvoch rokoch takmer v permanentnom prepade. Kým 24. júna 2018, kedy sa konali posledné prezidentské voľby, stálo Turkov jedno euro približne 5,40 lír, dnes ich stojí viac ako 12 lír.

Kľúčové dovozy, od ktorých je Turecko závislé, sú stále drahšie. Mnoho Turkov, ktorí si zobrali pôžičky v dolároch, má problém splácať svoje dlhy. Každý jeden produkt, ktorý si chcú kúpiť, je jednoducho nákladnejší. Najviac zasiahnuté sú domácnosti s nízkym príjmom. Na hranici možností zabezpečovania základných životných potrieb je takmer tretina Erdoğanovho elektorátu.

Prezident však s touto realitou stráca kontakt. Počas leta, kedy po ničivých požiaroch navštívil postihnutý región mesta Marmaris, hádzal ľuďom z autobusu, z ktorého zdravil vyčerpaných policajtov a požiarnikov, balíčky čaju. Jeho ostatné výroky o tom, ako sa pre problémy s pandémiou míňajú v Európe tovary z políc predajní, zatiaľ čo Turci majú všetkého dosť, spustili ďalšiu vlnu cynizmu: kým tovarov je možno dostatok, obyvatelia si ich nemôžu dovoliť.

S rastúcou infláciou, možnosťami korupcie, nezamestnanosťou a dobiehajúcimi protipandemickými opatreniami, ktoré rovnako ako inde, priškrtili ekonomiku, sú voliči skeptickejší ako kedykoľvek predtým.

Čo robí opozícia inak?

Strach z toho, čo v tejto konštelácii Turkov ešte len čaká, zásadne prekresľuje voličskú mapu. Hoci voľby pripadajú až na rok 2023 (kedy krajina oslávi nielen sto rokov od založenia republiky, ale Erdoğan aj 20 rokov pri plnej moci), mobilizácia je v plnom prúde.

Len dvojkoalícia republikánskej CHP (pôvodne strany zakladateľa republiky, M. K. Atatürka) a novej umiernenej nacionalistickej İyi Parti dnes v prieskumoch dosahuje približne 40 percentnú podporu. Okrem nich opozíciu tvorí prokurdská HDP, ktorá v ostatných rokoch čelí najväčším tlakom vlády. Jej preferencie sa pohybujú na úrovni asi deviatich percent. Výrazne zle na tom nie sú ani menšie strany dvoch bývalých blízkych spolupracovníkov prezidenta, ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoğlua a ministra hospodárstva  Aliho Babacana.

Hoci od svojho návratu do politiky, tentokrát v opozícii s Erdoğanom, očakávali vyššiu podporu (v súčasnosti v preferenčných prieskumoch nedosahujú ani prah zvoliteľnosti), ich účinkovanie je ďalším dôležitým elementom, vďaka ktorému sa opozícii darí získavať na svoju stranu doterajších voličov AKP. Pozornosť im totiž venuje kritická masa dôležitých aktérov, ktorí boli v minulosti lojálni súčasnému prezidentovi.

Strata vlastných môže AKP bolieť najviac. Okrem zopár stálic totiž okolo Erdoğana nevystupujú žiadne ďalšie významné politické postavy a úspech strany v ďalších voľbách bude z obrovskej väčšiny závisieť len na ňom.

Dostať na svoju strany bývalých blízkych prezidenta je teda prvým dôležitým bodom toho, čo robí dnes turecká opozícia inak.

Ďalším dôležitým momentom, vďaka ktorému sa opozícii darí, je opozičná viditeľnosť. Jej obmedzené aktivity, ktoré si len ťažko nachádzali priestor v štátom kontrolovaných médiách, napriek tomu vyústili do najväčšieho úspechu v roku 2019. V regionálnych voľbách si tri najväčšie turecké mestá vybojovali opoziční kandidáti. Tradičná vládna rétorika o tom, že opozícia nič nedokáže, pretože jej predstavitelia nikdy nevládli, sa veľmi rýchlo stala nepoužiteľnou.

