Banning an industry that does not even exist yet requires a considerable degree of political creativity, writes Irena Jenčová. The European Commission warns of the potential impact on industry.

Zakazovať odvetvie, ktoré ešte ani nevzniklo, si vyžaduje poriadnu dávku politickej tvorivosti, píše Irena Jenčová. Komisia varuje pred dopadmi na priemysel.  

Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi euBrief.

V Dekarbobriefe Vám každý mesiac prinášame prehľad politických trendov v priemysle v Európskej únii aj na Slovensku. Na jeho odber sa môžete prihlásiť TU.

Slovenská veterná energetika existuje v podstate len na papieri, no pre vládnu koalíciu sa už stala hlavným terčom.

„Ako predseda vlády oficiálne oznamujem, že Slovensko veterné parky nepotrebuje. Ešte raz prosím. Slovenská republika veterné parky nepotrebuje,“ vyhlásil premiér Robert Fico minulý týždeň. Podľa neho máme vďaka jadru a vode excelentný energetický mix, takže žiadne vrtule na obzore nechce.

Čistá elektrina, špinavé fabriky

Lenže ekonomická realita sa politickými heslami neriadi. Hoci samotná výroba elektriny u nás naozaj patrí vďaka jadru k najčistejším v Európe, v prípade nášho priemyslu platí presný opak.

Európska komisia vo svojom najnovšom hĺbkovom audite pre Európsky semester ukázala, že slovenské fabriky vyprodukujú 688 gramov CO₂ ekvivalentu na jedno euro pridanej hodnoty. To znamená, že máme druhý najšpinavší a najemisnejší priemysel v celej Európskej únii – horšie je na tom už len Bulharsko.

„Tento pomalý pokrok, najmä pri veternej energii, priamo ohrozuje transformáciu priemyslu, pretože moderné investície odchádzajú tam, kde je zelená energia okamžite dostupná,“ konštatuje eurokomisia v správe. Rozvoj týchto zdrojov pritom podľa nej dlhodobo brzdí nedostatočná sieťová infraštruktúra a najmä dlhé povoľovacie procesy.

Domáca rétorika verzus strategické záväzky

Ak by si zahraničný investor listoval iba v našich oficiálnych plánoch, musel by nadobudnúť dojem, že krajina chce výstavbu veterných elektrární naopak raketovo naštartovať. Tá istá vládna koalícia, ktorej premiér dnes vietor do kamier rázne odmieta, má totiž v Národnom energetickom a klimatickom pláne (NECP) oficiálny záväzok vybudovať do roku 2030 veterné parky s celkovým výkonom 750 megawattov.

Plán obnovy a odolnosti zas ráta s veternými akceleračnými zónami a reformami na zrýchlenie úradných procesov. Všetky tieto papierové sľuby však okamžite slabnú pri premiérových deklarovaných stopkách pre akékoľvek „vrtule na obzore“.

Celá debata je o to bizarnejšia, že v domácej sieti reálne funguje len päť starých turbín s celkovým výkonom štyri megawatty, čo predstavuje smiešnych 0,01 percenta domácej výroby elektriny. V tomto sektore od roku 2019 nepribudol ani jeden nový projekt.

Ukazuje manažérske a komunikačné zlyhanie celého štátu. Kým minister životného prostredia Tomáš Taraba označuje tieto zdroje za „cestu do pekla“ a nová legislatíva EIA hádže polená pod nohy samosprávam aj menším investorom, štát netransparentne pripravuje vlastné projekty.

Veľké plány bez dialógu s miestnymi

Spoločnosť JESS dostala za úlohu naplánovať veľké pilotné veterné zóny pri Hlohovci a Michalovciach, pričom desiatky navrhovaných turbín robia z týchto zámerov najväčšie energetické projekty svojho druhu u nás. Problém je, že štát sa namiesto dialógu vybral cestou silového valca a s dotknutými obcami vopred vôbec nekomunikoval.

