Former Czech EU Commissioner Věra Jourová describes in an interview Fico’s willingness to change draft laws to avoid losing EU funds. She also denies that Michal Šimečka went to Brussels to beg for Slovakia to lose money. “It was an absolute lie,” she says.

 

Bývalá česká eurokomisárka Věra Jourová v rozhovore popisuje Ficovu ochotu meniť návrhy zákonov, aby sa vyhol strate eurofondov. Tiež popiera, že by Michal Šimečka chodil do Bruselu žobrať, aby Slovensko prišlo o peniaze. „Bola to absolútna lož,“ hovorí.  

Věra Jourová pôsobí ako prorektorka na Karlovej univerzite v Prahe. V Európskej komisii bola v rokoch 2019 – 2024 podpredsedníčkou pre hodnoty a transparentnosť a v rokoch 2014 – 2019 komisárkou pre spravodlivosť, spotrebiteľov a rodovú rovnosť. Pred príchodom do Bruselu zastávala post ministerky pre regionálny rozvoj v Česku.

Rozhovor je dostupný aj ako podcast.

V rozhovore sa dozviete:

• Ako rokovala s Ficom o strate eurofondov,
• či podľa nej Slovensko porušuje Európsky akt o slobode médií,
• a ako s odstupom času vníma kauzu PfizerGate.

Chýba vám Európska komisia?

Európska komisia ako inštitúcia mi nechýba, ale ľudia áno. Chýba mi môj kabinet a okruh, v ktorom som bola desať rokov.

Ako retrospektívne hodnotíte svoj mandát?

Mala som dva mandáty. Ten prvý bol viac exekutívny – mala som na starosti veľa legislatívy, napríklad ochranu údajov či Európskeho prokurátora. Druhý mandát – hodnoty a transparentnosť, tam som musela makať, aby som vymyslela, čo konkrétne urobím. Chrániť právny štát, demokraciu a ľudské práva, okolo toho je tendencia veľa rozprávať, ale je ťažké urobiť niečo konkrétne. Bola to pre mňa veľká profesijná výzva, ale aj česť.

Chcem sa vrátiť k jednej výmene so slovenským premiérom Robertom Ficom. Povedali ste, že vo vás vyvoláva dojem, že chce za 10 mesiacov urobiť to, čo Viktor Orbán za 10 rokov. On vám odkázal, že ho milujete „ako koza nôž“. Akú voľnosť ste mali ako eurokomisárka pri komentovaní tejto situácie a aký bol ohlas v zákulisí?

Moje vyjadrenia vždy vyvolávali kontroverziu. Vždy to bolo pol na pol tak, ako je rozdelená aj spoločnosť. Dostála som veľa nenávistných správ, dokonca aj od politikov, ale aj veľa podpory. A keď sa pýtate na slobodu, mala som veľmi silný pocit, že Jean-Claude Juncker, môj šéf v prvom volebnom období, aj pani Von der Leyenová, ktorá ho nahradila, mi v tomto ohľade dali slobodu. Niekedy sa objavili aj negatívne reakcie, že som zašla priďaleko.

Ale možnosti sú len dve. Buď sa držíte hladkého diplomatického štýlu a chránite si chrbát, a preto veľa nehovoríte. Alebo, a ja som si vybral druhú možnosť, keď cítite, že je naozaj naliehavé povedať veci na rovinu a že to nikto iný neurobí, tak som to bola ja, kto jednoducho vybehol pred zákopy a povedal veci, ktoré sa mnohým ľuďom nepáčili.

Ku „koze a nožu“ sa ešte vrátim. Premiér to vztiahol na Slovákov a musím sa priznať, že ma to ranilo. Vyrastala som na Morave a to bola vždy akási zem nikoho, medzi Českom a Slovenskom. Mám Slovákov veľmi rada, takže ma to zasiahlo na citlivom mieste.

Vnímali ste podobnosti medzi Orbánom a Ficom? 

Dlho som sledovala konanie maďarského premiéra a jeho strany, ako postupne odstraňoval a obmedzoval všetko, čo mu nejako bránilo v práci, všetky brzdy a protiváhy.

