Not only higher tuition fees, but also a shortage of dormitories and rising rental prices are creating new barriers to studying abroad. In the United Kingdom, the gap in the market is being filled by private student residences whose prices and services resemble hotels — with cinemas, catering, or game rooms, explains student-mobility expert Patrick Obdrzalek.
Nielen vyššie školné, ale aj nedostatok internátov a rast cien nájomného vytvára nové bariéry pre štúdium v cudzine. V Británii dieru na trhu zapĺňajú súkromné internáty, ktoré cenami aj službami pripomínajú hotely – s kinom, cateringom či herňami, vymenúva expert na študentskú mobilitu Patrick Obdrzalek.
Spojené kráľovstvo bolo až do Brexitu druhou najpopulárnejšou destináciou študentov hneď po Česku. Po jeho odchode z EÚ sa mobilita Slovákov na ostrovy výrazne obmedzila. Teraz však opäť vidíme náznaky zmeny: v máji 2025 na prvom samite EÚ–UK po Brexite obe strany vyjadrili vôľu pracovať na rozšírení mládežníckej mobility.
Patrick Obdrzalek v Británii vyštudoval University of Southampton a University College London so zameraním na oblasť inovácií, technológií a podnikania. Po absolvovaní pôsobil ako konzultant vo viacerých startupoch. Dlhodobo spolupracuje so študentskou organizáciou Unimak a dnes v tejto oblasti vedie aj vlastnú platformu Wibo zameranú na vzdelávanie a kariérne poradenstvo.
Ďalej sa dočítate o tom,
- ako sa zmenil záujem slovenských študentov o britské univerzity od Brexitu,
- ako sa zmenili podmienky a cena štúdia,
- kto má možnosť získať štipendium,
- kde majú internáty lepšie ako hotely,
- ktoré nové destinácie študentov lákajú,
- ako do celého procesu vstúpila umelá inteligencia.
Rozhovor je krátenou editovanou verziou podcastu, ktorý si môžete vypočuť na nasledovnom odkaze:
Rokovania medzi EÚ a Britániou naznačujú, že je určitý záujem obnoviť študentskú mobilitu, ktorú zabrzdil Brexit. Hovorí sa o rôznych programoch, ktoré by sa mohli obnoviť. Čo a do akej miery sa za posledné roky zmenilo?
Keď som išiel študovať, tak – ako veľmi veľa ľudí – rozmýšľal som o Anglicku, lebo tam boli veľmi priateľské podmienky. Najmä poplatky boli výrazne nižšie, ako dnes. Po Brexite sa to zmenilo – z európskych krajín chodí do Veľkej Británie o 50 percent menej študentov.
O slovenskej realite hovorí napríklad prieskum od Centra excelentnosti Therapolis, ktorý podporil Inštitút vzdelávacej politiky ministerstva školstva. Spolupracovala na tom aj agentúra Focus. Podľa neho záujem Slovákov klesol, ale zotrval. V roku 2022 bolo v Anglicku 1 610 našich študentov. Novšie dáta, žiaľ, zatiaľ nemáme.
Koľko to bolo predtým?
Pred Brexitom to bol možno dvojnásobok – alebo aspoň skoro dvojnásobok. Predtým, ako som spomenul, poplatky vďaka tzv.home fee statusu vychádzali na 9 tisíc libier ročne. To znamená, že trojročné bakalárske štúdium stálo 27 tisíc libier.
Študenti to nemuseli platiť hneď. Ja, rovnako ako mnohí ďalší, som si napríklad zobral študentskú pôžičku. Úrok bol tri percentá a človek mal možnosť splácať až 30 rokov, podľa platu. Platíte teda len určitú sumu, ktorá sa odvíja od vášho zárobku.
Okrem toho bolo samozrejme potrebné potrebné počítať aj s nákladmi na bývanie a jedlo. Životné náklady vychádzali na približne 12 tisíc libier ročne, pokiaľ ste nežili v Londýne. Tam sa to vyšplhalo ľahko aj na 20 tisíc. Popri školnom by ste teda pred Brexitom potrebovali medzi 35–50 tisíc libier.
