Spoločná európska obranná spolupráca sa stáva zaujímavejšia pre čoraz viac politických strán. Otvorene za pokračovanie jej vojenskej pomoci Ukrajine sú však dnes iba v PS, SaS a OĽaNO. Podpora rozširovania NATO tiež nie je pre strany jednoznačná.

Analýza politických programov strán, ktoré majú najväčšiu šancu dostať sa do parlamentu po septembrových voľbách, sa v téme obrany a bezpečnosti sústredila na štyri témy.

Vojenská pomoc Ukrajine

Otázka vojenskej pomoci Ukrajine sa po februári 2022 stala hlavnou obrannou témou v Únii. Blok, ktorý dovtedy len pomaly otváral kapitoly spolupráce v bezpečnostných otázkach alebo vo vývoji spoločnej vojenskej techniky, v priebehu niekoľkých týždňov spustil preplácanie výdavkov za armádny materiál pre napadnutú Ukrajinu. Plánuje však aj nové európske dodávky a výrobu technik, streliva či výcvik vojakov.

Slovensko podľa rezortu obrany doteraz na vojenskú pomoc Ukrajine vynaložilo takmer 673 miliónov eur. 82 miliónov eur bolo už z Európskeho mierového fondu refundovaných a ďalších 5,5 milióna eur by mal Brusel zaslať za takzvaný zimný balík. Bratislava stále diskutuje o refundácii za posledný, jarný balíček pomoci, ktorého súčasťou boli aj stíhačky MiG-29. Ako náhradu za odovzdanú techniku získalo Slovensko aj modernejšie systémy od partnerov v EÚ vrátane 15 nemeckých tankov Leopard 2, dva súbory systémov protiraketovej obrany Mantis v hodnote 225 miliónov eur alebo talianske systémy protiraketovej obrany SAMP/T. Americká vláda ponúkla Slovensku za výhodných podmienok aj 12 nových vrtuľníkov AH-1Z Viper a finančný dar 200 miliónov eur.

Únia sa na svetovej scéne snaží ostať dôveryhodným a spoľahlivým partnerom pre Kyjev. Uvedomuje si ale, že nemôže zaostať za inými veľmocami, najmä Spojenými štátmi, a tiež chápe, že pre samotný blok by posilnenie, prípadne víťazstvo Ruska, znamenalo katastrofické následky pre politiku aj ekonomiku. Otázka, či by nová slovenská vláda pokračovala s vojenskou pomocou Ukrajine, preto nie je len otázka financií, ale aj schopnosti rozumieť týmto krokom v geopolitických a bezpečnostných súvislostiach.

Proti je Smer, Republika a SNS. Smer tvrdí, že by podporil „všemožnú humanitárnu pomoc Ukrajine“, odmieta však vojenskú pomoc. Tá podľa strany „vedie len k predlžovaniu vojnového konfliktu a k utrpeniu civilistov bez zmeny postoja Ruska“. Rovnakú pozíciu zastáva extrémna pravica aj národniari.

Nejednoznačná je pozícia Hlasu, KDH aj Sme rodina. Kým Pellegriniho strana v programe tvrdí, že odmieta „akúkoľvek násilnú zmenu hraníc“ a podporovať chce „tých, ktorí sa stali obeťami agresie“, s odosielaním protiraketových systémov S-300 bol Hlas veľmi nespokojný. „Nikdy nepoviem vetu, že zo Slovenska neodíde ani náboj, pretože Slovensko má fabriky, ktoré vyrábajú muníciu,“ rovnako povedal Pellegrini. KDH v programe hovorí najmä o humanitárnej pomoci a pomoci ľuďom, ktorí z Ukrajiny utekajú. Na priamu otázku EURACTIV-u europoslankyňa Miriam Lexmann (ktorá však v parlamentných voľbách nekandiduje) uviedla, že KDH je „zástancom spravodlivého mieru“. Za pomoc by bola aj Sme rodina, hoci o „vojenských dodávkach“ priamo nehovorí. „Ak Ukrajina nedostane podporu, tak sa Rusko dostane k slovenským hraniciam a nič mu nezabráni posúvať sa aj na Slovensko,“ tvrdí.

