While the fighting continues on the frontlines, Ukrainian society is undergoing a transformation that goes beyond the reconstruction of destroyed buildings. Veterans are seeking ways to reintegrate into everyday life, women are taking on roles traditionally held by men—from driving tractors to running offices—and children are maturing faster, with many having missed up to five years of school. Three experts working directly in the field discussed the necessary technical and psychological reconstruction of Ukraine.
Kým na fronte sa stále bojuje, ukrajinská spoločnosť prechádza prerodom, ktorý presahuje rekonštrukciu zničených budov. Veteráni hľadajú spôsoby, ako sa zaradiť späť do bežného života, ženy preberajú úlohy mužov od šoférovania traktorov po vedenie úradov, a deti dospievajú skôr, pričom mnohé nesadli do školských lavíc aj päť rokov. O nutnej technickej aj psychickej obnove Ukrajiny diskutovali tri expertky pôsobiace priamo v teréne.
Kým v minulosti platilo, že Rusi na západné oblasti Ukrajiny neútočili až tak intenzívne, v roku 2025 už zhadzujú rakety od východu na západ. „Čím je jasnejšie, že nedokážu vyhrať na bojisku, tým viac terorizujú ukrajinské obyvateľstvo,“ konštatuje veľvyslankyňa EÚ na Ukrajine Katarína Mathernová.
Voda, elektrina a teplo boli v októbri nedostatkovým tovarom dokonca aj v Kyjeve, pričom v mnohých ďalších oblastiach Ukrajiny sa to stalo novou realitou už dávnejšie.
Štvrtý rok ruskej invázie prináša aj otázky, ktoré presahujú bojisko: ako obnoviť zničené mestá, ako prilákať späť domov sedem miliónov utečencov, ako integrovať vojnových veteránov a zahojiť ukrajinské duše poznačené rokmi násilia a zvučaním sirén.
O tom, čo všetko čaká Ukrajincov po vojne, od ekonomických a sociálnych výziev až po „mäkkú rekonštrukciu“, diskutovali tri profesionálky počas Ambrela Development Forum 2025, ktoré sa konalo 16. októbra v Bratislave.
Vojna priniesla boom európsko-ukrajinských vzťahov
Od začiatku vojny pozorujeme naprieč Ukrajinou masívne vnútorné vysídľovanie, keď sa občania z východných regiónov presúvali do relatívne menej bombardovaných oblastí na západe. Na západnú Ukrajinu, ktorá leží na vonkajšej hranici EÚ, to má podľa Mathernovej dvojaký efekt.
Na jednej strane musí čeliť logistickým a praktickým výzvam, ako zabezpečiť dôstojné živobytie pre celé masy nových ľudí. No na druhú stranu ekonomicky benefituje z prívalu novej pracovnej sily a odborníkov.
Ako príklad uvádza Užhorod, ktorý bol kedysi len malé „zaspaté mestečko“ na slovensko-ukrajinských hraniciach. V priebehu krátkeho času sa však zmenilo na pulzujúce miesto, kam sa presťahovalo mnoho podnikov a prechádza rôznou výstavbou.
Tento problém sa však netýkal len Užhorodu. Mathernová hovorí, že hranice medzi Ukrajinou a Európskou úniou boli dlho „jednými z najviac prispatých“ na kontinente. Prebiehalo tu minimum aktivít a najbližší veľký podnik v okolí boli slovenské oceliarne U. S. Steel Košice.
„Celoplošná invázia to úplne zmenila,“ hovorí veľvyslankyňa. EÚ a ďalší partneri, vrátane vtedajšieho amerického prezidenta Joea Bidena, sa podľa nej rýchlo adaptovali na novú situáciu a cezhraničné aktivity zintenzívnili.
Premrhaná slovenská príležitosť
EÚ vo vzťahu k Ukrajine zaviedla takzvané „koridory solidarity“. Tento program cez svoje financovanie umožňuje, aby sa s Ukrajinou otvárali nové hraničné priechody, budovali sa elektrické, plynové či dopravné prepojenia. V neposlednom rade jej pomohol aj počas blokády čiernomorských prístavov na začiatku invázie.
Jednou z podstatných bariér medzi EÚ a Ukrajinou boli nekompatibilné rozchody železničných koľají. Aj to sa však začalo meniť. Len nedávno bola v Užhorode slávnostne otvorená prvá koľajnica európskeho štandardu. Jedného dňa bude aj súčasťou vlakovej linky z Kyjeva do Košíc, na ktorej sa vlani v „Cestovnej mape“ dohodli premiéri Robert Fico a Denys Šmyhaľ.
Podľa Mathernovej by sme však mali ďalej aktívne diskutovať o tom, ako čo najlepšie integrovať Zakarpatie s ďalšími jeho pohraničnými európskymi regiónmi. Už teraz tieto snahy podporuje európsky program Interreg EU. Avšak, veľa závisí aj od vôle samotných štátov – a práve v tom Slovensko značne zaostáva.
„Veľmi ma mrzí, že krajinou, ktorá je najmenej aktívna v budovaní prepojení, hraničných priechodov, či železničných a cestných spojení s Ukrajinou, je práve moje rodné Slovensko,“ hovorí Marhernová.
