Cities are increasingly exposed to climate risks and need to adapt to them. At the same time, with the right planning, they can reduce their emissions very effectively.

Mestá sú čoraz viac vystavené klimatickým rizikám a musia sa na ne adaptovať. Zároveň môžu pri správnom plánovaní veľmi efektívne znižovať svoje emisie.

Mestá sú zvlášť vystavené negatívnym dôsledkom zmeny klímy. Zároveň sa musia vyrovnať so súčasným trendom urbanizácie. S ďalšími 2,5 miliardami ľudí, ktorí budú žiť v mestách, budú mestské oblasti do roku 2050 domovom pre viac ako dve tretiny svetovej populácie.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že celkový nárast teplôt v období rokov 1890 až 2100 bude v rozmedzí od 1,4 do 5,8 stupňa Celzia. Tento nárast priemerných teplôt spôsobuje, že výrazne stúpa frekvencia a intenzita extrémnych poveternostných udalostí ako sú vlny horúčav, prívalové zrážky spôsobujúce záplavy, dlhodobé suchá či víchrice. Zároveň sa razantne zvyšuje výskyt invazívnej fauny a flóry, infekčných chorôb a predlžuje sa peľová sezóna.

Zastavané územia sa čoraz viac stávajú ohniskami klimatických rizík, ale aj kritickými bojiskami pre klimatické opatrenia. Preto sa Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy v posledných správach zameral na výzvy, ktoré sú spojené so znižovaním emisií a adaptáciou na klimatickú zmenu v mestách.

V stredoeurópskom priestore sú mestá ohrozená predovšetkým vlnami horúčav, suchom a bleskovými záplavami, povedala na Ideatone pre študentov organizovanom EURACTIV Slovensko Zuzana Jarošová, analytička Karpatského rozvojového inštitútu (KRI).

Keďže sú mestá komplexné a dynamické ekosystémy, na adaptačne opatrenia je potrebné myslieť pri plánovaní rozvoja mesta.

„Mestá sú obeťami aj pôvodcami dopadov zmeny klímy. Sú to prepojené organizmy a nachádzajú sa v nich rôzne previazané systémy a veľké skupiny ľudí. Výhodou je, že mestá nemusia čakať na to, aby im štát povedal, čo majú robiť,“ myslí si Jarošová.

Zmena klímy a jej dopady sa podľa nej musia stať jednou z prioritných tém pre ďalší život v našich mestách a mali by byť zohľadnené pri tvorbe všetkých mestských politík. Efektívne a účinné reagovanie na zmenu klímy si vyžaduje prehodnotenie súčasného tradičného prístupu k procesu plánovania a rozhodovania, zdôraznila analytička z KRI.

Znižovanie emisií ide ruka v ruke s adaptáciou

Reakcia na zmenu klímy pozostáva z dvoch rovnako dôležitých prístupov – mitigácie a adaptácie, uvádza štúdia rozvojového inštitútu. Mitigácia alebo zmierňovanie je proces znižovania množstva emisií skleníkových plynov v atmosfére, a teda zmierňovanie intenzity a závažnosti dopadov zmeny klímy.

V dôsledku ľudských činností ľudí unikajú do atmosféry veľké množstvá skleníkových plynov, čím sa zvyšujú atmosférické koncentrácie týchto plynov. To zosilňuje skleníkový efekt a dochádza k otepľovaniu klímy. Hlavnými zdrojmi skleníkových plynov z ľudskej činnosti je spaľovanie fosílnych palív (uhlie, ropa a plyn) pri výrobe elektrickej energie, preprave, v priemysle a v domácnostiach. Nasleduje poľnohospodárstvo, odlesňovanie a skládky odpadov.

Adaptácia je procesom prispôsobenia sa na aktuálne a očakávane klimatické podmienky a ich dôsledky. Hoci v praxi mestá väčšinou vnímajú obe oblasti samostatne, najefektívnejšou cestou je pristupovať k problematike komplexne a využívať klimatické plánovanie prepájajúce mitigáciu s adaptáciou.

Doterajšie poznatky ukazujú, že oddelené prístupy k týmto procesom, prípadne uplatňovanie len jedného z nich, znižuje nielen komplexnosť reakcie na zmenu klímy, ale aj efektívnosť vynakladania verejných zdrojov a zvyšuje riziká vyplývajúce zo zmeny klímy.

Holistický prístup ku zmene klímy v mestách presadzujú aj klimatológovia z IPCC. Mestá sú obrovským zdrojom emisií skleníkových plynov, no zároveň ponúkajú veľa príležitostí na ich znižovanie, hovoria v správe.

Správa upozorňuje, že hoci čoraz viac miest má svoje plány adaptácie, s ich presadzovaním zaostávajú. Pozornosť sa naďalej zameriava na znižovanie klimatických rizík, čo mestám neumožnilo pristupovať k adaptácii a mitigácii naraz. Zahrnutím zmierňovania aj adaptácie do svojej klimatickej stratégie môžu mestá znižovať emisie a zároveň nasmerovať investície do ekologickej, sociálnej a technologickej odolnosti infraštruktúry, hovoria vedci.

