The proposal was strongly criticized by Emmanuel Macron, the UN High Commissioner for Human Rights, and more than 100 non-governmental organizations.
Vyše 10 rokov od najväčšej utečeneckej krízy v Európe vstúpil 12. júna do platnosti Pakt o migrácii a azyle.
Ten zaviedol balík jednotných pravidiel pre všetky štáty EÚ, ktoré sprísňujú a zrýchľujú azylové konania, zavádzajú povinnú solidaritu pri prijímaní migrantov a snažia sa riešiť migráciu priamo tam, kde vzniká, cez užšiu spoluprácu s krajinami pôvodu a tranzitu.
Okrem toho však Európsky parlament schválil aj upravený systém pre návrat migrantov, ktorí nespĺňajú podmienky na zotrvanie v Únii. Jeho súčasťou je aj možnosť ich presunu do takzvaných „návratových centier“ v tretích krajinách, ktorý vzbudzuje veľký odpor a obavy u ľudskoprávnych aktivistov.
Slovenskí europoslanci však na ňom našli výnimočnú zhodu. V parlamente ho minulý týždeň schválili naprieč politickým spektrom – od zástupcov Smeru, Republiky až po Progresívne Slovensko.
Znenie musí ešte formálne prijať Rada EÚ. Návrh však ostro kritizoval francúzsky prezident Emmanuel Macron či vysoký komisár OSN pre ľudské práva.
Čo teda toto nariadenie vlastne prináša a čo naň hovoria politici a odborníci?
Pre koho sú centrá určené
Štáty EÚ sa dlhé roky zaoberali tým, ako obmedziť neregulárnu migráciu. Myšlienka návratových centier sa na európskej úrovni objavovala už minimálne od roku 2015, keď vrcholila utečenecká kríza v EÚ, no od začiatku rozdeľovala členské štáty aj odbornú verejnosť.
Súčasťou hĺbkovej reformy azylového systému, ktorá bola prijatá v máji 2024, sa napokon nestala. Štáty sa ňou zaoberali paralelne v rámci balíka, ktorý mení Systém návratov EÚ pre príslušníkov tretích krajín, ktorí sa v Únii zdržiavajú neoprávnene.
Jej hlavným cieľom je uľahčiť vyhosťovanie osôb, ktoré nespĺňajú podmienky na zotrvanie v Únii.
Táto časť migračnej politiky bola totiž dlhodobo problematická. Mnohí nelegálni migranti v EÚ zostávali aj mesiace či roky po nesplnení požiadaviek. Údaje z eurokomisie ukazujú, že do svojej krajiny sa vráti iba zhruba 28 percent ľudí, ktorí dostali príkaz na vyhostenie.
Neúspešní žiadatelia o azyl, s výnimkou maloletých osôb bez sprievodu, môžu byť podľa nového systému presunutí do návratových centier na území krajiny, ktorá súhlasí s ich prijatím na základe dohody uzavretej so štátom EÚ.
Tú možno uzavrieť len s krajinami, ktoré dodržiavajú ľudské práva, medzinárodné právo a zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Vnútroštátne orgány budú musieť pred začatím ich uplatňovania informovať Komisiu a ostatné členské štáty.
Myšlienku návratových centier sprevádzali vyhrotené emócie už od prvých diskusií. Nezmenilo sa to ani po minulotýždňovom hlasovaní v Európskom parlamente.
Kým liberáli musia kritikom vysvetľovať, prečo podporili návrh, ktorý vyvoláva obavy o dodržiavanie ľudských práv, krajná pravica pri hlasovaní skandovala heslá proti migrantom.
Oslavy krajnej pravice, ale aj liberálov
Nový systém návratov podporila väčšina prítomných zákonodarcov. Za hlasovalo 418 z nich, proti 218 a 30 sa zdržali.
Návrh nevídane „spojil“ všetkých slovenských europoslancov, s výnimkou Ľubice Karvašovej (PS), ktorá nebola prítomná.
Sála sa následne rozdelila. Niektorí poslanci reagovali potleskom, ďalší zostali ticho a časť dávala hlasne najavo svoj nesúhlas.
Reakcie nie vždy kopírovali ideologické rozdelenie medzi ľavicou, pravicou a liberálmi.
