By the end of the year, the European Commission will present its own legislation to protect women from violence. There are three scenarios on the table. Virtually nothing may change, but there may also be harmonisation of the criminal codes of the Member States.
Európska komisia do konca roka predstaví vlastnú legislatívu, ktorá má ochrániť ženy pred násilím. Na stole sú tri scenáre. Zmeniť sa nemusí prakticky nič, ale môže dôjsť aj k harmonizácii trestných poriadkov členských štátov.
Boj s rodovo podmieneným násilím je jednou z politických priorít Európskej komisie Ursuly von der Leyen. Únia totiž nateraz nemá žiadnu záväznú legislatívu, ktorá by v tejto oblasti nastavovala spoločné pravidlá pre členské štáty.
Potreba jednotného európskeho postupu sa do popredia dostala aj v kontexte vývoja Istanbulského dohovoru. Európska komisia tento dokument stále považuje za medzinárodný zlatý štandard, ale členské štáty vrátane Slovenska sa neposúvajú bližšie k jeho ratifikácii.
Situácia európskych žien sa pritom počas pandémie ešte zhoršila. Obete totiž trávia s násilníkmi viac času, majú menej priestoru požiadať o pomoc a výsledkom je, že v členských štátoch stúpajú femicídy, teda vraždy žien ich partnermi.
Komisia má návrh predstaviť koncom roka, na stole sú tri scenáre. V najmenej ambicióznom by iba naďalej monitorovala stav a financovala podporné služby. V najkomplexnejšom by predstavila záväzné minimálne štandardy, ktoré by prístupy členských štátov zharmonizovali.
RODOVO PODMIENENÉ NÁSILIE V EÚ
Prvým problémom boja proti rodovo podmienenému násiliu je nedostatok dát. Členské štáty preň nemajú rovnaké definície a aj ho sledujú rôzne.
Jednoznačne ale vieme, že rodovo podmienené násilie je rozšírený problém. Prvý celoeurópsky prieskum na túto tému v roku 2014 zistil, že tretina európskych žien zažila nejakú formu fyzického alebo sexuálneho násilia. To predstavuje 62 miliónov žien.
Až 43 percent žien tiež potvrdilo, že zažilo aj psychologické násilie od partnera. Tieto ženy zažívajú verejné ponižovanie, ich partneri im znemožňujú odísť z domu a hrozia im násilím.
K tomu 55 percent žien zažilo nejakú formu sexuálneho obťažovania, najčastejšie šéfom, kolegom alebo zákazníkom v práci. Rozšírené sú aj najvážnejšie formy násilia. Každá dvadsiata žena bola znásilnená. Menej ako 15 percent žien, ktoré násilie zažili, ho pritom nahlásili na polícií.
Prítomnosť tohto problému cítia aj Slováci, avšak menej než v iných krajinách. V eurobarometri z roku 2016 až 63 percent opýtaných uviedlo, že je podľa nich na Slovensku domáce násilie veľmi alebo pomerne rozšírené. V priemernej európskej krajine si to svojej krajine myslí až 74 percent ľudí.
Problémom je aj stále pretrvávajúci názor, že v niektorých prípadoch je sex bez súhlasu ospravedlniteľný. Myslí si to až 27 percent Európanov, najčastejšie v prípadoch, ak bola žena pod vplyvom omamných látok.
Rozdiely medzi zisteniami v jednotlivých krajinách však podľa autorov prieskumu nemusia reflektovať skutočnú situáciu, skôr ochotu žien v daných krajinách podeliť sa o svoju skúsenosť. Autori pozorujú, že tá je väčšia v krajinách, kde je aj vyššia miera dosiahnutej rodovej rovnosti.
Zo štatistík tak napríklad vychádza Švédsko ako členská krajina s najväčším počtom znásilnení na obyvateľa. To však reflektuje skôr švédsky systém, ktorý zarátava každý jeden incident násilia, kým iné krajiny môžu aj stovky incidentov, napríklad počas trvania manželstva, zarátať iba jedenkrát.
