“Russia Is Definitely In A Difficult Situation, Especially Economically. However, I See No Indication That Vladimir Putin Wants To Stop The Fighting. The War Could End From One Day To The Next – All It Would Take Is For Him To Say So And Withdraw The Troops. Our Responsibility Is To Get Him Into A Position Where He Wants To Do That,” Says Former Defence Minister In The Caretaker Government Martin Sklenár.

---

 

„Rusko rozhodne je v ťažkej situácii, a to najmä ekonomicky. Nevidím však žiadny náznak, že by chcel Vladimir Putin zastaviť boje. Vojna môže skončiť zo dňa na deň – stačí, aby to povedal a stiahol vojakov. Našou zodpovednosťou je dostať ho do situácie, aby to urobiť chcel,“ hovorí bývalý minister obrany za úradníckej vlády Martin Sklenár.

Martin Sklenár v súčasnosti pôsobí ako analytik Globsecu. 

Rozhovor bol krátený a editovaný, celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

Dozviete sa v ňom:

• aké kroky majú vlády a občania robiť v súvislosti s varovaniami pred ruskou hrozbou,
• aký vplyv bude mať korupčný škandál na Ukrajine na jej dôveryhodnosť u západných partnerov,
• či si možno niečo sľubovať od súčasných rokovaní o mieri na Ukrajine,
• v akom stave je budovanie slovenskej obranyschopnosti.

Čoraz viac západných krajín varuje pred možným ruským útokom na Európu v najbližších rokoch. Nemecký minister obrany Boris Pistorius dokonca hovorí, že nás čaká posledné pokojné leto. Ako čítate tieto varovania?

Čítam ich tak, ako ich hovoria. A nielen politici – upozorňujú na to aj informačné služby, čo je pre mňa ešte silnejší signál než politické vyhlásenia. Je veľmi neštandardné, že informačné služby dávajú takúto informáciu na verejnosť. Robia to však preto, aby ľudia pochopili, v akej situácii sa nachádzame. Keď informačná služba povie, že v priebehu piatich rokov tu môže nastať takáto situácia, treba to brať veľmi seriózne.

Túto situáciu nemožno zvládnuť zľahčovaním ani strčením hlavy do piesku v štýle: „Však keď sa tým nebudeme zaoberať, ono sa to nejako vyrieši samo.“ Nevyrieši. Musia to vyriešiť Európania. A musia to riešiť teraz.

Práve krajiny, odkiaľ zaznievajú tieto varovania – Nemecko, Dánsko, Poľsko, Pobaltie, severské štáty –, k tomu pristupujú veľmi zodpovedne.

 V čom spočíva ich prístup?

Usilujú sa, aby občania mali dostatok informácií, vedeli sa zariadiť, a zároveň ich pripravujú na krízy. Nielen na vojnu, ale na akékoľvek situácie, keď napríklad 72 hodín nebudú mať dostupné veci, na ktoré sú zvyknutí.

Zároveň sa snažia, aby ľudia rozumeli, prečo politická reprezentácia musí prijímať niektoré rozhodnutia. Prečo sa už nehovorí o dvoch, ale o piatich percentách HDP na obranu, prečo Nemci musia poslať brigádu do Litvy, alebo prečo sa v čase konsolidácie hľadajú peniaze na obranu. Je to zodpovedné aj preto, aby sa spoločnosť dokázala pripraviť na ťažké rozhodnutia – vrátane debaty o možnom návrate základnej vojenskej služby.

Ako by mal vyzerať vhodný spôsob, ako informovať verejnosť o možnosti ruského útoku na EÚ? V súčasnosti totiž mnohí ľudia povedia, že ide o veľké strašenie, iní sú z toho naopak takí vydesení, že zvažujú odchod zo Slovenska. Nevedia, čo majú robiť, podliehajú panike, a tak tieto správy radšej ignorujú. To nie je ideálne.

Rozumiem tomu. Rozprávať o tom, že môže byť vojna, alebo že niekto vôbec zvažuje útočiť v Európe, je strašidelné. Európania na takéto situácie nie sú zvyknutí a mysleli si, že už niečo také nezažijú. Čiže rozumiem, že to je niečo, s čím sa ťažko vysporiadava. Prvá prirodzená reakcia je preto snaha sa od toho dištancovať.

Nuž a ako o tom hovoriť bez toho, aby to znelo ako strašenie? Otvorene. A nie je to len na novinároch. Najväčšiu zodpovednosť má v tomto štát. To, čo sme kedysi volali strategická komunikácia – neviem, ako to voláme dnes –, je najsilnejší aj najdôveryhodnejší kanál, aký štát môže použiť. My máme na Slovensku krízu inštitúcií, a preto je ťažké s ľuďmi viesť debatu, ktorá by nebola polarizačná. Treba sa zamyslieť nad tým, ako tú diskusiu viesť bez toho, aby to v tú polarizáciu vyústilo.

