The chip, which is being developed by the team around Radoslav Danilák, solves not only the efficiency but also the problem of power consumption of data centres. In 2030, they could gobble up up to half of the world's energy resources. US protectionism is getting stronger under Biden, and the EU is still going all out, which is why it doesn't have its own Google, Facebook or Intel, says Danilák.
Čip, ktorý vyvíja tím okolo Radoslava Daniláka, rieši nielen efektívnosť, ale aj problém spotreby energie dátových centier. Tie môžu v roku 2030 zhltnúť až polovicu svetových energetických zdrojov. Americký protekcionizmus sa za Bidena posilňuje a v EÚ stále všetko trvá, preto nemá vlastný Google, Facebook ani Intel, hovorí Danilák.
Radoslav Danilák je držiteľom viac ako stovky patentov pre najmodernejšie čipové a spracovateľské systémy. Vyše 20 rokov pôsobí v Sillicon Valley. Svoju doteraz najúspešnejšiu firmu SandForce predal v roku 2011 za 377 miliónov dolárov. Od roku 2016 vedie Danilák slovenskú spoločnosť Tachyum, ktorá vyvíja prvý európsky čip pod názvom Tachyum Prodigy. Má ísť o prvý univerzálny procesor na svete, ktorý v dátových centrách prepája prácu serverov, umelej inteligencie a vysokovýkonnú výpočtovú techniku.
V rozhovore s ním sa dozviete:
- ako sa nové technológie, ako čipy, vyvíjajú v Európe v porovnaní so Spojenými štátmi,
- v čom bude prvý európsky čip, ktorý vyvíja, významný pre európsky aj svetový trh,
- ako vníma snahy o dátovú suverenitu EÚ a odklon od transatlantickej spolupráce v digitálnej a technologickej oblasti,
- ako chce na Slovensku vybudovať najrýchlejší superpočítač na svete, keď sa dnes investície do nich pohybujú v miliardách,
- a prečo bude EÚ potrebovať slovenskú technológiu.
Existuje istá deliaca línia medzi tým, ktoré súčasti vývoja novej technológie sa ľahšie pripravujú v Európe a ktoré za Atlantikom?
Nie tak celkom. Niektoré veci sa momentálne v Európe ešte nedajú robiť, pretože nástroje podliehajú rôznym obmedzeniam. Rovnako ľudia musia spĺňať isté bezpečnostné štandardy. Navyše v Európe špecialisti chýbajú, keďže sa tam tento druh vývoja doteraz nerobil.
Aj vy ste sa svoju technológiu rozhodli najprv patentovať v Spojených štátoch. Prečo je to stále výhodnejšie v porovnaní s patentovaním v Európskej únii?
Z niekoľkých dôvodov. Okrem veľkosti je to aj fragmentovanosť európskeho trhu. Ak niekto niečo vynájde v Amerike, má tristo miliónov zákazníkov, nemusí to prekladať do rôznych jazykov a prispôsobovať rôznym legislatívam. V Číne máte 1,2 miliardový trh. Škálovanie je aj preto v Európe omnoho ťažšie.
Ďalším problémom je čas. V Európe trvá všetko dlhšie, a to je aj dôvod, prečo nemá vlastný Facebook, Google, Intel ani Apple. Ak je v tejto oblasti niečo zaujímavé a horúce, rozhodnutie musí prísť v priebehu týždňov.
Aké faktory napokon rozhodli, že chcete vlastnú technológiu patentovať mimo Únie?
Faktorov je niekoľko. V prvom rade sa nepatentuje všade. Každý nový patent v novej krajine stojí od päť do desať tisíc dolárov. Nemá zmysel patentovať technológiu na Cypre, pretože objem trhu nie je zaujímavý. V prvom rade potrebujeme pred konkurenciou ochrániť najväčší trh, ktorý je v Spojených štátoch.