Starostovia sa o masívnej výstavbe vo svojom katastri dozvedeli až z dokumentov pre proces hodnotenia vplyvov na životné prostredie EIA, čo okamžite vyvolalo vlnu odporu a hrozby stavebných uzáver.

To, že diverzifikáciu zdrojov potrebujeme, pritom netvrdí len Brusel, ale aj domáci analytici z Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP). Kvôli masívnej elektrifikácii fabrík spotreba elektriny prudko narastie, takže samotné jadro krajinu v špičkách jednoducho neutiahne – a to ani po dostavbe nového reaktora v Jaslovských Bohuniciach (reálne okolo roku 2045).

ÚHP vypočítal, že aj popri ňom budeme v sieti pre stabilitu nevyhnutne potrebovať ďalších 15,8 gigawattov vetra a 26 gigawattov slnka, keďže tieto zdroje sa v sieti ideálne dopĺňajú.

Tento rozkol sa netýka len politických vyhlásení, ale priamo zasahuje slovenské podniky. Podľa údajov Eurostatu patria fabriky na Slovensku medzi tie, ktoré v Európskej únii platia jedny z najvyšších cien elektriny pre veľkoodberateľov, v poslednom období je to okolo 0,20 eura/kWh.

Dôvodom je spôsob tvorby cien na energetickej burze, ktorý funguje na princípe marginálneho určovania ceny. Aj keď jadrové elektrárne vyrábajú väčšinu elektriny, pracujú v stabilnom bazovom režime a nedokážu rýchlo reagovať na výkyvy spotreby. Výsledkom je, že až v 58 percentách času určuje výslednú trhovú cenu elektriny drahší zemný plyn z plynových elektrární, ktoré slúžia ako záložný zdroj.

Práve preto má väčší podiel vetra veľký ekonomický potenciál – veterné elektrárne dokážu vyrábať najmä v noci a v zimných mesiacoch, keď je spotreba vysoká a fotovoltika produkuje minimum. Tým pomáhajú vytláčať drahý plyn z tvorby ceny, znižovať volatilitu a prispievať k stabilnejším a v priemere nižším cenám elektriny pre priemysel.

Odmietaním vetra sa dobrovoľne vzdávame flexibility, ktorá by tieto vysoké ceny dokázala stlačiť nadol.

Ohrozenie priemyselných investícií

Tento hazard priamo ohrozuje kľúčové priemyselné projekty, ako je prechod U. S. Steel Košice na elektrické pece či nová automobilka Volvo. Tie budú pre prežitie vyžadovať obrovské objemy preukázateľne čistej energie.

Ak im štát kvôli byrokracii a zlému politickému marketingu nedokáže zabezpečiť rozumné podmienky, v ére prichádzajúceho európskeho uhlíkového cla (CBAM) ich výrobky stratia na západných trhoch konkurencieschopnosť.

„Vysoká uhlíková intenzita slovenského hospodárstva a obmedzená diverzifikácia energetických zdrojov môžu v strednodobom horizonte oslabiť konkurencieschopnosť kľúčových exportných odvetví, najmä v súvislosti s prechodom na nové mechanizmy regulácie emisií na hraniciach EÚ,“ tvrdí európska exekutíva v hodnotení Slovensku.

To by v konečnom dôsledku mohlo priniesť odchod firiem a stratu tisícov pracovných miest v regiónoch.

Kritika Európskej komisie nevyviera z nejakého klimatického idealizmu, ale z čisto pragmatických obáv o to, či Slovensko v globálnej konkurencii nestratí svoju priemyselnú silu. Namiesto politických gest a netransparentných projektov za chrbtom obcí by bolo oveľa rozumnejšie začať urýchlene modernizovať preťažené siete, zjednodušiť a sfunkčniť povoľovacie procesy pre všetkých rovnako a začať s regiónmi hovoriť na rovinu.

Článok bol zverejenený 8.6.2026:https://eubrief.sme.sk/nazory/c/paradox-roberta-fica-premier-dava-stopku-veternym-parkom-ktore-stat-sam-planuje