Čo by pomohlo?

Možno by bolo na mieste mať nejakú občiansku alebo nepolitickú platformu, ktorá by dokázala nazbierať dostatočnú kredibilitu. A aby ľudia pochopili, že takáto debata (o hrozbe ruského útoku, pozn. red.) neznamená, že nevyhnutne musí prísť vojna – ale že ak nebudeme nič robiť, je tu riziko, že sa tento scenár môže uskutočniť.

Je teda dôležité nájsť spôsob dôveryhodnej komunikácie s občanmi. Dnes vidíme, že dôvera sa postupne vytráca zo všetkých komunikačných kanálov. A to je veľmi nebezpečné. Prispieva to k scenáru, kedy sa nebudeme vedieť dohodnúť, ani ak by sa diali naozaj zlé veci.

Ak sa nemôžu občania spoliehať na strategickú komunikáciu štátu, na koho sa majú spoľahnúť? 

Ja sa pozerám na to, čo sa deje na úrovni EÚ, NATO a tzv. koalície ochotných. Európa je dnes v dramaticky inej situácii než pred rokom, piatimi rokmi – a už vôbec nehovoriac o roku 2014, 2012 či 2000. Je to zásadne iná bezpečnostná situácia. Nastavenia, inštitúcie a pravidlá, ktoré sme si mysleli, že nám zaisťujú bezpečnosť, už neplatia. Hľadá sa nový systém – a jeho budovanie bude chvíľu trvať. Dovtedy budeme cítiť od štátov tento vnútorný nepokoj, pretože nikto nevie, ako sa situácia vyvinie.

Prirodzenou reakciou je preto posilňovanie obrany a bezpečnosti. A európske krajiny hľadajú čo najjednoduchšie a najlacnejšie spôsoby, ako dostatočne zvýšiť svoje vojenské spôsobilosti bez toho, aby to zničilo sociálny štandard alebo ekonomiku.

Všetky európske krajiny sú vo veľmi podobnej situácii: ekonomicky napnuté, bezpečnostne neisté, a preto hľadajú čo najlepšie využitie obmedzených zdrojov. Osobne sa preto pozerám na to, aké riešenia prichádzajú na úrovni EÚ a NATO – lebo sa do veľkej miery dajú aplikovať aj v jednotlivých štátoch.

Predseda Vojenského výboru NATO admirál Giuseppe Cavo Dragone uviedol, že je čas prejsť od reaktívneho k proaktívnemu boju proti ruskej hybridnej vojne. Ako by to malo v praxi vyzerať?

V prvom rade si povedzme, prečo to povedal. Cavo Dragone je admirál talianskeho námorníctva, ktorý poukázal na to, že tu prebiehajú nepriateľské operácie, na ktoré treba reagovať. Je to vojenský prístup: Ak proti vám nepriateľ vykonáva určité operácie, tak naplánujete reakciu, ktorou ho zastavíte. Prípadne prejdete do protiútoku. Je to úplne legitímny prístup.

A teraz sa pozrime na to, prečo to tí vojaci takto vnímajú. A nielen vojaci. Z Ruskej federácie nám už v roku 2007 hovorili, že okrem vojenských aktivít považujú za súčasť konfliktu aj všetky ostatné vplyvové operácie – informačné, spravodajské, ekonomické, energetickú závislosť a podobne.

Prečo sme ich vtedy nepočúvali? Namiesto toho sme ešte viac upevňovali vzájomné väzby. 

Tak, vtedy sme si pomysleli: Však, jasné, dobre, uvidíme, ako to bude fungovať. Ale Ruská federácia takto normálne funguje. Niektoré ich operácie sú viac naplánované, niektoré viac oportunistické. Ale dejú sa, a to veľmi často. Či sú to výbuchy muničných skladov, výbuchujúce balíčky, sabotáže na železnici, prelety dronov, alebo prelety stíhačiek do nášho vzdušného priestoru. Stíhačka MIG-31 nie je nejaká hocijaká stíhačka, ktorá vám naruší vzdušný priestor. Čiže tieto všetky akcie sa dejú. A nemožno predpokladať, že sa dejú náhodne. Prelet 20-tich dronov určite nie je náhoda.

Robia nám takéto operácie, my im odkazujeme, že ich nechceme – ale neodpovedáme na ne. Sme málo akční v tom, aby sme jasne povedali: ak vy urobíte toto, my urobíme niečo iné. Nehovorím, že máme premýšľať o púšťaní dronov do Ruska či preletoch stíhačiek nad Moskvou, to nedáva zmysel.

Áno, ale zoberme si práve tento príklad. Ako by mala vyzerať proaktívna reakcia na prieniky dronov do vzdušného priestoru NATO?