Patent zo Štátov má tiež lepšiu právnu silu. Američania zároveň vedia donútiť ostatné štáty, aby ju aj rešpektovali. Navyše, je tu možnosť v prvých 12 mesiacoch zamedziť tomu, aby bol patent viditeľný, čo znamená, že si vaša konkurencia nevie prečítať, čo plánujete robiť. Práve to nám vyhovuje. Proces v Spojených štátoch rovnako lepšie poznám, keďže sám mám viac ako 110 schválených patentov a na ďalších sto sa čaká. Kvôli infraštruktúre, právnej sile a dohodám s inými štátmi je preto relatívne najvýhodnejšie začať v Spojených štátoch.
Ako potom proces registrácie prebieha mimo Spojených štátov?
Keď patent schvália v Spojených štátoch, do 12 mesiacov si ho môžete dať zaregistrovať aj vo svete, pričom prioritný je patent v Spojených štátoch. V januári sme tento proces odštartovali aj my, pričom v súčasnosti prebieha ich registrácia aj v ďalších štátoch, ako Čína, Japonsko, Kórea, aj v Európe.
Aký je rozdiel v štátnej podpore? Je existujúce prostredie a infraštruktúra, ktorú Spojené štáty majú, pre IT biznis zaujímavejšia ako európske dotácie?
Pri základnom výskume využívajú Spojené štáty agentúru DARPA (agentúra ministerstva obrany Spojených štátov, zodpovedná za vývoj nových technológií, pozn. red.). Európska únia využíva rôzne schémy a projekty. Výskum v Štátoch sa väčšinou sústreďuje na univerzitách, či v menších výskumných centrách a firmách. Žiadna z veľkých amerických firiem však nevznikla s podporou vládnych peňazí. Hoci vládne peniaze sú, v Spojených štátoch nejdú do aplikovaného výskumu, či financovanie start-upov. Európska únia podobne financuje základný výskum na univerzitách a výskumných centrách. Tu preto tak veľký rozdiel nie je.
Kde teda je rozdiel?
Rozdiel je v komerčnej sfére a v prostredí rizikového kapitálu. Systém tzv. venture capital je v Spojených štátoch značný, špeciálne v Sillicon Valley. V Európe tiež existuje, ale v menšom objeme a zväčša v úvodných štádiách. Európska únia navyše využíva aj financovanie prostredníctvom bánk. Tie však fundamentálne nemajú záujem o rizikový kapitál a nie sú s ním kompatibilné. Vo venture capital vedia v priebehu dvoch – troch týždňoch podpísať dohodu, kým v Európe ide o mesiace.
Programy, ktoré poskytujú európske peniaze, sú postavené na tom, že zadeklarovaným úspechom je už prerozdelenie peňazí. Úradníci, ktorí na tom pracujú, sú tým pádom takmer vždy úspešní. Neočakáva sa, že vynaložené peniaze majú priniesť niečo spoločnosti, že príde aj spätná väzba. Proces je zdĺhavý a niekedy trvá roky. Svet ale nespí a ak sa vyskytne zaujímavá myšlienka, o zopár týždňov je fuč. Štruktúra v Európe preto nie je pre škálovanie zaujímavá a aj preto sa skôr sústreďuje na malé firmy.
Čo sa s tým dá robiť? Istý čas ste pôsobili aj ako poradca v expertnej skupine Európskej komisie pre vysoko výkonné počítače (European High Performance Computing Commission). Ako ste Komisii odporúčali riešiť tieto prekážky?
Odporúčali sme sústrediť sa na spätnú väzbu, akúsi finančnú návratnosť. To, že sa peniaze rozhodia, nie je úspech. S návratnosťou by rástol aj objem financií, ktorý by bol k dispozícii pre ďalšie investovanie.
Druhou oblasťou je presun smerom k súkromnej sfére namiesto bankovej. Banky totiž fungujú inak a aj ich kritériá na financovanie sú iné. Ani tu, v Spojených štátoch, neinvestujú do rizikového kapitálu. Na základe diskusií však vnímam, že sa tento model už presúva z grantov na čiastočné revolvingové úvery (ten umožňuje klientovi čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o povolenie čerpania banku, pozn. red.). Opäť sa to však mení veľmi pomaly.