Zvyšok politického spektra by s vojenskou pomocou pokračoval. Progresívci okrem vojenskej a humanitárnej pomoci hovoria v programe aj o pomoci diplomatickej. Podpredseda PS Tomáš Valášek pripomenul, že v histórii neexistuje „jediný príklad, v ktorom sa agresor zastavil len preto, že obeť stratila schopnosť sa brániť“. Podľa neho by iróniou zastavenia dodávok zbraní na Ukrajinu bolo spustenie ďalšej migračnej vlny. Liberáli zo SaS hovoria o „dôraznej podpore Ukrajiny vo vzdorovaní ruskej agresii“. OĽaNO pripomína, že ak by „celý demokratický svet rok nepomáhal Ukrajine brániť sa pred ruským agresorom, dnes by Rusko už bolo na hraniciach Slovenska“.

Strategická autonómia Európskej únie

Debata o tom, že by sa Európska únia mala v budúcnosti osamostatniť v oblasti svojej vlastnej obrany, najintenzívnejšie rezonovala počas pôsobenia amerického prezidenta Donalda Trumpa. Krajiny na čele s Francúzskom prízvukovali, že pre záujmy Washingtonu v Ázii či iných častiach sveta alebo rozdielne pohľady na geopolitiku môže blok o tento ochranný štít prísť, čo pre EÚ koniec koncov predstavuje bezpečnostné riziko.

Budovanie štruktúr pomimo NATO sa však nestretlo s pochopením. Dôvodom boli nielen financie, ale aj potreby zachovania transatlantického partnerstva. EÚ síce nastavilo menšie plány a začalo financovať projekty vývoja spoločnej techniky a vojenských spôsobilostí medzi členskými krajinami, no nápad s obrannými štruktúrami či európskou armádou zatiaľ nie je realistický. Vojna na Ukrajine navyše odkryla diery v národných armádach európskych krajín.

Blok napriek tomu postupuje v projektoch intenzívnejšej spolupráce v oblasti európskej obrany, čo je v zásade dobrá správa aj pre NATO, ktoré sa môže aj touto cestou posilniť. EURACTIV sa aj preto politických strán pýtal, či by v oblasti obrany strany podporili väčšie snahy Únie o strategickú autonómiu v obrane.

Vzácnu zhodu v podpore konceptu našli Smer, Hlas, PS, Sme rodina aj SaS. Strany však rovnako prízvukujú nateraz nezastupiteľnú úlohu NATO. Podľa Moniky Beňovej je strategická autonómia EÚ „dôležitý princíp“, ktorý strana Smer „dlhodobo podporuje“. PS v programe tvrdí, že sa bude usilovať o „prehĺbenie európskej spolupráce v otázkach obrany s dôrazom na generovanie nových spôsobilostí a pomoc Ukrajine“.

Podľa Petra Kmeca z Hlasu „Európska únia musí pokročiť pri budovaní strategickej autonómie formou tvorenia ‚európskych obranných síl‘ pri zachovaní transatlantického partnerstva prostredníctvom NATO,“ skonštatoval pre TASR. Silná a autonómna Európa ani úzke transatlantické partnerstvo nie sú z jeho pohľadu protikladmi, ale sa, naopak, dopĺňajú. Sme rodina má k súčasnej podobe konceptu výhrady, no „v dlhodobom horizonte ju podporuje“. „V čase, keď Nemecko deklaruje neschopnosť vynakladať dostatočné množstvo finančných prostriedkov na zabezpečenie strategickej autonómie v obrane, je zo strany Slovenska fikciou a nie realitou, aby sme sa tohto zúčastnili,“ uviedol Ľudovít Goga. Podobne reaguje aj OĽaNO, ktoré pripomína, že „Lisabonská zmluva jasne uvádza, že členské štáty EÚ sa majú snažiť aj o vytvorenie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, ktorá by mala viesť k spoločnej európskej obrane, čo podporujeme“. Podľa strany by malo ísť o „dlhodobý strategický cieľ Slovenska“.