Najmä starostovia Istanbulu, Ekrem Imamoğlu a Ankary, Mansur Yavaş – obaja z republikánskej CHP – sa od svojho zvolenia sústredili na výrazné, viditeľné a populárne zmeny. Tušia totiž, že novú šancu už po druhýkrát dostať nemusia.

Princíp ´Teraz alebo nikdy´ uplatňujú pri opatreniach, ktoré vidno od mestskej hromadnej dopravy, pri očiste životného prostredia, napríklad znečistenej vode, cez obnovu historických a kultúrnych pamiatok, sadenie kvetov a stromov, až po zásadnú, väčšiu transparentnosť ich úradov. Obzvlášť pozitívne boli prijímané ich opatrenia počas vrcholov pandémie, v ktorých vajatal aj vtedy neviditeľný prezident.

S pozitívnou agendou však opozičné strany prichádzajú omnoho konštruktívnejšie aj na národnej úrovni. V kampaniach, ktoré sú stále efektnejšie a efektívnejšie, hovoria najmä o tom, čo by robila inak ako súčasná vláda.

V prezentácii stavila opozícia na jednoduchý „punchline“ a ich argumenty – hoci často zjednodušené a nie vždy správne – sú viac ako chytľavé. Úspešná – minimálne naoko – bola napríklad kampaň „Kde je 128 miliárd lír?“ (približne 11 miliárd eur). Tá poukazovala na obrovský obnos peňazí, o ktorý mala prísť Centrálna banka na devízových rezervách počas pôsobenia bývalého ministra financií Berata Albayraka.

Opozícia rovnako sľubuje, že ak vyhrá, prezidentský systém, ktorý krajine od júna 2018 prosperitu zďaleka nepriniesol, bude zrušený. Krajina sa má vrátiť k pôvodnému parlamentnému režimu správy.

Ešte významnejší vplyv na zlepšovanie opozičných prospektov má jej spájanie. Hoci sa opozícii nepodarilo prepojiť všetkých (chýba najmä prokurdská HDP), spoločný cieľ – ukončiť vládu jedného muža – je už absolútne jasný. Záludnejšia otázka však bude, koho v najbližších prezidentských voľbách proti Erdoğanovi postavia.

Okrem primátorov Ankary a Istanbulu sa skloňuje aj meno lídra strany CHP, politickej stálice a harcovníka, Kemala Kılıçdaroğlua. Do hry ešte môže vstúpiť energická Meral Akşener, líderka İyi Parti. Experti však upozorňujú, že výber lídra bude absolútne kľúčový. Chyba by totiž mohla byť nenávratná.

Z pohľadu opozície však bude dôležité presvedčiť aj mimoturecký svet. Na medzinárodnej úrovni sa zatiaľ turecká opozícia markantnejšie nemobilizuje, no získava si kredit. Pomáhajú aktivity, ktoré posilňujú konkrétne a opäť viditeľné opozičné politiky. Napríklad UNHCR prednedávnom dohodlo spoluprácu pri zlepšovaní životných podmienok pre sýrskych utečencov priamo s istanbulským magistrátom.  Viac peňazí pre Imamoğlua mu umožňuje robiť ďalšie potrebné, ale aj žiadané zmeny v oblasti, ktorá obyvateľov mimoriadne trápi.

Európska únia je zatiaľ opatrnejšia. Nepopierateľným faktom je, že si na prácu s Erdoğanom po takmer dvoch dekádach už zvykla. Navyše, z vyjadrení opozície o tom, čo by urobila po voľbách v prípade víťazstva vyplýva, že pokračovanie v „opatrovaní“ takmer štyroch miliónov migrantov, bude stáť 27-členný blok omnoho viac, ako bolo doterajších šesť miliárd eur. Práve otázka migrácie je totiž v súčasnosti tou najdôležitejšou témou turecko-európskych vzťahov.

Výpočet všetkých udalostí a celého radu krokov, ktoré podniká opozícia, ani zďaleka nie je úplný. A celistvý nateraz nie je ani obraz toho, či a ako sa nevládnym stranám podarí využiť ich vo svoj prospech. Ak však mala turecká opozícia šancu niekedy Erdoğana poraziť, tak je to teraz.

Tento článok vznikol v spolupráci s 

Článok bol publikovaný 19/11/2021 na EURACTIV.sk