„Európskosť“ slovensko-amerického čipu
Prejdime k čipu, ktorý vaša firma vyvíja. V čom je jedinečný a lepší ako svetová konkurencia?
Firmy dodávajú čipy, teda procesory, ktoré sú v súčasnosti špecializované. Ak napríklad idete na webovú stránku, práve čipy umožnia jej otvorenie, vytvárajú odpoveď a dáta vám posielajú späť. Čipy sú teda procesory v data centrách.
Servery (počítače v datacentrách, ktoré poskytujú dáta iným počítačom, pozn. red.) slúžia ľuďom, ktorí ich využívajú najmä cez deň. V noci sa ale interakcia zmenšuje. Aj preto sú nastavené na ľudský, 24 hodinový cyklus. Cez deň je dopyt vyšší, v noci je kapacita nižšia. Aby sa šetrila energia, servery sa vypínajú. Vo svete sú inštalované servery za zhruba 300 miliárd dolárov, no priemerne sú využité na menej ako 50 percent.
Na trénovanie umelej inteligencie (AI) sa zas vyrábajú iné čipy. Tie však nedokážu vykonávať serverové aplikácie. Sú veľmi špecializované, orientujú sa len na trénovanie AI a softvér na nich preto nedokáže bežať. Typicky je na trénovanie umelej inteligencie vyčlenených len päť až šesť percent kapacity dátového centra, keďže umelá inteligencia sa potrebuje učiť nepretržite.
Ak by sme však mali čip, ktorý umožní, aby paralelne fungovali obe aktivity – cez deň ho využívate ako server a v noci sa využíva na tréning umelej inteligencie – čas trénovania stúpne z piatich na 50 percent. A presne toto robí náš čip Tachyum Prodigy. Bez toho, aby ste dátové centrum transformovali alebo míňali ďalšie peniaze, máte vďaka nášmu čipu desať krát viac priestoru na učenie umelej inteligencie.
Ak ale bude dátové centrum bežať na maximum svojej kapacity a navyše neustále, ako výrazne to ovplyvní spotrebu energie? Dnes sa už dá len máločo vyvíjať bez toho, aby sa nemyslelo na udržateľnosť.
Analytici sa zhodujú, že v roku 2019 spotrebovali dátové centra až tri percentá svetovej energie. Spolu je to viac ako všetky lietadlá v rovnakom roku. Každoročne však táto spotreba rastie o ďalších 15 až 20 percent. Za štyri až päť rokov sa preto spotreba zdvojnásobuje, pričom ide o najkonzervatívnejší odhad. V roku 2030 preto očakávame, že dátové centrá môžu spotrebúvať štvrtinu svetovej energie, čo je obrovský problém.
Ak v tempe digitalizácie a rozvoja technológií chceme pokračovať, musíme na tom pracovať s nižšou energiou. Faktom je, že naša technológia podstatne znižuje spotrebu. Napríklad v oblasti serverov skoro desaťnásobne, v oblasti AI dvoj- až trojnásobne. Vďaka našej technológii by tak o desať rokov mohli datacentrá spotrebúvať ešte menej energie, ako v roku 2019.
Čip by mal byť prvým európskym čipom svojho druhu. Čo táto „európskosť“ znamená?
Únia hovorí o digitálnej suverenite. Prípad Huawei naznačuje, že ak sa technológia stane centrom diplomatického sporu, ovplyvňuje to nielen ju, ale celý sektor. Firma je po tlaku Spojených štátoch vo veľkých problémoch, navyše je na trhu aj nedostatok čipov, ktoré spotrebúvala. Už teraz vidíme, ako chýbajúce čipy ovplyvňujú napríklad automobilový sektor. Pandémia ukázala, že ak krajina nemá vlastné produkty a technológie, v krízových situáciách môže nastať problém. Dopyt po čipoch zo strany EÚ je preto veľký.