Proti, a to principiálne, je na politickom spektre len Republika. Strana chce presadzovať „zásadnú reformu EÚ“ a „návrat k čisto hospodárskemu združeniu suverénnych štátov“.

KDH ostáva verné transatlanticizmu a v programe je v prístupe k strategickej autonómii EÚ nejednoznačné. Strana chce „podporovať projekt Európskej obrannej únie“, no len „v tých oblastiach, ktoré nespadajú do kompetencií NATO“. SaS plne podporuje férové zdieľanie nákladov a záťaže, avšak podľa Juraja Krúpu má „strategická autonómia viac zásadných prekážok“, ktoré by si vyžiadali „navýšenie výdavkov na obranu podľa odhadov vojenských plánovačov na 5 percent HDP“. „Jedinú záruku našej a európskej bezpečnosti vnímame v NATO,“ dodal Krúpa.

Rozširovanie NATO

V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa v Európe rieši aj otázka toho, či by bezpečnostné záruky, ktoré Aliancia ponúka, mohli dostať aj iné krajiny.

Vstup do Severoatlantickej aliancii podmieňuje známy článok 10 Washingtonskej deklarácie, teda zakladajúcej zmluvy. NATO razí politiku otvorených dverí, čo znamená, že o členstvo môže požiadať ktorákoľvek európska krajina, ktorá je schopná „prevziať záväzky a povinnosti vyplývajúce z členstva“. Hlasovanie o prijatí nového člena musí byť v rámci Aliancie jednohlasné, pričom každá krajina musí ešte individuálne proces rozšírenia ratifikovať. V súčasnosti členské ašpirácie deklarujú Švédsko, Ukrajina, Gruzínsko a Bosna a Hercegovina.

Smer pre EURACTIV potvrdil, že by strana podporila „rozširovanie o Švédsko“, no javí sa, že najmä krajiny vo Východnom partnerstve EÚ by v Bratislave podporu za jeho vlády hľadali komplikovanejšie.

PS je za rozširovanie, a to v prípade jednoznačnej zhody medzi Spojencami a po skončení ruskej vojenskej agresie. „Ak nechceme ďalšiu vojnu v Európe, Ukrajina musí byť členom NATO, nemáme na výber,“ uviedol v podcaste Tomáš Valášek. Kladný postoj k rozširovaniu má aj Hlas. Peter Kmec prízvukuje „budúcu európsku bezpečnostnú architektúru“.

„Dávať Ukrajine zbytočné nádeje je veľmi nezodpovedné, proces sa však začať môže,“ uviedol predseda strany Sme rodina Boris Kollár a dodal, že považuje za „neprípustné, aby do Severoatlantickej aliancie vstúpila krajina, v ktorej je vojenský konflikt“. Miriam Lexmann z KDH pripomína nutnosť plnenia kritérií: „Pre zachovanie medzinárodného spoločenstva je nevyhnutné rešpektovať právo každej krajiny rozhodovať o svojej budúcnosti,“ vysvetlila.

Rozširovanie podporuje aj strana SaS. Za „striktného dodržania podmienok pre vstup“ a „po vojnovom konflikte“ by hlasovali „za“ aj v OĽaNO.

Keďže Republika „razí víziu vojenskej neutrality Slovenska“ a „po obnove obranyschopnosti“ chce o účasti krajiny v NATO vypísať referendum, dá sa predpokladať, že by o rozširovanie Aliancie neprejavila záujem. Rovnako sme vyhodnotili aj pozíciu strany SNS.

Podpora obranného priemyslu

Takmer vzácna zhoda vládne medzi politickými stranami v oblasti podpory investícií do slovenského obranného priemyslu. Nie všetky strany však pri odpovedi na otázku pracovali s pomerne špecifickou terminológiou, ktorú sme v otázke využili a ktorá sa čoraz častejšie v súvislosti s podporou obranného priemyslu v EÚ objavuje.