Zo strany Ruska ide o vplyvovú operáciu. Ten vzťah je však asymetrický. Neodpovedáte rovnakou paľbou. Môžeme byť vcelku kreatívni, ale potrebujeme rozhodnutia, ktoré ukážu odhodlanie, silu a jednotu. Nemusíme reagovať priamo vo vzduchu, môžeme ísť po iných veciach, na ktorých Rusku záleží. Sankcie sú toho dobrým príkladom – trvá to, ale majú účinok na ruskú ekonomiku, príjmy z nerastov či fosílnych palív. Určite existujú spôsoby, ako pritvrdiť ešte viac. Tieňová flotila je tiež niečo, čo Rusi potrebujú; možno by sme na Západe nemali akceptovať hocijaký prechod takýchto lodí cez európske vody.

Ak nám do vzdušného priestoru vlietavajú prostriedky, ktoré tam nechceme, môžeme tiež povedať, že na ďalšie budeme príslušne reagovať. Ak pôjde o vojenské lietadlo, ktoré sa neidentifikuje, máme plné právo ho zostreliť. Turci to už urobili – chvíľu to vnieslo napätie do vzťahov, ale situácia sa nakoniec vyriešila.

Mnohí sa boja, že by tým hrozila eskalácia. Nehrozí? 

Nie. Ak dopredu jasne poviete, že lietadlo zostrelíte, musia s tým rátať. Môžete im dokonca oznámiť: keďže vaše správanie je nepredvídateľné, budeme chrániť aj určitú zónu pred vlastným vzdušným priestorom – nad Ukrajinou alebo, ak by chceli byť naozaj tvrdí, 100 kilometrov od európskych hraníc, či už nad Ukrajinou alebo Bieloruskom.

Patríte teda k zástancom tvrdšieho prístupu?

Určite áno. Nemyslím si, že by to viedlo k rozšíreniu konfliktu do Európy. Bránime sa – neeskalujeme. Len dorovnávame úroveň nebezpečenstva, ktorá prichádza z Ruska. Keď Rusko pošle 20 dronov do Poľska, oni vedia, že sú neozbrojené. My to však na prvú nevieme, a môžeme za nimi vidieť čokoľvek. Je to absolútne nezodpovedné správanie. A môže to dopadnúť veľmi zle. Ale to je tá úroveň rizika, ktorú je Rusko ochotné akceptovať.

My reagujeme príliš opatrne a pôsobíme preto veľmi pasívne. A oni si preto vyhodnotia svoju akciu ako úspešnú, lebo nemala pre nich žiadne dôsledky. A práve to treba zmeniť. Keď oni pôjdu do veľkého rizika a my neodpovieme, tak budú riskovať čoraz viac.

Niekoľkí ukrajinskí vojaci upozornili, že kým naše rozviedky varujú pred ruským útokom, tak Západ naň nie je pripravený. Po výcviku v Poľsku pre BBC povedali, že ich tam učili metódam NATO, ktoré by v dnešnej vojne – dominovanej dronmi –, už vôbec nefungovali. Ako to vnímate? Sú to od nich silné slová alebo majú v niečom pravdu?

Ukrajinci aj Rusi majú momentálne najviac bojových skúseností s modernými zbraňami, to je fakt. Tým pádom dokážu zhodnotiť, ako sa pripravujú iné štáty. Ukrajinci sú vo vojne a potrebujú veľmi konkrétny výcvik tomu zodpovedajúci. NATO alebo európske krajiny v takej situácii nie sú a ich výcvik je preto zameraný na niečo iné. Čiže, nespochybňujem, určite majú pravdu, že bojová činnosť alebo výcvik sa posúva ďalej.

Otázne je, na čo sa v Európe teraz potrebujeme sústrediť v rámci výcviku.

Treba povedať, že veľká časť ukrajinských vojakov prešla výcvikom práve v európskych krajinách a vo Veľkej Británii. Čiže ten výcvik na Západe má svoju hodnotu. Rozumiem, že ak sa máme učiť používať drony spôsobom takým, ako sa bojuje na Ukrajine, tak nás to môžu naučiť len Ukrajinci.

Korupcia na Ukrajine: Protikorupčné orgány tam fungujú, ako majú

Ukrajina má teraz náročné obdobie nielen kvôli vojne, ale aj vnútropoliticky. Posledný mesiac pre korupčný škandál v energetike rezignovali dvaja ukrajinskí ministri, napokon sa k nim pridal aj Andrij Jermak, pravá ruka Volodymyra Zelenského. Ako vnímate tú terajšiu korupčnú kauzu na Ukrajine a aký to bude mať vplyv na dôveru západných spojencov?

