"It is important that EU countries, including those that are also NATO allies, remain united in crisis situations. And they are looking not only for common solutions, but also for lessons from past failures," the State Secretary of the Foreign Ministry writes in his commentary.
„Dôležité je, že aj v krízových situáciách zostávajú štáty EÚ, vrátane tých, ktoré sú zároveň spojencami v NATO, jednotné. A hľadajú nielen spoločné riešenia, ale aj poučenia z minulých zlyhaní,“ píše v komentári štátny tajomník rezortu zahraničných vecí.
Od chvíle, keď radikálne islamistické hnutie Taliban po rýchlej ofenzíve vstúpilo do Kábulu a opätovne sa zmocnilo vlády v Afganistane, uplynul už mesiac. Na väčšinu otázok – čo sa to vlastne stalo, prečo sme to detailnejšie nepredpovedali a ako sa z toho poučiť – však ešte len začíname hľadať odpovede. A tak je to správne, pretože táto sebareflexia nás posunie vopred len vtedy, ak bude podrobná a poctivá.
Nedávne 20. výročie ničivých teroristických útokov na Spojené štáty americké z 11. septembra 2001 oživilo naše spomienky na tragédiu s tisíckami obetí, ale pripomenulo aj dôvody, pre ktoré bolo Slovensko, spolu s ďalšími spojencami zo Severoatlantickej aliancie (NATO), dve dekády prítomné v Afganistane.
Uznať Taliban?
Za dlhoročným poskytovaním výcviku, poradenstva a pomoci afganským bezpečnostným silám a inštitúciám, bol jeden hlavný cieľ – stabilný a bezpečný Afganistan, ktorý viac nebude útočiskom pre medzinárodných teroristov, ale domovom s perspektívou lepšej budúcnosti pre jeho obyvateľov.
Dnešná realita sa od pôvodného zámeru v mnohom líši. Budúci vývoj je len veľmi ťažko predvídateľný, no západní spojenci, nedlho po hromadnom stiahnutí sa z Afganistanu, už vedú debaty o tom, či a ak áno, za akých podmienok uznať novú vládu Talibanu. Pritom niet pochýb, že takému niečomu budú musieť predchádzať náročné diskusie v rámci Aliancie, ale najmä splnenie kľúčových podmienok zo strany Talibanu.
Mám na mysli najmä dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd, osobitne práv žien a dievčat, ochrana menšín, ale napríklad aj umožnenie prísunu humanitárnej pomoci. V tomto ohľade je zatiaľ namieste veľká rezervovanosť.
Ako pomôcť utečencom
Aspoň zdanlivo ľahšie sa hľadá odpoveď na inú súvisiacu otázku, a síce, ako by sa mala Európska únia (EÚ) postaviť k utečencom z Afganistanu. Už v roku 2020, teda rok pred odchodom vojsk Spojených štátov amerických z Afganistanu, tvorili Afganky a Afganci tretiu najpočetnejšiu utečeneckú komunitu vo svete. Nejde teda o nový fenomén, ale o súčasť či pokračovanie dlhodobého globálneho migračného problému.
Nedávne evakuácie občanov Afganistanu spojencami sa líšili tým, že išlo o osoby (a ich rodinných príslušníkov) nejakým spôsobom spolupracujúce s členskými krajinami EÚ, alebo osoby, ktoré s nástupom Talibanu čelili ohrozeniu života. Voči týmto ľuďom máme ako krajina morálny záväzok aj za ich pomoc pri našom, často tiež život ohrozujúcom pôsobení v Afganistane.
Som však zároveň presvedčený, že vždy musí ísť o slobodné rozhodnutie každého členského štátu komu a za akých podmienok sa rozhodne pomôcť. Treba si uvedomiť, že môže ísť o vážny precedens pre našu spoluprácu s lokálnymi partnermi a zamestnancami v iných krízových oblastiach sveta.
Vo všeobecnosti preto vláda SR považuje za najdôležitejšie, aby afganskí utečenci mohli nájsť bezpečné útočisko v okolitých krajinách Afganistanu, kde poznajú jazyk a sú si etnicky i kultúrne blízki. S týmto zámerom je aj EÚ pripravená poskytnúť zvýšenú pomoc krajinám susediacim s Afganistanom.
Lekcie nielen pre Alianciu
Aj keď by sa mohlo zdať, že z nedávno vývoja by sa mala poučiť v prvom rade Aliancia, nie je tomu tak. Na dvadsaťročnej vojne sa predsa v rámci NATO podieľala väčšina členov EÚ, vrátane Slovenska. Nebola to iba misia Američanov či Britov, bola to aj naša operácia.
Preto ak má byť hĺbkový proces identifikácie poučení z Afganistanu komplexný, potrebujeme o tom diskutovať so spojencami navzájom. Za týmto účelom bol už generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg poverený spustiť a viesť tento interný proces vyhodnotenia našich strategických a operačných chýb. A závery z vyhodnotenia pôsobenia NATO v Afganistane sa musia odraziť aj v pripravovanej novej stratégii Aliancie pripravovanej na summit v Madride 2022.
Avšak už teraz vieme povedať, že potrebujeme vyhodnotiť minimálne existujúci systém krízového manažmentu, a to tak v NATO, ako aj v EÚ. Veď len samotná evakuácia občanov, napriek úspešnej záchrane desiatok tisíc ľudí, pôsobila zvonku pomerne chaoticky. Na druhú stranu, naše evakuačné lety z Afganistanu by určite neboli úspešné bez pomoci spojencov a za to im patrí obrovská vďaka.
Je tiež evidentné, že došlo k zlyhaniam aj pri vyhodnocovaní bezprostredných dôsledkov ohláseného odchodu Spojených štátov a ďalších spojencov z Afganistanu. Nemôže sa predsa stať, že naše analýzy a predpovede sa tak veľmi odlíšia od reality. Rozhodujúcu diskusiu však očakávam ohľadom samotného nastavenia realistických cieľov misií a operácií – politických aj vojenských. Dobré plánovanie sa totiž ukazuje byť minimálne rovnako kľúčové na konci misie, ako na jej začiatku.
Afganistan ukázal, že bez dôsledného budovania demokratických a dôveryhodných inštitúcií štátu zdola je veľmi náročné vycvičiť akcieschopnú a lojálnu armádu, ktorá má za úlohu tieto inštitúty štátu a spoločnosti chrániť a brániť, lebo spoločnosť ich nemá za svoje vlastné. Hovoríme tomu „chýbajúce vlastníctvo“. S tým je spojená potreba strategickej trpezlivosti, keďže demokratizácia je dlhodobým procesom, čo sa potvrdilo i v prípade Afganistanu, najmä vzhľadom na východiskový stav spoločnosti.