Ako ceny narástli?
Po Brexite sa už zaviedli tzv. international fees. To znamená, že všetci zahraniční študenti musia platiť rovnako, od zhruba 20 tisíc libier ročne. Trojročný bakalár tak stojí približne 60 tisíc libier namiesto pôvodných 27 tisíc. Navyše treba platiť víza – tie stoja asi 500 libier – a zdravotné poistenie, čo je približne 700 libier. Životné náklady zostali na úrovni 12–20 tisíc. Celkovo sa tak trojročné štúdium vyšplhá na 65–110 tisíc libier. To sú už obrovské sumy a začíname sa približovať k cenám v Spojených štátoch.
Ako zdraželi náklady na bývanie? Väčšina ľudí určite videla vtipy o prenájme komory pod schodami, matracoch v kuchyni za tisíc libier na týždeň a podobne.
Na ostrovoch sa dostupnosť prenájmov veľmi zhoršila. Napríklad v Londýne, pokiaľ nie ste zamestnaní, prenajímateľ často vyžaduje garanta. A aj keď ho máte, musíte zaplatiť 6 až 12 mesiacov nájomného vopred. Suma sumárum, vyštudovať v Spojenom kráľovstve je dnes 3- až 4-násobne drahšie ako predtým.
Mohli, prípadne môžu, študenti znížiť náklady napríklad štipendiami? A ak áno, je ľahké sa k nim dostať?
Jednou vetou: keď na to máte, môžete tam ísť. Ale okrem finančných nákladov hovorím aj o veľkej kvalitatívnej konkurencii, pretože vidíme obrovský nárast záujmu študentov z Číny, Indie a napríklad aj z Nigérie. Preto, hoci sa dá získať štipendium, dnes je to omnoho náročnejšie ako pred Brexitom. Už nie ste vo výhode, že ako európsky študent máte prístup k špeciálnym európskym štipendiám. Preto odporúčam pozerať skôr na magisterské programy, o ktoré je o čosi menší záujem. Bakalárske štúdium absolvujte na dobrej škole či univerzite inde a následne sa uchádzajte o štipendium, alebo si počas bakalárskeho štúdia našetrite, prípadne pozrite iné zdroje.
Aké napríklad?
Ďalšia možnosť je SAIA – Slovenská akademická informačná agentúra. Má národný štipendijný program, kde môžete získať od 500 do 1 500 eur. Pomôže vám to, aj keď to nepokryje všetko. Ide o určite užitočnú pomoc.
Okrem toho môžete skúsiť crowdfunding. Poznám taký pekný príklad – Martina Bolibruch, ktorá pôsobila v platforme Zmudri, vyzbierala cez 16 tisíc eur, aby mohla ísť študovať do Oxfordu. Urobila to veľmi transparentne, autenticky, s dobrým príbehom, a ľudia ju podporili. Podľa mňa sa to oplatí skúsiť.
Napokon sú tu ešte nadácie. Napríklad Alto poskytuje každý rok piatim študentom, ktorí sa uchádzajú o štúdium na Oxforde alebo Cambridgei, podporu 10 tisíc libier.
Skúma niekto, ako sa ťažšia dostupnosť, aj tá vyššia konkurencia, odrazili na výsledkoch, na absolventoch? Prípadne sa zmenili odbory, ktoré za hranicami slovenskí mladí študujú?
Áno, aj nie. Absolventami sa do istej miery zaoberal prieskum o odlive mozgov. Ukázal, že asi 45 percent mladých čo vyštudovali za hranicami sa vráti pracovať a žiť na Slovensko. Ostatní zostávajú. Je to pochopiteľné, keď šikovní študenti idú napríklad do Londýna, otvoria sa im obrovské možnosti otvoria sa im obrovské možnosti a keď získajú prácu, prirodzene v nej chcú pokračovať. Niečo iné sme zas registrovali v rámci iniciatívy Unimak, hlavne po Brexite. Kým bolo Spojené kráľovstvo v EÚ, hlásili sa nám vo veľkom maturanti, ktorí chceli tipy, ako napísať dobré CV, motivačný list, pomôcť s prihláškou. Viac ľudí to chcelo aspoň vyskúšať. Proces bol jednoduchší.