Vidíme už teraz, že ten dopad je značný – na dôveru aj na celkový obraz Ukrajiny. To sa nedá odškriepiť. Sú tam podozrenia, ministri a Jermak odstúpili. Jermak tvrdí, že sa cíti byť čestný človek a odchádza len preto, aby ochránil Zelenského. Teraz ide bojovať na front.

Vyzerá to ako snaha upokojiť situáciu, aby sa v tom ďalej nevŕtalo, lebo je to nebezpečné. Najvýraznejší dopad vidím vo vyhlásení Putina, ktorý povedal, že s takouto vládou nikdy nič nepodpíše. Bude to pre neho teda ďalšia zámienka. A dáva to lacné body aj krajinám na Západe, ktoré kritizujú Ukrajinu za údajne rozsiahlu korupciu a nechcú tam investovať ďalšie peniaze – hoci samy majú problémy. Nemusíme nikoho menovať, vieme si doplniť.

Dôležitý je proces, ktorý nasleduje. Ukrajinská protikorupčná agentúra (NABU) tam prišla, urobila prehliadky, ľudia to musia vysvetľovať, odstúpili a rieši sa to. Nie je to tak, že sa niečo odhalí a nič sa nestane. Ten protikorupčný proces funguje tak, ako by sme chceli. Ak tam idú naše peniaze, Ukrajina má schopnosť zistiť, či sú využívané správne. Aj iným krajinám by sa zišlo lepšie preverovanie toho, ako nakladajú s peniazmi zo zahraničia.

Korupcia je vskutku všade na svete. Ako hovoríte, ten rozdiel je v tom, ako sa s ňou krajiny popasujú. Nie je to, že si ukrajinské orgány činné v trestnom konaní „dovolia aj na takéto veľké ryby“ dôkazom, že tam boj proti korupcii funguje? Otázkou alebo komentárom je, či by bolo také niečo možné dnes u nás.

Na Slovensku sme k tomu niekedy pristupovali podobne, zdá sa však, že momentálne to nie je prioritou – povedzme to diplomaticky. Ale nie sme jediní, sú aj ďalšie krajiny s podobným vývojom.

Dodala by som pre kontext, že hoci Rusko strašne rado obviňuje Ukrajinu z toho, aká je skorumpovaná, tak v rebríčku vnímania korupcie je Ukrajina na 105. mieste zo 180 štátov. A i keď tam korupcia je značný problém, Ukrajina sa v boji s ňou kontinuálne zlepšuje od roku 2012. Transparency International ju vlani označila za skokana rebríčka. Naopak, Rusko sa kontinuálne zhoršuje a teraz je na 154. mieste.  

Dôležité je, že sa to rieši. Ak by sa to neriešilo, to by bol problém. Ak chceme, aby Ukrajina vstúpila do EÚ, musí mať fungujúce inštitúcie. Videli sme to mnohokrát aj inde. Ľudský charakter prináša aj to, že niektorí jedinci podľahnú pokušeniu – preto máme takéto protikorupčné úrady. Som rád, že aj na Ukrajine vidíme, že to funguje. A predpokladám, že ešte uvidíme ďalšie informácie o tom, čo sa v tej kauze stalo.

Mierový proces na Ukrajine: Za akých podmienok?

Do tohto všetkého teraz Ukrajina rieši mierový návrh, ktorého prvý náčrt bol skôr nejakým zoznamom ruských želaní. Čo ste si pomysleli, keď ste prvýkrát videli ten 28-bodový návrh? A ako hodnotíte jeho postupnú revíziu? Nevieme presne, ako dnes vyzerá, ale počúvame, že začína byť postupne znesiteľnejším aj pre Ukrajincov.

To je najdôležitejšie. Návrh, ktorý má byť základom rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou, nemôže vychádzať z predstáv ruskej strany. Ak v tom USA zohrávajú sprostredkovateľskú úlohu, ten prvotný dokument nevyzeral tak, že by doň vložili dosť úsilia na zohľadnenie oboch strán.

To, čo v ňom bolo: Napríklad odovzdanie nedobytých území, zbavenie sa zodpovednosti za zločiny proti ľudskosti či obmedzenia ukrajinských ozbrojených síl — to sú ruské ciele. Ukrajina ich nemôže akceptovať. Keď už kvôli ničomu inému, tak už len vzhľadom na to, čo sa dialo medzi rokmi 2014 a 2022.

Je preto dobré, že sa návrh dostal aspoň do podoby, o ktorej Ukrajina dokáže vôbec rokovať. Mohlo sa stať, že by jej USA predložili plných 28 bodov, a hoci Ukrajinci by povedali, že o takomto texte rokovať nemôžu, body by tam ostali a Ukrajina by musela odísť. To by bola ťažká situácia.

Hlavnou otázkou je, či Rusko vykazuje hocijaké signály, že sa aj chce dohodnúť. 