Napríklad spravodajca zákona, holandský europoslanec Malik Azmani z liberálnej frakcie Obnovme Európu, do ktorej patrí aj Progresívne Slovensko, hlasovanie označil za „naplnenie očakávaní európskych občanov“.
„Ľudia oprávnene očakávajú, že tí, ktorí nemajú právo na pobyt, sa vrátia do svojich krajín pôvodu. Preto mám jednu jasnú prioritu: účinné a realistické opatrenia na návrat. A po takmer 20 rokoch stagnácie ich Európa konečne má. Návrat je posledným prvkom európskeho migračného systému a som nesmierne hrdý na to, že je teraz zavedený,“ vyhlásil Azmani.
Oslavné slová však zaznievali nielen u liberálov, ale aj medzi zástupcami krajnej pravice. Milan Uhrík a Milan Mazurek z Republiky (ESN) ho označili za „historické hlasovanie“, v ktorom zvíťazili.
„Imigranti už nebudú môcť behať zo štátu do štátu a všade žiadať o nový azyl. Ktorý štát ich zachytí, ten ich vyhostí. Vzniknú aj návratové centrá v Afrike a ázijských krajinách, kam sa budú imigranti deportovať,“ uviedli v spoločnom príspevku na sociálnych sieťach.
Zároveň v ňom ukázali záber z hlasovania, na ktorom spoločne s ďalšími poslancami pokrikovali vetu: „Send them back“ (v preklade: Vráťte ich späť.) Išlo o reakciu na ľavicových poslancov, ktorí po schválení zákona naopak skandovali: „Shame on you“ (Hanba vám).
Političi PS za posledné dni čelili kvôli svojmu hlasovaniu viacerým kritickým ohlasom. Reagoval na ne aj poslanec Martin Hojsík.
„Áno, tento návrh sme podporili. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale sme presvedčení, že Európa potrebuje návratový systém, ktorý je funkčný, predvídateľný a spravodlivý,“ píše na Facebooku.
Hojsík zdôraznil, že návrh sa netýka ľudí, ktorí majú nárok na ochranu, ale prípadov, keď človek nemá právo zostať v EÚ, no dobrovoľne neodíde.
Text podľa neho „nie je ideálny“, no obsahuje kľúčové záruky, ako je ochrana podľa medzinárodného a európskeho práva, zákaz návratu do krajiny, kde človeku hrozí neľudské zaobchádzanie či právo na súdne preskúmanie.
Podstatne inak sa však na novú politiku dívajú ľudskoprávni experti, ale aj politici ako francúzsky prezident Emmanuel Macron.
Obavy z porušovania ľudských práv
Macron koncept návratových centier ostro kritizoval a uviedol, že bude oponovať snahám financovať ich zo zdrojov EÚ.
„Nie som si istý, či je to Európa, akú chceme. Nie som si istý, či sú to základné princípy, na ktorých bola naša Európa vybudovaná. A v tejto súvislosti ani neverím, že je to účinné. Dôkazom je, že doteraz som nevidel nikoho, komu by to fungovalo,“ skonštatoval.
Ku kritike sa pridal aj vysoký komisár OSN pre ľudské práva Volker Türk, podľa ktorého zadržanie a návrat zraniteľných osôb do iných krajín predstavuje „mimoriadne citlivý zásah zo strany štátnej moci“ a nesie so sebou „vysoké riziko porušenia ľudských práv“.
Amnesty International spolu s viac ako stovkou ľudskoprávnych organizácií z celej Európy už dlhodobo upozorňuje na riziká tejto politiky.
Riaditeľka kancelárie Amnesty pri európskych inštitúciách Eve Geddie vlani uviedla, že Komisia podľa nej „ustúpila nepraktickým, drahým a nehumánnym požiadavkám niekoľkých hlasných vlád“. „Úprimne povedané, ide o nové dno v prístupe Európy,“ dodala.
Podľa mimovládok ukázali už pokusy o zavedenie podobného prístupu v iných krajinách – napríklad medzi Austráliou a jej okolitými ostrovmi –, že tieto modely vedú k dlhodobému zadržiavaniu a obmedzeniu slobody pohybu, ktorý hlboko poškodzuje duševné aj fyzické zdravie ľudí.