Na Slovensku sme to videli ako šokovú terapiu. Videli sme oznamovanie viacerých vecí, ktoré by znamenali skutočný skok v obmedzovaní všetkých tých bŕzd a protiváh. A pravdepodobne každý, kto vie niečo o právnom štáte a demokracii, vie, že základným princípom je, že nikto by nemal mať neobmedzenú moc.

Európska komisia však voči Slovensku nepoužila žiadne formálne nástroje, všetko zostalo na úrovni neformálnych diskusií a listov. Nebola to chyba?

Všetko to prebehlo formálne. Najväčšou ranou bolo oznámenie reformy systému trestného súdnictva, ktorá má bojovať proti korupcii. Panovali veľké obavy, že táto reforma zametie veľa vecí pod koberec a že veľa ľudí vyviazne bez trestu.

Stručne povedané, zmeny v trestnom práve vyvolali veľa otázok. Komisia a ja osobne sme začali rokovania ešte predtým, ako boli zákony prijaté, čo nie je štandardný postup. Štandardom je počkať, kým členský štát dokončí legislatívny proces, čo znamená, kým prezident podpíše zákon. Komisia potom napíše členskému štátu list s obsahom: „Vážená vláda, toto je v rozpore s európskym právom a chceme, aby to bolo napravené.“

Ja osobne, pretože to bolo v mojej kompetencii, som nechcela, aby to zašlo tak ďaleko. Preto sme tlačili na rokovania a priznávam, že som vtedy povedala, že Slovensku reálne hrozí, že príde o veľa peňazí kvôli reforme trestného práva.

 

Ako ste sa k tomu stavali?

Nechcela som, aby sa to stalo, ale zároveň som musela plniť svoje úradné povinnosti. Ak by teda Slovensko niektoré z tých vecí nezrušilo, pravdepodobne by o peniaze prišlo.

Chcem zdôrazniť, že to nikto nechcel. Komisia to nechcela, ja som to nechcela, pán Fico to nechcel a opozícia to tiež nechcela. Hoci pán Šimečka bol často obviňovaný, že chodil do Bruselu, citujem, „žobrať o zastavenie peňazí pre Slovensko“.

Nebola to pravda? 

Veľmi ma mrzí, že proti nemu bola použitá táto taktika. Tvrdenie, že chcel, aby jeho krajina prišla o peniaze, bola očividná lož. Ja som v tom ale bola dosť bezmocná. Nemohla som to vysvetliť a skutočne napraviť, pretože ako komisárka som sa nechcela príliš zapájať do politických debát.

Ako prebiehali rokovania so Slovenskom? 

Boli možno nezvyčajné a rýchle, ale išlo o oficiálne rokovania so slovenskou stranou, aby reforma trestného práva neznamenala beztrestnosť a zametanie jednotlivých prípadov pod koberec. Potom tam boli ešte ďalšie veci, a o tých som už jednala s pánom premiérom na záznam. O reforme verejnoprávnych médií, zákone proti neziskovým organizáciám, ktorý by z nich robil zahraničných agentov, a o zákone o vzdelávaní, ktorý by v podstate kopíroval maďarský zákon, ktorý robí z LGBT komunity pedofilov.

Upozornila som ho na to, že proti Maďarsku v tejto veci už bolo začaté konanie. Povedala som mu: Prosím, nerobte to. Naozaj som išla za pánom Ficom s otvorenou rukou na spoluprácu. Stretnutie trvalo hodinu a výhodou je, že si rozumieme a mohli sme sa rozprávať v rodných jazykoch.

Čo na stretnutí odznelo? 

Bola som úplne stručná a výstižná, keď som mu povedala: „Pán premiér, ak urobíte toto a toto, Komisia bude reagovať takým a takým spôsobom a v súvislosti s trestnoprávnym aspektom reformy trestného práva by to mohlo viesť k finančným stratám.“

Odpovedal mi vecne: „Áno, pošlem vyjednávačov, aby to preskúmali. Zákon o neziskových organizáciách nie je niečo, čo by som presadzoval za každú cenu, budeme o tom diskutovať. Urobíme zmeny aj v zákone o verejnoprávnych médiách.“

To sa nakoniec aj stalo. Mala som teda dojem, že som pomohla Slovensku vyhnúť sa pasci, z ktorej by bolo ťažké sa dostať.

Takže hovoríte, že Fico na hrozbu straty peňazí počúvol?

Áno, reagoval na to priamo pri rokovacom stole, úplne jasne.