Nie.

Ale bez toho to nejde.

Nie, bez toho to nejde. Z našej, teda západnej aj ukrajinskej strany, je cieľ jasný: ukončiť konflikt a nájsť riešenie. Ale postoj Vladimira Putina je, že príde s úsmevom na Aljašku, prejde sa po červenom koberci, hovorí o spolupráci so Spojenými štátmi, a potom pokračuje v bombardovaní.

Nevidím žiadny náznak, že by to chcel zastaviť. Vojna môže skončiť zo dňa na deň – stačí, aby to povedal a stiahol vojakov. Ale vyzerá to, že to nechce urobiť. Našou zodpovednosťou je dostať ho do situácie, keď povie: „Dobre, dohodnime sa,“ „začnime rokovať,“ alebo aspoň „vyhlásme prímerie“.

Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať, ale ja som veľmi skeptický, že by Putin obmedzil vojenské operácie. Chcel by za to určite silné ústupky, napríklad odchod Zelenského. A to si dnes neviem predstaviť.

Nakoľko teda majú zmysel súčasné mierové rokovania? Lebo zatiaľ to vyzerá skôr na zosúlaďovanie americko-európsko-ukrajinského postoja. 

Dôležité je to následné rokovanie medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Máme možnosť do Kremľa doniesť návrh, podľa ktorého by to podľa nás mohlo skončiť. A priniesť podmienky, o ktorých by sme mohli začať rokovať. Je to vlastne taký základ, stupienok k ukončeniu konfliktu.

Čínsky stratég Sun-c’ v Umení vojny uviedol, že nepozná štát, ktorý by benefitoval z predlžovanej vojny. Pri ruskej agresii na Ukrajine sa dlhodobo hovorí o tom, že čas je skôr na strane Ruska. Avšak, platí to podľa vás stále? Nezačínajú mu niektoré tie dôsledky vojny – demografické, reputačné a ekonomické – prerastať cez hlavu?

Neviem, či prerastať cez hlavu, ale Rusko rozhodne je v ťažkej situácii, a to najmä ekonomicky, pre sankcie. Ale ruská ekonomika do veľkej miery funguje vojenským spôsobom. Výroba je na vysokých obrátkach, ale veľa z toho sa rovno spotrebuje. Takže to nie je investícia, ale žije zo spotreby.

Akonáhle by sa skončila vojna, tak ruská ekonomika má veľký problém: továrne by sa museli vrátiť k civilnej výrobe, čo by mnohé nezvládli. Čiže neviem, či Rusko z tohto benefituje, ale určite to pokračovanie vojny je pre nich jednoduchšie, ako hľadanie alternatív.

Okrem toho Putin dlhodobo rámcuje vzťah Západu a Ruska ako konflikt a seba vykresľuje ako obrancu pevnosti proti imaginárnemu ohrozeniu zo strany NATO. Dokáže to využiť na budovanie svojej podpory. Čiže nejaké uvoľnenie vzťahov so Západom a ukončenie vojny na Ukrajine mu skomplikuje život, ako ekonomicky, tak politicky.

To znie bezvýchodiskovo. 

Chápem, ale verím, že existuje priestor na aspoň či už dočasné riešenia, zastavenie bojov a hľadanie ďalších riešení. Nemyslím si, že ak sa dopracujeme k mierovej dohode, niekto ju položí na stôl a tým to bude vybavené. Skôr to bude začiatok budovania dôvery a vzťahov. Z toho, čo vidíme zo strany USA, tak najmä ekonomických.

Vhodné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu

V rozhovore ukrajinskému portálu United24 ste vyjadrili presvedčenie, že osud mieru v Európe závisí od prežitia suverénnej Ukrajiny. „Ak by Rusko získalo územné ústupky, zostane trvalou hrozbou pre európsku bezpečnosť.“ Čoskoro si budeme pripomínať 4. rok vojny a Ukrajina už hovorí minimálne o zamrznutí súčasných línií. Je dnes teda vôbec v hre scenár, že Rusko žiadne takéto ústupky nedosiahne? A že nezostane tou trvalou hrozbou?

Je aj taký scenár. Zoberme Ukrajinu do NATO a aktivujeme článok 5 a myslím, že by Ukrajina obnovila svoje územie.

A teraz možno ten realistickejší scenár. 

Je to na jednu stranu možno úsmevné, ale stále sa to dá urobiť, ak sa rozhodneme, že toto je spôsob ako chceme manažovať vzťah medzi Ruskom a Západom na najbližšie desiatky rokov.

Ak Rusko získa nejaké územné ústupky – aj minimálne –, tak ďalším dôležitým faktorom potom budú bezpečnostné záruky alebo ruské volanie po obmedzení vojenskej sily Ukrajiny. Ukrajinci však nebudú súhlasiť s tým, aby nemali dosť vojakov na obranu zvyšného územia. Druhá vec je, že Ukrajina si nevystačí na to, aby sa bránila proti Rusku. To vidíme aj teraz.