Ak je výroba sústredená v európskej krajine, v našom prípade na Slovensku a finalizovať bude okrem Európy aj pre stredný východ, Afriku, spadá pod európsku jurisdikciu. Ak by sa čipy finalizovali v Spojených štátoch a dodávali do Európy, v prípade nezhôd, ktoré sme videli aj počas predchádzajúcej administratívy, Washington môže ich vývoz jednoducho zastaviť.
Ďalším aspektom sú investori. Nám sa podarilo získať európskych investorov aj návratnú pôžičku od slovenskej vlády, vďaka čomu sme amerických investorov zatiaľ nepotrebovali. Aj ich peniaze potom podliehajú európskej jurisdikcii a iná vláda ich nemôže obmedziť.
Vývoj časti čipu pre softvér a umelú inteligenciu navyše prebehol v Európe. Vedci a inžinieri pôsobia na Slovensku.
Ktoré súčasti vývoja čipu sa formovali na Slovensku a ktoré v Spojených štátoch?
Keďže máme na Slovensku veľmi dobrých matematikov, vývoj okolo umelej inteligencie, softvéru, infraštruktúra a kompilátory (prekladacie programy, pozn. red.), ako aj časť hardvérového, systémového dizajnu sa deje na Slovensku. V Štátoch sa navrhujú obvody, a tzv. layout, teda rozmiestňovanie súčiastok na čipe. Pracujeme s technológiou, ktorá je najnovšia a podlieha obmedzeniam vývoznej kontroly, a preto sa niektoré veci dajú robiť iba tam.
Je už technológia pre čip patentovaná?
Ešte pred niekoľkými rokmi sme v Štátoch podali žiadosť o americké a medzinárodné patenty. Celý proces trvá niekoľko rokov. Pred niekoľkými mesiacmi sme však od patentového úradu v Spojených štátoch dostali potvrdenie, že prešiel fázou posudkov a celý proces preto môže pokračovať. Zdá sa, že patenty v sade z prvej várky teda prešli.
„Najrýchlejší superpočítač chceme na Slovensku“
Hoci Únia spotrebúva takmer tretinu výpočtovej kapacity všetkých počítačov na svete, len päť percent z tejto technológie má doma, priamo v Únii. Ako vážne tento stav Úniu znevýhodňuje na svetovom trhu?
Až 84 percent dát sa spracúva mimo EÚ, keďže u nás nie sú na to kapacity. Keď napríklad európska agentúra ESA poslala do vesmíru družice, pripravila nové mapy a navigačný systém, a ten chcela monetizovať a umožniť napríklad poľnohospodárom vidieť, ako vyzerá ich obilie. No monetizácia sa deje prostredníctvom spoločnosti Google, pretože na európskej strane nie sú na to kapacity. EÚ tento paradox pochopila a dnes je ochotná investovať miliardy na to, aby sa priblížila k sebestačnosti.
Dnes do popredia vystupuje aj problém s prenosom európskych dát do Spojených štátov. Súdny dvor pozastavil kvôli otáznikom okolo GDPR aj dohodu Privacy Shield.
Na to, aby sme dáta vedeli spracovať, musia sa v Únii najprv takéto dátové centrá postaviť. Únia financuje projekty ako Gaia X, či európsky Cloud a Euro HPC (High Performance Computing, v preklade vysokovýkonná výpočtová technika, pozn. red.), čo znamená, že cieľom do budúcich pár rokov je dobudovať ich. Prednostne je zaujímavé, aby európske datacentrá boli postavené na európskej technológii.
Nemyslíte si, že sa európske ambície o skutočnú sebestačnosť teraz trochu spomalia v kontexte obnovovania transatlantických väzieb, ktorá súvisí s nástupom novej americkej administratívy?