Výsledkom je podľa nich neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, zanedbávanie, nedostatočný prístup k právnej pomoci, rozdeľovanie rodín, chýbajúca identifikácia alebo podpora osôb so špecifickými potrebami.
Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) v reakcii na otázky portálu euBrief uviedla, že „vo všeobecnosti podporuje“ implementáciu Paktu o migrácii a azyle ako dôležitý krok k predvídateľnejšiemu, koordinovanejšiemu a efektívnejšiemu systému riadenia migrácie v Európe.
Zdôraznila však, že nehodnotí konkrétne politické rozhodnutia členských štátov EÚ.
„Pokiaľ ide o návratové centrá v tretích krajinách, IOM je pripravená poskytovať odbornú podporu a spolupracovať s členskými štátmi a partnermi v súlade so svojím mandátom a platnými právnymi rámcami,“ dodalo tlačové oddelenie.
Čo na to experti
Odborníčka na migráciu Markéta Votoupalová z Vysokej školy ekonomickej v Prahe považuje rozhodnutie o návratových centrách za „veľmi kontroverzné“, no vzhľadom na politické reprezentácie v členských štátoch a zloženie europarlamentu „nie úplne prekvapivé“.
„Myslím si, že dané opatrenie môže znížiť chuť migrovať na územie EÚ a žiadať tu o azyl. Na druhej strane je otázna praktická realizácia, keďže podobné iniciatívy narážajú na množstvo praktických a ľudskoprávnych prekážok,“ opisuje pre euBrief.
Naopak, expert na migráciu Vít Novotný z Wilfried Martens Centre for European Studies, ktorý je think tankom Európskej ľudovej strany (EPP), nariadenie označil za „potrebný krok“. Podľa neho „EÚ musí voličom ukázať, že prijíma opatrenia na kontrolu nelegálnej migrácie“.
Zdôraznil tiež, že nariadenie iba vytvorilo právny rámec pre prípadné zriadenie návratových centier: „Nezaručuje, že členské štáty EÚ skutočne nájdu partnerské krajiny, ktoré budú ochotné ich hostiť.“
Politika návratových centier má svoje precedensy. Už niekoľko rokov napríklad funguje návratová spolupráca medzi Dánskom s Rwandou.
Votoupalová však poukazuje na to, že v ďalších prípadoch sa objavili viaceré komplikácie. Bývalá britská vláda Borisa Johnsona napríklad s podobným plánom na dohodu s Rwandou neuspela.
Ako komplikovaná sa ukázala aj implementácia plánu na spracúvanie azylových žiadostí v Albánsku, s ktorým uzavrelo dohodu Taliansko.
Veľmi kontroverzné reakcie vyvoláva aj už spomínaná azylová spolupráca Austrálie s okolitými ostrovmi. Nejde síce o návratové centrá, ale princíp je podľa expertky podobný a poukazuje na limity týchto iniciatív.
Pri otázke, ako zabezpečiť súlad návratových centier s medzinárodným právom a ľudskoprávnymi štandardmi, Novotný poukázal na to, že text nariadenia dané aspekty už upravuje.
Každé vyhostenie podľa neho musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností, musí byť bezpečné a rozhodnutie by malo byť za každých okolností predmetom účinného súdneho preskúmania.
Podľa Votoupalovej bude potrebné upraviť podmienky života v návratových centrách – napríklad prístup k právnej pomoci a zdravotnej starostlivosti vrátane psychologickej pomoci.
Podľa oboch expertov bude tiež nevyhnutné dohliadnuť na dĺžku zadržania a dodržiavanie princípu non-refoulement. Ten zaručuje, že človek nebude vyhostený na miesto, kde mu hrozí mučenie či ohrozenie života. To sa týka aj nepriamych návratov do takto nebezpečnej krajiny cez iné štáty.
Votoupalová napokon zdôraznila, že sa k celej téme treba stavať s empatiou. „Základným bodom je vnímať žiadateľov o azyl, vrátane tých neúspešných, ako ľudské bytosti, nie ako objekt, s ktorým možno ľubovoľne nakladať,“ uzavrela pre euBrief.
Článok vznikol v spolupráci s Heinrich Boll Stiftung Prague.
Článok bol publikovaný 26.6. 2026 na eubrief.sk