Správa OSN identifikuje tri hlavné oblasti, na ktoré by sa mali mestá zamerať pri znižovaní emisií. Je to zníženie spotreby energie v mestách vo všetkých sektoroch, elektrifikácia mestského energetického systému a zelená a modrá infraštruktúra, ktorá podporí prírodné pohlcovanie uhlíka.

Zahusťovanie centier a menej áut

Spôsob, akým navrhujeme a staviame naše mestá, má podľa IPCC obrovský vplyv na ich emisnú stopu. Mestá s najnižším dopadom na klímu majú štyri kľúčové charakteristiky: majú strednú až vysokú hustotu bývania v blízkosti centier zamestnanosti a obchodu, rôznorodo využívajú pôdu na svojom území, majú vysoko prepojenú uličnú sieť a tým aj relatívne nízke cestovné vzdialenosti s viacerými druhmi dopravy.

Okrem mnohých iných výhod tento typ „pochôdzneho“ mesta silne koreluje s nízkymi emisiami skleníkových plynov. Je tiež menej pravdepodobné, že zažije fenomén uzamknutia v uhlíkovo náročných riešeniach dopravy, budov či energetiky, ktoré majú zotrvačnosť celé desaťročia a blokujú zelenšie alternatívy.

Dobrým príkladom je dominancia osobných áut v mnohých mestských oblastiach. Ľudia sa spoliehajú na autá, pretože infraštruktúra, ktorú autá vyžadujú (napríklad diaľnice, parkoviská), bola opakovane uprednostňovaná a investovalo sa do nej počas mnohých desaťročí. Väčšinou sa to deje aj v dôsledku nevhodných modelov mestského rozvoja. Ak sa mestu umožní rásť a domy sú ďaleko od zamestnania, vzdelávania a zábavy, ľudia sú nútení používať autá. Rozvoj s nízkou hustotou je tiež hlavnou prekážkou vytvárania alternatívnych možností hromadnej dopravy.

Mestá, ktoré sú rozptýlené a pre dopravovanie v rámci nich je nutné vlastniť auto, budú mať pravdepodobne vyššie emisie na obyvateľa ako kompaktné mestá, kde sa dá chodiť pešo. Vyžaduje si to systematickú transformáciu a prijímanie rozhodnutí, veľké investície do systémov verejnej dopravy ako aj rozvoj, ktorý vytvára nové (a zlepšuje existujúce) štvrte so zmiešaným využitím, konštatuje správa IPCC.

Premyslieť spotrebu energie

Podľa správy by v mnohých mestách predstavovala veľkú zmenu elektrifikácia dopravy. Električky, autobusy a elektroautá sú už teraz bežnou súčasťou miest. Aby však bola dekarbonizácia skutočne účinná, musí sa týkať celého mestského systému. Využívanie odpadového tepla alebo obnoviteľnej energie môže pomôcť vyhnúť sa potrebe spaľovania fosílnych palív. Rovnako ako nahradenie plynového vykurovania a chladenia elektrifikovanými sieťami diaľkového vykurovania a chladenia, ako aj tepelné čerpadlá v domácnostiach a podnikoch. Vysoká hustota obyvateľstva umožňuje efektívnejšie využívanie energií a zavedenie zelených energetických systémov ako je vykurovanie založené na obnoviteľných zdrojoch.

Inteligentné (a distribuované) elektrické siete tiež umožňujú udržateľnejší prístup k ponuke a dopytu po elektrickej energii. Namiesto toho, aby jednoducho vyrábali elektrinu na jednom mieste a posielali ju spotrebiteľovi, tieto siete „sa vyznačujú obojsmerným tokom elektriny a informácií medzi generátormi a spotrebiteľmi.“ Verejné služby spravované občanmi, komunitné batérie a infraštruktúra obchodovania typu peer-to-peer môžu podporiť tento vývoj.

Zeleň a voda 

Zeleň a vodné prvky v mestách patria medzi základné adaptačné opatrenia, ktoré umožňujú lepšie hospodáriť s dažďovou vodou a ochladzovať rozhorúčené sídla. Môžu zahŕňať vytváranie parkov, vysádzanie stromov, zelených striech a fasád, zelených ciest, prírodných rezervácií, mokradí a trvalo udržateľných mestských odvodňovacích systémov.

Okrem ochrany pred povodňami a zlepšovania procesov vodného hospodárstva takéto systémy zachytávajú uhlík a pomáhajú znižovať teploty v mestách, čo následne znižuje spotrebu energie v budovách. Spoločné výhody zeleno-modrej infraštruktúry sú početné – podporujú biodiverzitu, zlepšujú kvalitu ovzdušia a poskytujú obyvateľom miest dostupné verejné priestory, čo môže často viesť k zlepšeniu ľudského zdravia.

Stromy sú osobitne zmienené aj v oboch správach IPCC. „Mestské stromy majú veľký potenciál znižovania emisií skleníkových plynov, lebo mesto ochladzujú a tým znižujú spotrebu energie napríklad na chladenie.“ Svetové mestské stromy v súčasnosti pohlcujú približne 7,4 miliardy ton uhlíka. Ak by sa v dostupných mestských priestoroch vysadili stromy, táto hodnota uloženia uhlíka by sa podľa vedcov mohla takmer strojnásobiť.