Bruselské médiá písali, že Komisia už mala pripravený návrh na pozastavenie eurofondov. Boli sme k tomu naozaj tak blízko?

Právnici situáciu vyhodnotili jasne – ak by zákon bol schválený v pôvodnej forme, nasledovali by finančné sankcie. Na niekoľkých rokovaniach, na ktorých sa zúčastnili ministri a moji kolegovia, sa vyjasnilo, ktoré časti návrhu sú úplne toxické a môžu viesť k sankciám. Ale áno, aparát Komisie funguje, predvída, a je pripravený.

Bolo by podľa vás dobré, keby Komisia zverejňovala obsah listov slovenskej vláde, aby sme videli jej právnu analýzu?

Myslím, že tie listy boli zverejnené na základe žiadostí. Nie je to nič tajné. Tajné sú len dokumenty obsahujúce obchodné tajomstvo, bezpečnostné informácie alebo ochranu súkromia.

 

O akte o slobode médií

Komisia má nový nástroj, Európsky akt o slobode médií. Sama ste povedali, že reforma RTVS môže ohroziť nezávislosť verejnoprávneho spravodajstva na Slovensku. Komisia ale zatiaľ nezasiahla.

Neviem, či sa niečo nechystá, keďže sa na tom už nepodieľam. Komisia môže reagovať na kroky štátu, ktoré obmedzia fungovanie médií. Napríklad zlúčenie verejnoprávnych médií automaticky nie je obmedzením. Nie je to ani zmena financovania.

Pri financovaní je dôležitá jeho výška. Akt o slobode médií hovorí, že verejnoprávne médiá majú v spoločnosti absolútne kľúčovú úlohu pri informovaní občanov. Majú aj určité parametre objektivity a nezávislosti, a musia byť dostatočne financované. Čiže Komisia by mohla zasiahnuť napríklad, ak by sa znížil rozpočet na verejnoprávne médiá na Slovensku, alebo ak by sa v dôsledku politického rozhodnutia tento rozpočet dostal na milosť a nemilosť vláde.

Aj o tom ste rokovali s vládou?

V pôvodnom návrhu mala ministerka kultúry mať veľkú moc nad časťou rozpočtu. Vyjadrili sme sa, že tak to nemá byť.

Okrem rozpočtu by bol problém, ak by vláda do správnej rady nejakým netransparentným a diskriminačným spôsobom dosadila svoje figúrky. V takýchto prípadoch by mala Komisia konať.

To sa na Slovensku neudialo?

Ospravedlňujem sa za výber slova figúrky. Je pravda, že odkedy nie som v politike, som trochu uvoľnenejšia. Ale pokiaľ ide o týchto ľudí, je pre mňa mimoriadne ťažké hodnotiť, kto je kto. Často sa nám z členských štátov ozýva opozícia, aby sme preverovali ľudí nominovaných na rôzne pozície, či už v justícii, alebo médiách.

Na to som im stále hovorila, to nie je vecou Komisie. Nemôžem zo svojej pozície vyhlásiť, že pán X je dobrý a pani Y je zlá. Komisia môže iba objektívne posúdiť proces, ktorý viedol k vymenovaniu týchto osôb.

Príkladom je to, čo sa deje v USA. Pán Trump sa minulý týždeň prostredníctvom svojho šéfa mediálnej rady vyhrážal zrušením mediálnej licencie. Ak by sa také niečo stalo v Európe, Komisia by sa tým zaoberala.

Môžeme teda povedať, že keďže Komisia nezasiahla proti reforme RTVS, tak s finálnou verziou, možno už aj po jej zásahu, nemá problém?

To neviem. Ale viem, že reforma bola pripravená ešte pred účinnosťou Aktu o slobode médií. Ten platí od augusta.  Ak by Komisia chcela aplikovať akt na niečo, čo sa stalo predtým, možno by sa to dalo napadnúť kvôli retroaktivite. Treba sledovať, čo sa deje po tomto dátume. Ale situácia slovenských médií je určite v hľadáčiku Komisie. Jej experti sledujú každý krok a robia skvelú analýzu toho, čo sa deje v každom členskom štáte.

Čiže eurokomisia ešte môže zasiahnuť? 