Kombinácia silnej armády a spoľahlivých bezpečnostných záruk zo zahraničia je preto pre ňu kľúčová. Tou najsilnejšou zárukou by pre ňu bolo to členstvo v NATO, ale to zaraďme do kategórie momentálne nerealizovateľných. Ide o ťažkú debatu, ktorú vidíme, že si rokovacie tímy nechali na záver.

Je tam medzi tými bodmi nejaká úmera? 

Čím menšie budú územné ústupky, tým viac sa dá možno viac diskutovať o rozsahu bezpečnostných záruk. Naopak, ak by išlo o veľké územia a Rusko by sa priblížilo ku Kyjevu či ďalším strategickým centrám, záruky by museli byť obrovské.

Najpravdepodobnejšie je, že nájde nejaká rovnováha medzi rozsahom bezpečnostných záruk pre Ukrajinu — možno bude jej súčasťou aj forma medzinárodnej vojenskej misie, ktorá by mala odstrašujúcu funkciu. Cvičila by s Ukrajincami a bola by pripravená v prípade potreby zasiahnuť.

Pod koho hlavičkou by malo byť jej velenie?

Pod hlavičkou OSN by bolo asi najprirodzenejšie, ale to Ruská federácia ako stály člen bezpečnostnej rady zrejme zablokuje. Alternatívou je EÚ, NATO alebo úplne nový formát. Právnym základom by bola mierová dohoda.

Plukovník v zálohe Zdeněk Petráš nám v nedávnom rozhovore zdôrazňoval, že s týmito bezpečnostnými zárukami bude musieť súhlasiť aj Rusko, pretože budú súčasnou mierovej dohody, na ktorú privolí. Povedal to aj v súvislosti s tým, že občas počujeme myšlienky, že Ukrajina by mohla dostať nejaké záruky na štýl článku 5 NATO. Vieme si však predstaviť situáciu, kedy by si Rusko povedalo: „No dobre, ak znova zaútočím na Ukrajinu, tak vy všetci zaútočíte na mňa“?

Budapeštianske memorandum ukázalo, ako to vyzerá, keď Rusko nejaké bezpečnostné záruky dá. Nie som si úplne istý, že s nimi musí Rusko súhlasiť. Musí vedieť, čo tie záruky sú, to asi áno. Ale ak by malo rozhodovať o tom, že niekto vstúpi do NATO, nikdy by nesúhlasilo — a možno mu tieto rozhodnutia v takejto situácii ani prislúchajú.

Podstatné je, aby sme jasne deklarovali, že Ukrajina potrebuje silnú armádu a že ak sa niečo stane, existuje mechanizmus, akým jej Západ príde na pomoc. A to by sme mali Rusku oznámiť, nech má jasno, ako to bude fungovať.

Slovenská obrana v európskom kontexte

Presuňme sa na Slovensko a jeho obranu v európskom kontexte. Aké sú podľa vás hlavné potreby slovenskej armády?

Vychádzajme z toho, o čom sme hovorili. Naše ozbrojené sily fungujú v rámci kolektívnej obrany NATO a presne vedia, aké úlohy majú plniť. Ministerstvo obrany a ozbrojené sily to majú podrobne spísané v rôznych v dokumentoch, hoci najnovšie požiadavky sú často utajované. Podstatné je, aby Slovensko naplnilo tie záväzky, na ktorých sa v rámci kolektívnej obrany dohodlo s ostatnými. Nie je to o tom, že by NATO nám to určilo – diskutujeme o tom pri stole spolu s ostatnými.

Keď sa pozrieme na výsledky jednotlivých samitov NATO, tak požiadavky narástli niekoľkonásobne. Generálny tajomník Mark Rutte o niektorých hovorí verejne. Napríklad verejne hovorí o potrebe 400-percentného posilnenia protivzdušnej obrany. Počty vojakov v najvyššom stupni pohotovosti sa zvýšili z 300-tisíc na 500-tisíc. To sú významné nárasty.

A najlepšie to vidno na financiách: cieľ obranných výdavkov sa posunul z 2 percent HDP na 3,5 percenta na vojenské projekty a 1,5 percenta na duálne. To, čo nám treba, je teda dostať sa na 3,5 percenta HDP na obranné výdavky, aby sme napĺňali všetko potrebné, aby boli naši vojaci boli pripravení brániť Slovensko.

Na druhú stranu vidíme, že terajší rezort obrany nakupuje vo veľkom, avšak nakupuje podľa vás efektívne? Napríklad vojenský analytik Vladimír Bednár upozorňuje, že aj keď sme si plnili doterajšiu povinnosť dvoch percent HDP do obrany, tak armádne spôsobilosti v skutočnosti klesajú, lebo príliš veľa peňazí ide na duálne projekty.