Po Brexite sa táto cieľová skupina prakticky stratila. Stáli sme pred otázkou, čo teda robiť ďalej. Študenti sa začali pýtať iné otázky, všeobecnejšie o štúdiu, kariérnom poradenstve a podobne. Tým, že som v tom čase ešte žil v Londýne, videl som spoločenskú zmenu aj naživo: pred Brexitom tam ešte bolo veľa Slovákov, česko-slovenskej komunity, univerzitný spoločenský život. Dnes sú tam väčšinou ľudia z bohatých rodín, ktorí si to mohli dovoliť a makajú, alebo mimoriadne nadaní a inteligentní štipendisti, ktorí tiež usilovne pracujú.
Aká je teda dnes úloha študentských organizácií ako Unimak, alebo Tvojho projektu Wibo? Prípadne je na trhu veľa rôznych komerčných agentúr, ktoré za poplatok sľubujú, že študenta dostanú na školu do zahraničia.
Keby som bol rodič, začal by som možno pri AI. Opýtam sa na základné informácie, urobím si prehľad. Je potrebné však zostať obozretný a rozlišovať rôzne riešenia, ktoré sa dajú nájsť online. Jedným z najpopulárnejších sú agentúry – komerčné aj nekomerčné. Patrí sem aj Unimak ako občianske združenie, kde študenti pomáhajú študentom, cieľom je transparentná pomoc. S nimi stále spolupracujem aj v rámci Wibo. Máme sieť po celom svete, najmä v Európe a v USA. Vzhľadom na zmenu záujmu študentov, o ktorom som už hovoril v súvislosti s Britániou, sa však tiež snažíme transformovať. Hľadáme nové formy, ako pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí aj so zapojením AI.
Objavuje sa v tejto oblasti agentúrneho poradenstva veľa tzv. „scamov”?
Pri komerčných agentúrach je to rôzne. Niektoré sú lepšie, niektoré horšie. Mám dobrú skúsenosť s A-Plus Academic Assistance – zakladateľky poznám, majú kvalitné vlastné skúsenosti so štúdiom v zahraničí a robia poradenstvo poctivo.
Ale je aj veľa, veľa komerčných agentúr, ktoré dostávajú províziu priamo od univerzity. Tie im teda„headhuntujú“ odborníkov — alebo aspoň študentov — a nie vždy to musí byť presne ten najlepší kandidát. Pre nich je to tovar. Snažia sa vás dostať na univerzitu, ktorá im dá najvyššiu províziu. Potom sa môže ľahko stať, že za tisíce eur študujete na škole, ktorá „znie dobre“ z marketingového hľadiska, napríklad University of Westminster, ale podľa rebríčkov už taká prominentná vôbec nie je. Najväčší problém je, keď túto províziu agentúra zatají alebo skryje malým písmom do zmluvy a účtuje si extra.
Ktoré krajiny sa stali akousi alternatívou k Spojenému kráľovstvu, aké sú teraz hlavné destinácie?
Stále vedie Česko, ale to mnohí ani nevnímajú ako „ozajstné“ zahraničie. Nahor, zo šiesteho na štvrté miesto v rámci záujmu, poskočilo napríklad Holandsko. Írsko, hoci je na ostrovoch, mladých zatiaľ až tak neláka. Zaujímavé je, že po Brexite výrazne postúpilo Maďarsko, do takej miery, že nahradilo Anglicko na druhom mieste.