PRÍSTUPY ČLENSKÝCH ŠTÁTOV
Trestné právo
V štatistikách sa tiež môžu prejaviť odlišné definície sexuálneho násilia. Kým krajiny ako Slovensko rozumejú znásilneniu ako sexuálnemu styku pod hrozbou priameho fyzického násilia, jedenásť členských štátov zaň považuje akýkoľvek sex bez súhlasu. Ide o Belgicko, Chorvátsko, Cyprus, Dánsko, Nemecko, Grécko, Island, Írsko, Luxemburg a Maltu.
Stále existujú aj členské štáty, v ktorých sa niektoré formy rodovo podmieneného násilia netrestajú vôbec. V Cypruse a na Litve napríklad nie je trestné nebezpečné sledovanie (stalking). Trestný zákonník v Bulharsku a Litve zase vôbec nepozná nútenú sterilizáciu.
Rozdiely sú aj pri trestoch za takéto činy a to aj v legislatíve, aj pri udeľovaní reálnych rozsudkov. Slovensko má napríklad pre znásilnenie základný trest od piatich do desiatich rokov, pri závažnejších spôsoboch konania alebo osobitnom motíve môže trest narásť až na 20.
Podľa výskumu Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie ale minulý rok až v 60 percent prípadov znásilnenia a sexuálneho násilia plnoletým páchateľom uložil súd trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Najčastejšie súd určil trest odňatia slobody na tri až tri a pol roka, vo vážnejšej kategórii medzi 3,5 až sedem rokov.
V Holandsku boli v roku 2015 priemerné tresty ešte nižšie, páchateľov súdy odsúdili za znásilnenie na menej ako dva roky. V Maďarsku bol v tom istom roku priemerný trest takmer sedem rokov.
Systémy pomoci
Aj dostupnosť pomoci pre obete rodovo podmieneného násilia je v mnohých krajinách nedostatočná. Na stotisíc obyvateľov a obyvateliek je napríklad v priemere dostupných iba 6,8 lôžok v ubytovniach pre obete rodovo podmieneného násilia.
Najlepšia situácia je v Luxemburgu, ktoré ich síce má iba 216, ale v prepočte na stotisíc obyvateľov to vychádza až na 34,5 lôžka. Veľmi zle je na tom Poľsko, ktoré má na takmer 38 miliónov obyvateľov iba jednu ubytovňu s kapacitou menej ako 30 lôžok.
Slovensko malo v roku 2018, kedy boli dáta zbierané, kapacitu 232 lôžok, v prepočte na obyvateľov je to podpriemerný výsledok.
Jedenásť členských krajín k tomu nemá zriadenú národnú linku pomoci pre obete.
Problémy sú tiež pri aplikovaní zákonov, ktoré majú členské štáty. Z kvalitatívnej štúdie Agentúry Európskej únie pre základné práva vyplýva, že obete rodovo podmieneného násilia nebývajú políciou a súdmi vypočuté. Policajti tvrdia, že nemajú ako zakročiť, alebo sa obete snažia presvedčiť, aby svoje sťažnosti stiahli. Zo skúseností organizácii, ktoré obetiam pomáhajú, policajti zakročili, či už zatknutím páchateľa alebo zákazom prístupu k obeti, iba v prípadoch extrémneho násilia. V niektorých prípadoch však došlo až k smrti, napriek tomu, že obeť v minulosti políciu kontaktovala. Polícia tiež v niektorých prípadoch tvrdila, že nemôže zasahovať do „rodinných sporov“.
TRI SCENÁRE EUROKOMISIE
Šéfka eurokomisie Ursula von der Leyen hovorila o dôležitosti prijatia Istanbulského dohovoru už v jej ustanovujúcom prejave v roku 2019. Povedala, že ak zostane zablokovaný členskými štátmi, zváži „ predloženie návrhov minimálnych štandardov týkajúcich sa definície určitých typov násilia a posilňovania smernica o právach obetí“.
Prijať takéto minimálne štandardy by jej dovolilo pridanie rodovo podmieneného násilia na zoznam európskych zločinov podľa článku 83(1) Zmluvy o fungovaní EÚ.
Takýchto „eurozločinov“ má Únia desať: terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie žien a detí, obchodovanie s drogami, obchodovanie so zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupciu, falšovanie platobných prostriedkov, počítačovú kriminalitú a organizovaný zločin. K tomu chce Komisia pridať ešte aj nenávistné prejavy a zločiny z nenávisti.