Duálne projekty, teda aktivity, ktoré ministerstvo obrany platí zo svojho rozpočtu, hoci by ich mohli pokryť iné zdroje – v praxi suplujú financie dostupné inde. Príkladom sú cesty. Existuje množstvo eurofondov na rozvoj dopravnej infraštruktúry. Príkladom dobrej praxe sú poľské cesty.

Prostriedky sú napríklad v Connecting Europe Facility, z ktorého sa dajú financovať aj projekty s dvojitým využitím. Ak si krajina naplánuje, že konkrétne cesty budú môcť využívať aj vojenské jednotky, EÚ to preplatí. Nemusíme to teda financovať z rezortu obrany.

Zdroje na to existujú a každý projekt platený z rozpočtu ministerstva obrany nám berie možnosť investovať do oblastí, kde žiadne iné financovanie nie je. To je zrejme to, čo má Vladimír Bednár na mysli. Tieto výdavky nám odoberajú schopnosti dodať vojakom modernizovanú techniku, lepšie kybernetické či satelitné spôsobilosti, ktoré dnes potrebuje každá armáda. Ten zoznam je veľmi dlhý. Preto zamrzí, že sa rozpočet uberá týmto smerom.

Slovensku bolo nedávno v rámci programu SAFE pridelených 2,3 miliardy eur na spoločné obstarávanie zbraňových systémov podľa jeho výberu. Ministerstvo napokon rozhodlo, že by mali ísť na deväť investičných projektov pre armádu. Spomínajú sa tam napríklad terénne vozidlá, útočné pušky, protidronové systémy, húfnice. Ako hodnotíte výber týchto obstarávaní?

Predpokladám, že ministerstvo obrany poslalo Komisii investičný plán, ktorý by mal byť rozpísaný na jednotlivé investičné kroky, a akým spôsobom bude chcieť realizovať strategické projekty. Nebolo tam naozaj toho o tých projektoch veľa – na to, že sú takéhoto strategického významu. Je dobré je, že Slovensko túto alokáciu 2,3 miliardy chce využiť. Či už budú využité na na doplatenie existujúcich zmlúv, ako v prípade nákupu CV90, na rozšírenie existujúcich zmlúv alebo iné projekty, o ktorých nevieme.

Keď si pozriem niektoré projekty a výšku investícií, ktorú ministerstvo obrany do nich predpokladá, tak naozaj vyvolávajú skôr otázky. Neviem napríklad, či je úplne nevyhnutné dávať 150 miliónov na Boženu 4. Vyzerá to, že tam je v tých projektoch ešte niečo, čo zatiaľ nevieme definovať. Môžu to byť rámcové zmluvy pre spoluprácu s inými krajinami. Ale v rámci investičného plánu malo ministerstvo obrany Komisiu informovať, s ktorými krajinami plánuje projekty urobiť. Tú informáciu sme tam nevideli.

Na nedávnom okrúhlom stole o obrane, ktorého sme sa obaja zúčastnili, sa niektoré menšie a stredné zbrojovky sťažovali, že v rámci EÚ často nemajú šancu konkurovať gigantom ako Rheinmetall či Leonardo. A že aj domovské vlády týchto zbrojoviek vedia, že musia byť proaktívne na to, aby uspeli. Zo strany našej vlády to však naše zbrojovky necítia. Zlyháva tu vláda?

Jednoduchá odpoveď je, že asi áno. Ale nie preto, že by že by sme nemali možnosť hájiť slovenské záujmy. Nebudem hovoriť o tom, že naše zastúpenie pri EÚ bolo významne znížené, a obmedzuje nám to kapacity udržiavať vzťahy s tými, ktorí hrajú dôležitú  úlohu.

Ale tie slovenské firmy a zahraničné firmy: Ono to vyzerá tak, že tie cudzie vlády chodia po Bruseli a obhajujú projekty jednotlivých firiem, a vďaka tomu im to prejde… Nemyslím si, že to úplne takto funguje.

Firmy zo západnej EÚ majú často dlhodobé skúsenosti s uchádzaním sa o takéto peniaze. Začínali podobne ako naše, ale postupne si vybudovali kapacity na to, aby rozumeli procesom, ktoré sa v Bruseli dejú – a tie nie sú jednoduché. Treba objektívne povedať, že tie iniciatívy, programy a rozhodnutia sú veľmi neprehľadné. Pre firmy, ktoré majú na to minimálne kapacity, je to ťažká situácia. Tomu rozumiem. Niektoré sa rozhodnú do toho ísť a očakávajú, že napíšu projekt dostanú peniaze a vybavené.