Vždy ju napríklad „šokuje“, keď porovnáva stav poľsko-ukrajinských a slovensko-ukrajinských ciest. Vizuálny rozdiel ich podľa nej delí „dekády“ rokov od seba. „Poliaci sa naozaj chopili príležitosti, aby tieto prepojenia revitalizovali. Tým pádom pomáhajú aj regiónom na východe Poľska aj západe Ukrajiny,“ dodala.
Povojnová Ukrajina a 3-bodový plán, ako prilákať späť utečencov
Mathernová zdôraznila, že Ukrajina je naďalej funkčná krajina, kde beží ekonomika, štát aj občianska spoločnosť. Okolité štáty by s tým mali rátať, a to aj do budúcna.
Keď sa raz skončí vojna, tak donedávna 40-miliónový štát bude urgentne potrebovať prilákať čo najviac ľudí. Dramatickým demografickým úpadkom prešiel už od rozpadu ZSSR v roku 1991, a posledné roky ho len ďalej posilnila vojna.
„Máme približne 7 miliónov utečencov z Ukrajiny. Väčšina z nich je v EÚ, ale sú aj inde. Ide o jednu z veľkých obáv ukrajinskej vlády. Bude sa musieť nájsť cesta, ako ich opäť začleniť na pracovný trh,“ vysvetľuje.
Počas mnohých pracovných skupín s ukrajinskou vládou nakoniec vybrali tri oblasti, na ktoré sa musia zamerať, aby raz prilákali utečencov späť.
Prvá sa týka najmä sprístupnenia bývania, aby sa odídenci jednoducho mali kam vôbec vrátiť. Druhou je zabezpečiť im prácu, čo však podľa Mathernovej bude po reštarte ekonomiky jedna z tých ľahších úloh.
Tretím, a pre mnohých Ukrajincov mimoriadne rozhodujúcim bodom, bude zaistenie bezpečného vzdelávania ich detí. V praxi to znamená, že v školách budú musieť naďalej vznikať protiraketové kryty aj po vojne.
„Lebo povedzme si to na rovinu. Aj keby bolo uzavreté prímerie alebo mier, Rusko nikam neodíde. Jeho geografická poloha sa nezmení. A tak tá dostupnosť krytov, od jaslí cez školy, bude strašne dôležitá a pre niektorých rovno kľúčová,“ povedala veľvyslankyňa.
V Charkove vybudovali už 11 podzemných škôl, ktoré sú sedem metrov pod zemou. Niektoré deti tak navštívili školu po piatich rokoch, keďže doteraz im vo fyzickej účasti bránil buď Covid-19 alebo vojna.
Mathernová sa však dotkla aj toho, že množstvo problémov po vojne sa bude odohrávať v dušiach ľudí. Pripomenula najrôznejšie traumy z vojny, ktoré si budú vyžadovať podporu psychológov a komunitných centier.
„Táto ,mäkká rekonštrukcia‘ bude rovnako dôležitá ako výstavba prístavov, mostov, diaľnic či podnikov,“ dodala veľvyslankyňa. Práve tejto téme sa bližšie venovali ďalšie účastníčky panelu.
Podpora pre traumatizovaných veteránov
Poľská nadácia Solidarity PL Fund, ktorá pôsobí pod hlavičkou poľského ministerstva zahraničia, sa špeciálne zaoberá reintegráciou ukrajinských veteránov. Organizácia má v Kyjeve vlastnú pobočku, kde zamestnáva 26 najmä lokálnych ľudí.
Justyna Janiszewska z tejto organizácie vysvetlila, že ukrajinskí veteráni po odchode z frontu vyžadujú psychologickú či psychiatrickú pomoc, fyzioterapiu alebo rôzne sociálne služby. Nie vo všetkých kútoch Ukrajiny sú však rovnako dostupné.
Ich hlavným cieľom je preto vytvoriť udržateľnú a dostupnú formu pomoci pre bývalých vojakov, ktorí ju inak často dostávajú len napríklad počas hospitalizácie, no už nie po návrate domov. V rámci toho sa snažia prepojiť vlastné aktivity s programami ukrajinskej vlády.
Služby, ktoré poskytujú napríklad ich centrá v meste Rivne, zahŕňajú minimálne 400 konzultácií mesačne, kedy veteránom pomáhajú pri reintegrácii do bežného života, ako aj vzdelávaniu ich rodín. Janiszewska upozorňuje, že na Západe nemáme know-how, ako presne s takýmito ľuďmi pracovať. Mnohému sa tak v organizácii musia učiť za pochodu.
Olha Nikolajevyč z Mykolajivskej regionálnej rozvojovej agentúry vie o probléme hovoriť z prvej ruky. Hovorí, že mnoho veteránov sa vracia domov s rôznymi psychologickými problémami či fyzicky zmrzačení, a bez pomoci sa nezaobídu. „Vrátia sa k nám z vojny a pýtajú sa: Stratili sme rodinu, zázemie, priateľov. A čo vy pre nás robíte?“ opisuje.
Nikolajevyč pôsobí v regióne, kde je ruské ostreľovanie na dennom poriadku. Mykolajivčanom a vnútorným vysídlencom v jej organizácii pomáhajú zháňať bývanie, školy či zdravotnú starostlivosť: „Často nám na naplnenie všetkých potrieb nestačí pracovať ani 24 hodín denne.“ Posily tak musia hľadať aj netradičnými spôsobmi.