Pri analýze vplyvu novej legislatívy ale už Komisia hovorila o troch možných scenároch, ako by k boju s rodovo podmieneným násilím mohla pristúpiť.
Scenár 1: Základ
V rámci tejto možnosti by Európska komisia nenavrhla žiadnu novú legislatívu, pristúpila by však k niektorým nelegislatívnym krokom, ktoré popísala aj v rámci svojej Stratégie rodovej rovnosti.
Naďalej by sa napríklad snažila o vstúpenie EÚ k Istanbulskému dohovoru a presviedčala by členské krajiny, aby ho ratifikovali. Tiež by vytvorila európsku sieť boja proti rodovému násiliu, začala s informačnou kampaňou a finančne podporila tréningy a služby podpory obetí.
V rámci boja proti obťažovaniu na internete by Komisia chcela vytvoriť rámec dobrovoľnej spolupráce internetových platforiem.
Scenár 2: Cielené legislatívne zmeny
V rámci druhého scenára by k opatreniam v základnej verzii Komisia pridala aj Odporúčanie na prevenciu škodlivých praktík, ktoré je popísané v Európskej stratégii rodovej rovnosti.
To sa týka najmä mrzačenia ženských pohlavných orgánov, nútených potratov a nútenej sterilizácie, skorého a núteného manželstva a násilia páchanom v mene „cti“. Odporúčanie Komisie má poukazovať na „potrebu účinných preventívnych opatrení a uznania dôležitosti vzdelávania“ a tiež volať po posilnení verejných služieb, kapacít odbornosti a spravodlivosti pre obete. Nebolo by však záväzné.
V rámci tohto scenára by Komisia tiež chcela posilniť fyzickú ochranu obetí cez legislatívne kroky. Tu ide najmä o európske a národné ochranné príkazy, ktoré môžu násilníkovi na istý čas znemožniť prístup k obeti. Smernica o právach obetí totiž dnes neharmonizuje štandardy pre takéto príkazy a to by v rámci tohto scenára chcela Komisia napraviť. Štandardy by nastavovali minimálne podmienky, pri ktorých sú tieto príkazy vydávané a Komisia by tiež chcela financovať kampaň, ktorá by viac rozšírila povedomie o Európskom ochrannom príkaze. Ten je určený obetiam, ktoré potrebujú ochranu pred násilníkom z inej členskej krajiny alebo pri cestovaní do zahraničia.
Scenár 3: Záväzné štandardy
V treťom scenári by už boj proti rodovo podmienenému násiliu nebol roztrieštený do viacerých smerníc a nástrojov, ale bol by združený pod jednu smernicu o rodovo podmienenom násilí.
Tá by mala násiliu zabraňovať, posilňovať ochranu obetí a svedkov, trestať vinníkov a v týchto oblastiach nastavovať minimálne štandardy.
Pravdepodobne by teda Komisia pristúpila k snahe o zaradenie rodovo podmieneného násilia do zoznamu eurozločinov, čo by jej nastavenie takýchto štandardov umožnilo. O tom hovorila von der Leyen aj v jej ustanovujúcom prejave.
Zatiaľ však nie je jasné, ako si Komisia tieto minimálne štandardy predstavuje. Mohli by však obsahovať jednotnú definíciu toho, čo spadá pod rodovo podmienené násilie ale aj minimálnu výšku sankcii, ktoré za tieto činy hrozia.
Podobne je to napríklad pri smernici o trestných sankciách za zneužívanie trhu, ktorá určujú hornú hranicu napríklad za obchodovanie s využitím dôverných informácií (insider trading) na odňatie slobody najmenej na štyri roky.
NÁZORY NA INICIATÍVU
Európsky parlament
Europarlament preferuje tretí scenár. V nedávnom uznesení Komisiu žiadal, aby rodovo podmienené násilie zaradila medzi eurozločiny. Smernicu, ktorá by takýto krok mohla nasledovať, si europoslanci predstavujú nasledovne:
- Prevencia by bola zabezpečená cez vzdelávanie k rodovej rovnosti,
- Smernica by posilňovala dostupnosť služieb podpory,
- Zameriavala by sa aj na násilie voči LGBTIQ komunite a online násilie,
- Zabezpečovala by minimálne štandardy pre políciu,
- Zaväzovala by členské štáty bojovať voči riziku násilia aj pri určovaní starostlivosti pri rozvode.