Čo im odporučiť?

To, čo by od toho mali očakávať je, že ak sa tým začnú zaoberať, tak sa v priebehu troch až piatich rokov dostanú do situácie, kedy budú schopné žiadať zmysluplné peniaze, ktoré k nim prídu v rozumnom čase. Ak nejaká firma hľadá európske zdroje ako zdroj aktuálnych investícií, tak to zrejme nie je správny prístup. Treba sa na to pozrieť nejak ináč.

Kvôli tým dlhým časovým obdobiam je tiež dôležité, aby fungoval dobrý vzťah medzi vládnou úrovňou a priemyslom. To napríklad tie západné krajiny robia lepšie ako my.

Čo robia na Západe inak?

Vedú dialóg, kedy firmy štátu dokážu dostatočne dopredu povedať, aké témy a priority ich zaujímajú v dvoj-, troj- až päťročnom horizonte. V takej situácii vláda dokáže zariadiť, aby sa tieto priority dostali aj medzi priority EÚ. Potom sa aj slovenským firmám môže lepšie dariť pri získavaní takýchto projektov a peňazí.

Treba však povedať, že už teraz máme slovenské firmy, ktoré boli úspešné. Často sú buď partnermi vo väčších konzorciách, alebo vedú združenia firiem. Takže nie je to tak, že by Slováci nevedeli, ako na to. Vedia. Ale je pravda aj to, že dialóg medzi vládou a priemyslom nie je dostatočný na to, aby preň vytváral dostatočne motivujúce podmienky hlásiť sa do takýchto výberových konaní.

Nedávno ste v HN podcaste spomínali, že sa stretávate s rôznymi ľuďmi zo zahraničia, ktorí sa vás pýtajú rôzne nepríjemné otázky o Slovensku. Akú má Slovensko povesť? Dá sa napraviť? 

Slovensko má dobrú povesť.

Takže netreba nič naprávať? 

Slovensko má celkom dobrú povesť. Slovenská vláda má vždy takú povesť, akú si zaslúži. Nehovorím, že má robiť veci, ktoré ostatní od nej chcú, ale má byť má byť zodpovedný a predvídateľný partner.

Asi na to sa ma najčastejšie ľudia pýtajú – že či je možné predvídať alebo sa spoľahnúť na niektoré veci, o ktorých sa spolu bavia predstavitelia Slovenska a iných štátov. Nie je to tom, že by sa spolu nebavili. Sú platformy a stretnutia, kde sa slovenskí predstavitelia stále zúčastňujú. Kvalita toho dialógu sa oproti predchádzajúcemu obdobiu zmenila, ale to si asi nemusíme vysvetľovať.

A čo im na to odpovedáte?

Najdôležitejšou charakteristikou v medzinárodnej spolupráci je musíte vždy nájsť vždy spôsob spolupráce s predstaviteľmi, ktorí vyjdú zo slobodných volieb. To je základ. Nejde o to sa spolu nebaviť. Ale určíte si, aký je rozsah tém a príležitostí vzájomnej spolupráce. Nuž a niekedy si teda vyhodnotíte, že budeme spolu využívať len základný obsah príležitostí, inokedy, že rozšírený balíček, a inokedy úplne celý rozsah čohokoľvek. Odvíja sa to od spoľahlivosti a otvorenosti.

Európa momentálne rokuje o obrannom omnibuse. Cieľom je znížiť byrokraciu, ktorá zaťažuje naše aj európske zbrojovky. Tento balík má zjednodušiť pravidlá – napríklad urýchliť udeľovanie povolení či uľahčiť získavanie exportných licencií. Chýba vám v ňom niečo, alebo to ide dobrým smerom?

Myslím, že to ide celkom dobrým smerom. Najväčší problém európskych obranných iniciatív vidím v tom, že ich je jednoducho príliš veľa. Na jednej strane je to fajn, ale orientovať sa vo všetkých cestovných mapách, iniciatívach, bielych knihách či omnibusoch je veľmi náročné aj pre ľudí, ktorí sa tejto téme venujú roky.

Dejú sa však naozaj dobré veci, či už spomenieme SAFE, 750 miliárd do rozpočtov členských krajín, alebo zvýšenie rozpočtu na vojenskú mobilitu. To sú veci, o ktorých sme si nemysleli, že sa udejú tak rýchlo. Prichádzajú aj ďalšie finančné stimuly a nástroje, a obzvlášť ma teší, že Komisia navrhuje aj legislatívne zmeny – či už v oblasti vojenskej mobility, alebo pri certifikácii a povoľovaní výrobných zariadení. To, čo doteraz trvalo päť až šesť rokov pri zavádzaní vojenskej výroby, by sa malo skrátiť na niekoľko týždňov či mesiacov. To je skutočne veľmi pozitívny vývoj.