Nemyslím si to. Ak sa pozrieme len zopár týždňov dozadu, doterajšie nariadenia (tzv. executive orders, pozn. red.), ktoré Joe Biden podpísal, americký protekcionizmus podstatne zvýšili v porovnaní s predchádzajúcou administratívou. Napríklad v minulosti, keď sa organizovali nákupy zo štátneho rozpočtu, zákon vyžadoval, aby boli americkí výrobcovia pri podobných parametroch a cene uprednostnení. Po novom sa tieto pravidlá ešte sprísnili. Ak je americký produkt drahší, či dokonca horší, štátne inštitúcie ich teraz musia nakupovať.
Spojené štáty prišli na to, že ako silná ekonomika môžu zo svojej pozície ťažiť. Koncept America First, ktorý zaviedol Trump, už v prvých týždňoch Joe Biden dramaticky posilnil.
V staršom rozhovore ste povedali, že výroba čipov na Slovensku môže byť pre našu ekonomiku v budúcnosti taká významná, akou sú dnes automobily. Aká je vaša predstava, že by sa to stalo opäť, ale tentokrát s čipmi?
Ak by nám pred 30 rokmi niekto povedal, že Slovensko bude automobilovou veľmocou, najskôr by sme ho považovali za blázna. Stalo sa to? Stalo. A ako? No tak, že to začalo zopár ľudí, potom priniesli jeden kritický projekt, okolo ktorého sa vybudoval celý ekosystém.
Vo svete sa vyrábajú čipy v hodnote asi 140 až 150 miliárd dolárov. Ak by sme dodávali len štvrtinu procesorových čipov, stále to bude predstavovať väčší prínos ako automobilky. Len to musí na Slovensku niekto začať. Parametre produktov našej firmy sú lepšie aké má dnes najlepšia svetová konkurencia. Príležitosť tu je, pretože pochádzame zo Slovenska.
S podporou štátu a spoločnosti je perspektíva tento cieľ aj dosiahnuť. Ak si ale budeme hovoriť, že na Slovensku niečo také nie je možné urobiť, samozrejme sa nám to nepodarí.
Tiež tvrdíte, že najrýchlejší superpočítač na svete by mohol stáť na Slovensku. V dnešnej situácii okolo digitalizácie sa to skôr zdá byť len sci-fi.
Ak v krajine máte najrýchlejší superpočítač pre umelú inteligenciu na svete, posúvate ju v rebríčkoch digitalizácie na prvé miesto. Ak má štát takýto monopol, zaujímajú sa o neho aj vedci z iných krajín, ktorí prichádzajú a vďaka nim sa zlepšujú aj naši vedci. Zároveň s vami iné štáty diskutujú inak a vy získavate omnoho vplyvnejšiu pozíciu. Za prístup na strojový čas vie štát získať výmenou niečo iné. Naša, slovenská pozícia v EÚ by sa zmenila z malej krajiny, na krajinu, ktorá má niečo, čo celá Európa potrebuje.
Dnes však superpočítače vlastnia buď krajiny alebo bohaté firmy, ktoré majú so Slovenskom neporovnateľne väčší rozpočet. Asi to nebude také jednoduché?
Áno, máte pravdu. Jeden z posledných, napríklad v Japonsku, stál miliardu dolárov. Slovensko takúto miliardu nemá. Naša technológia na najrýchlejší superpočítač na svete je však rádovo lacnejšia. Navyše, Slovensko má prístup aj k európskym fondom, ktoré sú k dispozícii práve v tejto oblasti. Samotná Únia má na to vyčlenené ďalšie fondy, v snahe dostať sa v superpočítačoch z tretieho na prvé miesto na svete.
Keď začala pandémia covidu, vedci museli pre vývoj vakcíny oprášiť aj staré superpočítače, ktoré mali ísť do múzea, a začali na nich realizovať nové výpočty. Kvôli pandémii, ale aj fondom z Plánu obnovy, nastala situácia, v ktorej je vôľa, ale aj prostriedky. Pred tromi rokmi by to nebolo možné. Je na nás, ako tieto unikátne podmienky, ktoré sa objavia raz za 30 až 40 rokov, využijeme a vyťažíme z toho to, čo sa vyťažilo pri automobiloch.