Podľa think tanku Európskeho parlamentu spĺňa rodovo podmienené násilie všetky podmienky na zaradenie medzi eurozločiny. Výskumníci vyčíslili jeho spoločenské škody v EÚ na 290 miliárd eur ročne, čo je dokonca viac než vyčíslenie škôd korupcie alebo organizovaného zločinu. Toto násilie má podľa nich cezhraničné pôsobenie, pretože má rovnaké príčiny a následky vo všetkých členských štátoch a zvýšená miera násilia počas pandémie COVID-19 môže byť považovaná za nový vývoj, čo je ďalšia z podmienok zaradenia do zoznamu eurozločinov.
Členské štáty
Keďže nová smernica má spĺňať rovnaké ciele ako Istanbulský dohovor, dá sa predpokladať pozitívny prístup členských krajín, ktoré už tento medzinárodný dokument ratifikovali. Po odrátaní Poľska, ktoré ohlásilo nesúhlas s dohovorom po ratifikovaní, to je 20 členských štátov.
Záleží však aj na scenári, ktorý Európska komisia zvolí. Pri snahe o zaradenie rodovo podmieneného násilia medzi eurozločiny by mohla proces vetovať čo i len jedna krajín. Aj Nemecko napríklad v minulosti volalo po harmonizácii trestného práva iba pri cezhraničných komponentoch zločinov.
Pozornosť pri vyjednávaniach sa bude upriamovať aj na krajiny, ktoré Istanbulský dohovor neratifikovali – Bulharsko, Česko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko a Slovensko. Aj keď sa debata ohľadom nových legislatívnych možností v týchto krajinách zatiaľ nerozpútala, najmä Poľsko a Maďarsko za posledné dva roky opakovane protestovali proti akémukoľvek výskytu termínu „rod“ v európskych dokumentoch.
Verejná konzultácia
Kým organizácie z niektorých členských štátov upozorňujú na potrebu zahrnúť do stratégie aj špecifické nástroje na ochranu ľudí z LGBT komunity, organizácie zo štátov, ktoré Istanbulský dohovor odmietli, protestujú proti samotnému konceptu rodovo podmieneného násilia.
Nemecká organizácia Transgender Europe preferuje tretí záväzný scenár a upozorňuje na to, že až 72 percent transrodových žien v EÚ zažilo za posledných päť rokov obťažovanie. Až 30 percent transrodových ľudí sa tiež vyjadrilo, že sa vždy alebo často vyhýbajú vyjadrovaniu svojej rodovej identity cez fyzický vzhľad, pretože sa boja násilia alebo obťažovania. Organizácia teda požaduje, aby bolo za rodovo podmienené násilie explicitne považované aj násilie voči LGBTQI ľuďom.
Konkrétne tiež volá napríklad po tom, aby sa za nútené sterilizácie považovala aj podmienka alebo nátlak k sterilizácii pri snahe o zmenu pohlavia, čomu čelia aj slovenskí transrodoví ľudia.
Na druhú stranu, proti záväzným jednotným definíciám vystúpila poľská ultrapravicová organizácia Ordo Iuris Institute for Legal Culture. Nesúhlasí so základnou premisou konceptu rodovo podmieneného násilia a teda ani s Európskou stratégiou pre rodovú rovnosť. Tá hovorí, že rodovo motivované násilie je „hlboko zakorenené v rodovej nerovnosti“. Naopak, podľa poľského inštitútu sú sociálne normy najefektívnejšou ochranou voči násiliu.
Nezhoda je aj v otázke riešenia násilia voči sexuálnym pracovníčkam. Zhoda je na tom, že sú násilím ohrozované viac ako bežná populácia. Kým ale Medzinárodný výbor pre práva sexuálnych volá po tom, aby smernica žiadnym spôsobom túto prácu nekriminalizovala, do dotazníka sa zapojili aj maďarské a slovinské iniciatívy, ktoré požadujú zaradiť prostitúciu medzi európske zločiny.
Článok vznikol v spolupráci s