Strán sme sa totiž pôvodne pýtali, či by Slovensko malo rozšíriť podporu domáceho obranného priemyslu, najmä v súvislosti s diskusiami na európskej úrovni o nutnosti prechodu na vojenskú ekonomiku.

Podľa eurokomisie by totiž jednotlivé členské krajiny mali začať uvažovať v intenciách vojnového hospodárenia. To znamená, že by vlády začali tlačiť na svoj obranný priemysel v zmysle priorizácie výroby a dodávok materiálu a techniky, ktorá je z pohľadu EÚ relevantná, napríklad v súvislosti s prísľubom Ukrajine dodať jej v priebehu roka milión kusov munície do tankov. Inými slovami, v prípade, že by spoločnosť nebola ochotná preorientovať svoju výrobu munície, krajina alebo EÚ by jej to mohla nariadiť. Na druhej strane by ale závody dostali výnimky, napríklad na 24-hodinovú prevádzku sedem dní v týždni, zjednodušili by sa aj pravidlá obstarávania a rýchlejšie a ľahšie by mohol fungovať aj transfer náhradných dielov.

V Únii sa dokonca diskutuje o tom, že by výdavky na armády začali byť v rámci európskych rozpočtových pravidiel počítané mimo deficitov krajín. Štáty, ktoré využívajú euromenu, majú totiž obmedzené rozpočtové deficity, pričom nesmú prekročiť tri percentá HDP a ich verejný dlh nesmie narásť nad 60 percent HDP. Po novom by síce výdavky na obranu boli stále súčasťou výpočtov dlhov a deficitu, avšak Komisia by ich kategorizovala ako „relevantné faktory“ a žiadne disciplinárne kroky by nepodnikala. Dôležité preto bude, ako sa celý mechanizmus nastaví, a práve členské štáty k tomuto nastavovaniu budú mať tradične mnoho čo povedať.

Slovenské politické strany vidia v posilňovaní obranného priemyslu na Slovensku zväčša veľa výhod. Tvrdia, že to pre krajinu a jej zbrojársky priemysel bude príležitosť.

„Podporenie slovenského obranného priemyslu je v našom národnom záujme. Investície do tejto oblasti môžu vytvoriť nové pracovné miesta a pomôžu regionálnej ekonomike,“ uviedol pre EURACTIV Smer. „Príležitosti v oblasti zbrojného priemyslu“ vidí v súvislosti s vojnou na Ukrajine aj predseda Hlasu, Peter Pellegrini. Strany ako SaS, OĽaNO, prípadne Republika spomínajú celkovú modernizáciu obranného priemyslu, a to primárne zo slovenských zdrojov a v slovenských podnikoch. „Náš domáci priemysel je momentálne na dobrej ceste zotavenia sa a rastu a je schopný postupne začať napĺňať požiadavky naň kladené,“ uviedol Juraj Krúpa zo strany SaS.

OĽaNO chce „posilniť dlhodobú spoluprácu so slovenským obranným priemyslom v súlade s pravidlami európskeho trhu“. Spolupráca so slovenským obranným priemyslom podľa nich „výrazne prehĺbi bezpečnosť dodávok“ pre slovenské ozbrojené sily.

PS síce má problém s tvrdým tlakom na podniky v prípade prechodu na „vojnovú ekonomiku“, no „rozhodne“ vidí v investíciách do obranného priemyslu pridanú hodnotu. Ľudovít Goga zo Sme rodina zas tvrdí, že „pokiaľ neexistujú bezprostredné hrozby vojnového konfliktu, nie je nevyhnutné okamžite upravovať ekonomiku na vojnovú“.

KDH podobne považuje „šírenie naratívu o vojnovej ekonomike a o nutnosti prechodu na vojnovú ekonomiku“ za „nezodpovedné“, uviedla pre EURACTIV europoslankyňa Miriam Lexmann. Jej materská strana prízvukuje nutnosť „prísnych mechanizmov kontroly exportu, aby sa zbrane vyrobené na Slovensku nedostali do rúk autoritárskych či totalitných režimov alebo extrémistických organizácií“.

Článok bol publikovaný 12/09/2023 na EURACTIV.sk