Nasleduje Rakúsko, Nemecko a škandinávske krajiny, napríklad Dánsko. Problémom je však jazyk. Ak chcete študovať program v angličtine, umožňuje vám to prirodzene Írsko, Holandsko a čiastočne Rakúsko. Holandsko je veľmi zaujímavé pomerne lacným školným. Obrovským problémom je však ubytovanie. Poznám prípady, keď študenti do školy dochádzajú vlakom, denne dve až tri hodiny. V prípade Maďarska predpokladám, že je to skôr demografická záležitosť – teda, že tam chodí viac študentov aj preto, že u nás máme veľkú maďarskú komunitu a existujú recipročné väzby. Kedysi by možno išli aj do Anglicka, ale to je teraz drahé, tak idú tam, kde ovládajú jazyk – napríklad do Maďarska.
O tom, ako nedostupné bývanie stavia bariéry študentom, nedávno hovorila ešte aj predsedníčka Komisie Ursula von der Leyen v správe o stave Únie. Naznačili sme to pri Británii, Holandsku. Aké sú teda možnosti v populárnejších krajinách, fungujú tam ešte vôbec univerzitné internáty, alebo sú študenti odkázaní len na komerčný podnájom?
V Holandsku je to masaker, konkurencia je obrovská. Väčšinou funguje systém, že v prvom ročníku bakalára vám garantujú internát. Avšak keďže kríza s ubytovaním sa stále zhoršuje, už sa jednoducho všetkým neujde.
Dieru na trhu využívajú súkromné internáty. Je ich veľa a stávajú sa čoraz atraktívnejšími. Dobrý príklad je v Anglicku. Nazývajú sa síce internáty, ale nedali by sa porovnať s tým, čo poznáme doma. Ani kvalitou, ani cenou by sa nedali porovnať s domácimi internátmi. Nájdete tam kiná, herne, catering, jednoducho všetko. Samozrejme, je to alternatíva za zodpovedajúcu cenu. Lenže sa nájdu mnohí medzinárodní študenti – často z bohatších rodín – ktorí majú vysoké životné štandardy aj očakávania a sú ochotní aj schopní si priplatiť. Niektoré medzinárodné internáty dnes môžu pokojne konkurovať tým najlepším hotelom.
Tak aspoň je to hodnota za peniaze.
To tam určite platí.
Objavili sa prvé informácie, že je záujem obnoviť program mládežníckej mobility. Do akej miery je to podľa teba teraz reálne? Čo všetko by sa muselo stať, aby sa podmienky pre študentov vrátili na úroveň, akú mali pred Brexitom?
Myslím si, že ani samotná britská vláda to dnes ešte presne nevie. Avšak vidno, že politická atmosféra sa zmenila. Keď nastúpila nová vláda, odklonila sa od pôvodného postoja typu „Brexit je Brexit“ a „nič s tým už neurobíme“. Teraz je tam viditeľná ochota hľadať riešenia. Už len to, že je tam vôľa na zmenu, je asi najväčší rozdiel. Otázkou zostáva, či a hlavne kedy sa to stane.
Kto má lepšiu vyjednávaciu pozíciu, Briti či Únia?
Európska únia má výhodu, že Erasmus je osvedčený a úspešný program. Britskí študenti ho využívali vo veľkom a majú záujem vrátiť sa. Krajina ako taká by ale musela urobiť viac ústupkov.
Na druhej strane, treba povedať, že hoci stratili prepojenie s EÚ, súčasný model má pre britskú ekonomiku aj výhody. Ako sme si porovnali poplatky, pre univerzity je to obrovský finančný prínos. Študenti zo zahraničia dnes do systému prinášajú viac peňazí. Ak sa na to pozrieme čisto prakticky, Británia už nie je súčasťou slobody pohybu, takže pre nich nezáleží, či študent pochádza z bohatej alebo menej bohatej rodiny – dôležité je, že prichádza s ekonomickým potenciálom.
To je možno kľúčové: pre Britániu je alfou a omegou ekonomický prínos študentov. Ak sa im ukáže, že môžu získať aj výhody z väčšieho prepojenia s EÚ, možno začnú robiť kroky späť.
Článok bol publikovaný 19.9.2025 na Euractiv.sk.
