After Sweden, Canada, France and Germany, the countries of the "Global South" are also beginning to embrace the principles of social justice and gender equality policies. But feminist foreign policy is not just about increasing the number of female diplomats in the foreign service.

Po Švédsku, Kanade, Francúzku či Nemecku sa k princípom politiky sociálnej spravodlivosti a rodovej rovnosti začínajú hlásiť aj krajiny „globálneho juhu“. Feministická zahraničná politika však nie je len o zvyšovaní počtu diplomatiek v zahraničných službách.

Sociálno-kultúrny a politický impulz okolo feminizmu, rodovej rovnosti a práv žien sa v ostatných rokoch pretavil aj do spôsobov, akým krajiny pristupujú k rozvoju svojich zahraničnopolitických vzťahov. Feministická zahraničná politika (FZP) však nie je len o zvyšovaní zastúpenia žien v diplomatických štruktúrach a už vôbec nie o pretláčaní „gender“ ideológie.

Vo všeobecnosti sa FZP sústreďuje na „zlepšovanie života všetkých marginalizovaných skupín“. Chce zároveň vyvolávať „procesy reflexie, ktoré sa týkajú hierarchických globálnych systémov zahraničnej politiky“, charakterizuje politiku nemecké Centrum pre feministickú zahraničnú politiku (CFFP). FZP ďalej „uprednostňuje mier, rodovú rovnosť a environmentálnu integritu, podporuje a chráni ľudské práva všetkých, snaží sa narušiť koloniálne, rasistické a patriarchálne mocenské štruktúry”, na dosiahnutie tejto vízie hovorí aj o potrebe vyčleňovania dostatočných zdrojov.

Ako prvú krajinu na svete tieto princípy oslovili ešte v roku 2014 Švédsko. O tri roky nasledovala Kanada, ktorá sa sústredila hlavne na vytvorenie medzinárodných feministických štruktúr. V roku 2018 pribudlo Francúzsko. To začínalo najmä v oblasti rozširovania zastúpenia žien vo svojich diplomatických kruhoch, no v tomto roku pripravuje príručku, podľa ktorej chcú svojich diplomatov ďalej usmerňovať v zabezpečovaní princípov FZP. K tým sa ďalej hlási aj Luxembursko a od minulého roka aj Španielsko.

O FZP vo svojich zahraničnopolitických stratégiách začínajú hovoriť aj krajiny takzvaného globálneho juhu. Hoci sa im úroveň ľudských práv, prístup k marginalizovaným skupinám aj postavenie žien vyčíta na domácej scéne, na tej medzinárodnej sú ambicióznejšie.

Mexiko: Deklarácie zatiaľ nestačia

Prvou z latinskoamerických krajín, ktorá sa ešte v koncom roka 2019 prihlásila k FZP, bolo Mexiko. Mexický minister zahraničných vecí Marcelo Ebrard prisľúbil, že sa vďaka nej krajina sústredí na zvyšovanie povedomia o prínose žien v diplomacii a na rodovú perspektívu v medzinárodných vzťahoch.

Agendu FZP dnes vedie bývalá ministerka životného prostredia a dnes viceministerka rezortu diplomacie Martha Delgado Peralta. V stratégii, ktorú pomáhala pripravovať, sa chce do roku 2024 Mexiko sústrediť na päť vlastných princípov FZP: zahraničná politika s rodovou perspektívou a feministická agenda v zahraničí; rodová parita v rámci rezortu diplomacie; ministerstvo zahraničných vecí bez násilia, teda ako bezpečné prostredie pre všetkých; viditeľná rovnosť, a feminizmus vo všetkých oblastiach rezortu.

Mexiko môže v oblasti FZP podľa riaditeľky CFFP Kristiny Lunz mnoho naučiť aj tradičné západné demokracie, akými je napríklad Nemecko (ktoré sa k FZP prihlásilo minulý rok). Napriek tomu krajinu kritizuje medzinárodná aj domáca občianska spoločnosť a aktivisti, pretože v Mexiku narastá rodovo podmienené násilie aj počet femicíd.

Vládna politika navyše v mnohom postupuje kontraproduktívne, keď ide o zmierňovanie násilia voči ženám. Počas pandémie sa napríklad v krajine znížil počet zamestnaných žien, a to o približne desať percentuálnych bodov v porovnaní so situáciou pred pandémiou. Mexiko je preto príkladom, že deklarácie na najvyššej úrovni a ani na svetovej politickej scéne častokrát nestačia.

Líbya: Prechodná vláda zmeny negarantuje

Po dlhotrvajúcom domácom konflikte vzniklo aj vďaka misii OSN v Líbyi – ktorú vedie slovenský diplomat Ján Kubiš – v roku 2020 Fórum pre líbyjský politický dialóg. Vďaka nemu vznikla aj dočasná vláda, ktorá začala pôsobiť so 75 členmi v marci 2021. Ženy obsadili 17 členských miest Vlády národnej jednoty, ktorú by mala nahradiť volená vláda v júni tohto roka.

Najvýznamnejší post vo sfére zahraničnej politiky pripadol diplomatke a právničke Najli Mangoush. Tá sa stala nielen prvou šéfkou diplomacie v Líbyi, ale aj piatou ženou, ktorá na tento post zasadla v arabskom svete (po ministerkách z Mauritánie, Somálska a Sudánu). Hoci sa ju na domácej scéne snažili už dvakrát odvolať, Najla Mangoush pokračuje vo svojej ambícii priradiť Líbyu k tým, ktoré vo svojich zahraničnopolitických praktizujú elementy feministickej zahraničnej politiky.

K tej sa Líbya prihlásila v lete minulého roka na Fóre generačnej rovnosti (Generation Equality Forum) OSN.

„To, že spustíme feministickú zahraničnú politiku, by mohlo pri dosahovaní stabilizácie pomôcť nielen Líbyi, ale aj stabilizácii nášho regiónu,“ uviedla Mangoush na stretnutí v Mexiku.

Ako píše výskumníčka Nouran Ragrag z Tahrirského inštitútu pre blízkovýchodnú politiku, krajina napriek tomuto vyhláseniu „nezaznamenala veľa zmien, ktoré by v dostatočnej miere zabezpečili zapojenie a začlenenie žien na miestnej úrovni. Namiesto toho došlo v Líbyi k niekoľkým alarmujúcim udalostiam.“

Ragrar píše vo svojej analýze o protestoch v hlavnom meste Tripoli, ktoré nasledovali po tom, ako dočasná vláda podpísala s OSN memorandum. V ňom medzinárodnému spoločenstvu prisľúbilo, že sa okrem iných prihlási aj k Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW). Demonštranti tvrdili, že CEDAW je v rozpore s islamskými princípmi a hodnotami ako aj v protiklade s islamským právom šaría. Rovnako Komisia občianskej spoločnosti, štátna inštitúcia, ktorá je platformou občianskej spoločnosti v krajine, aktívne vystupuje proti presadzovaniu rezolúcie 1325 OSN, ktorá podporuje program Ženy, mier a bezpečnosť.

Keďže na čele Líbye je nateraz len prechodná vláda, tá môže len ťažko zabezpečiť primeranú implementáciu programu FZP. Napriek tomu sa diskusie začali, čo je pre krajinu aj región dôležitý signál.

Článok vznikol v spolupráci s

Článok bol publikovaný 13/4/2022 na EURACTIV.sk