Záleží na tom, čo sa bude diať. Či nastane pokus o vyhladovanie alebo použitie finančného tlaku, aby sa zbavili nezávislosti v spravodajstve. Komisia ale nemôže reagovať na zákulisné hrozby.

Ak by som tam sedela, tak by som viedla neustály dialóg so slovenskou vládou. Pretože za desať rokov v komisii som sa presvedčila o tom, že mnohé problémy sa dajú vyriešiť ešte predtým, ako nastanú. ,

Pozrite sa, keby nebolo môjho minuloročného dialógu s premiérom, dnes by tam pravdepodobne sedel riaditeľ, ktorý by mohol byť kedykoľvek bezdôvodne odvolený. A boli aj iné veci, ktorým som zabránila tým, že som o nich včas, konkrétne a jasne hovorila s premiérom.

Má EÚ momentálne dosť nástrojov na ochranu právneho štátu v členských krajinách?

Komisia má v rukách zákon, ktorý umožňuje zasiahnuť pri zjavnej snahe obmedziť alebo zlikvidovať nezávislosť médií. V prípadoch ako individuálny tlak novinárov alebo tlak na odhalenie zdrojov informácií rôznych špionážnych techník je však podľa mojej právnej analýzy potrebné, aby sa redakcie obrátili na národné súdy.

Neviem si predstaviť, že by na to reagovala priamo Komisia, pretože tá môže reagovať na zmeny v zákonoch. Napríklad, ak by sa prijal zákon, ktorý by vyslovene povoľoval používanie týchto techník proti novinárom.

O Pfizergate

Do vášho portfólia patrila aj transparentnosť. Ako ste vnímali škandál PfizerGate predsedníčky eurokomisie? 

Niekoľkokrát som o tom hovorila v parlamente, vlastne som to jej rozhodnutie obhajovala. Jedna časť toho je, že po vojne ja každý generál. Málokto si dokáže predstaviť situáciu, v akej sa Ursula nachádzala, keď celá Európa v podstate zúfalo volala po vakcíne a jej rovnomernom rozdelení medzi všetky členské štáty, aby bolo dostatok.

Ursula bola jednoducho v úlohe vyjednávačky a áno, samozrejme, telefonovala s vedúcimi týchto farmaceutických spoločností, podpísala zmluvu, ktorá obsahovala obchodné tajomstvo, a ktoré nemohlo byť podľa zákona zverejnené. Obhajovala som ju teda v súvislosti s tým, že situácia bola taká abnormálna, že si vyžadovala krízovú komunikáciu.

Za to som bola kritizovaná, že ako komisárka pre transparentnosť som nestála na barikádach s tými, ktorí volali po zverejnení všetkého. V čase rokovaní však nemala inú možnosť, ako to obchodné tajomstvo chrániť a získať si tým rešpekt od partnerov.

Potom je tam však druhá vec, v ktorej som svoju šéfku až tak neobhajovala. Opakovane som navrhovala zmeniť pravidlá prístupu k dokumentom tak, aby lepšie odrážali moderné spôsoby komunikácie.

Ako? 

Komunikácia už nefunguje rovnako ako pred 30 rokmi. Elektronická komunikácia dáva dokumentom úplne iné parametre a ja som na to chcela reagovať novými pravidlami. Ale nestalo sa to a mrzí ma, že som pani Von der Leyenovú nepresvedčila, že to bolo potrebné.

Myslím si, že by sa jej aj dnes pred súdom ľahšie obhajovalo, ak by povedali, áno, vyvodili sme z toho ponaučenie a zmenili sme pravidlá. Považujem to aj za svoje zlyhanie, že som si v tej chvíli neľahla pred jej dvere a nebola som v tom urgentnejšia.

Čiže keď už novinári povedali, že chcú mať prístup k tým SMS správam, mala ich začať uchovávať. 

Myslím si, že to podcenila. Neviem, aký je jej postoj dnes, ale musí si uvedomovať, že ju to politicky stálo veľa.

Najnovšie hovorí, že si tie SMSky neukladá, aby šetrila miesto v telefóne.

To je nové, to som nepočula. Pamätám si argument, že SMS správy sú pominuteľné a majú krátku životnosť.

Ak by ich uchovávala, tak by pominuteľné nemuseli byť. 

Práve na to som narážala, že by sa to v pravidlách pre Komisiu malo objaviť. Ale nestalo sa to.