In recent weeks, Turkish officials have spoken more and more about their ambition to return to EU accession negotiations. According to Farouk Kaymakci, Turkey now enjoys only a "marginalised and discriminated against" candidate status. He welcomes political support for Ukraine's EU membership, but argues that "the most useful EU membership will only be Turkey's".
Tureckí predstavitelia hovoria v ostatných týždňoch stále viac o ambícii vrátiť sa k rokovaniam o vstupe do EÚ. Podľa FARUKA KAYMAKCIHO má Turecko teraz len „marginalizovaný a diskriminovaný“ status kandidátskej krajiny. Politickú podporu členstva Ukrajiny v EÚ víta, no tvrdí, že „najužitočnejším členstvom v EÚ bude až to turecké“.
V rozhovore s námestníkom tureckého ministra zahraničných vecí a riaditeľom pre záležitosti EÚ Farukom Kaymakcım sa dozviete:
- kde má Slovensko a Turecko priestor na rozvoj vzťahov;
- či má Turecko ambíciu byť súčasťou európskej bezpečnostnej architektúry;
- kde má „červenú čiaru“ na zavedenie bezprecedentných sankcií voči Rusku, podľa vzoru partnerov v NATO;
- či sa neobáva o potravinovú bezpečnosť Turecka vzhľadom na zastavené ruské dodávky;
- ako kandidátska krajina na vstup do EÚ – ktorá je v procese prijímania už 23 rokov – vníma ukrajinské snahy o členstvo;
- prečo sa chce Ankara znovu vrátiť za rokovací stôl a rokovať o členstve v EÚ práve teraz;
- či môže obnovená európska perspektíva pomôcť tureckej ekonomike, ktorá zaznamenáva obrovské prepady;
- a ako by si Turecko predstavovalo modernizovanú Colnú úniu aj dohodu o migrácii s EÚ.
„Veľmi dobré“ vzťahy so Slovenskom
Aké boli nosné témy diskusií so slovenskými partnermi v Bratislave?
Na Slovensko som prišiel na bilaterálne konzultácie. Hovoril som s ministrom zahraničných vecí a neskôr sme konzultovali aj s dvomi štátnymi tajomníkmi. Zamerali sme sa na bilaterálne vzťahy aj na vzťahy medzi Tureckom a Úniou, regionálne otázky a nedávny vývoj v Európe. Tiež som sa rozprával so študentmi Ekonomickej univerzity, diskutovali sme o výsledkoch prebiehajúcej ruskej agresie voči Ukrajine a jej vplyve na vzťahy medzi Tureckom a Úniou. Myslím si, že vojna poukázala na dôležitosť Turecka pre Európu najmä v otázkach bezpečnosti a obrany, energetickej bezpečnosti, ale aj riadenia migrácie či riešenia problémov spojených s narušením dodávateľských reťazcov.
V ktorých oblastiach spolupráce medzi Slovenskom a Tureckom vidíte priestor?
So Slovenskom máme veľmi dobré vzťahy. Počas mojej návštevy (4. apríla, pozn. red.) sme sa dohodli na pravidelných konzultáciách a posilnení obchodu, ktorý v súčasnosti predstavuje 1,7 milióna dolárov. Dúfame, že vytvorením Spoločného hospodárskeho a obchodného výboru a už fungujúcej Spoločnej hospodárskej komisie zvýšime úroveň obchodu a investícií. Pokiaľ ide o verejné obstarávania, navzájom vítame spoločnosti vo verejných súťažiach. V oblasti turizmu máme program bezpečného cestovného ruchu. Dokonca aj počas pandémie dokázalo Turecko prilákať milióny ďalších Európanov, ale prečo nie Slovákov? Každé leto zvyklo prísť do Turecka 200 tisíc Slovákov, no počas pandémie sa ich počet znížil. Dúfame, že tohtoročné leto zaznamenáme výrazný nárast.
Nachádzate prienik postojov aj v otázke Ukrajiny? Sú pozície Slovenska a Turecka komplementárne?
V prvom rade, pokiaľ ide o odsúdenie agresie, máme v rámci OSN rovnaký postoj ako Slovensko a zvyšok Európy. Samozrejme, ako spojenci v NATO sme spoločne prijali aj spoločnú pozíciu. Žiaľ, Turecko nie je členom Únie a v prijímacom procese bolo v posledných rokoch izolované, diskriminované, odsúvané na okraj. Ak by sme boli členskou krajinou, myslím si, že sme mohli tejto vojne zabrániť. Prípadne, ak by boli vzťahy Turecka a Únie lepšie a v otázke kandidatúry by sa s našou krajinou zaobchádzalo spravodlivo, mohli sme sa tejto vojne úplne vyhnúť.
Myslíte vojnu na Ukrajine? To je celkom odvážne tvrdenie.
Áno. Ak by bolo Turecko členskou krajinou, myslím si, že by si Rusko dvakrát rozmyslelo, či s touto agresiou začínať. Žiaľ, aktuálne vidíme odkaz slabej a rozdelenej Európy a taktiež rozdeleného transatlantického sveta. Únia nemá silnú ani platnú bezpečnostnú a obrannú politiku.
Napriek istým sľubom Turecko ako kandidátska krajina nebola zahrnutá do obranných mechanizmov Únie. Za normálnych okolností by sa Turecko malo stať členom Európskej obrannej agentúry (EDA), čo je skutočne jeho právo. Ale bol to aj sľub, ktorý Turecko dostalo v roku 2004. Nestalo sa tak z dôvodu cyperského problému, hoci Turecko prispieva k misiám Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP) viac ako väčšina členských štátov Únie. Aj napriek tomu nebolo prizvané, aby sa podieľalo na Permanentnej štruktúrovanej spolupráci v obrane (PESCO), novej bezpečnostnej a obrannej architektúre EÚ.
Pri všetkej férovosti, súčasťou EDA sú iba členské krajiny Únie. Bolo podpísaných len niekoľko dohôd s tretími krajinami ako Nórsko alebo Srbsko. V prípade PESCO je to podobne a iba členské krajiny sa môžu plne podieľať na jej projektoch, ostatné krajiny sú prizývané len na individuálne projekty.
Nórsko aj Spojené štáty boli pozvané a dnes sú súčasťou niektorých PESCO projektov.
Rozhodnutie o zapojení tretej krajiny do individuálneho projektu, nie štruktúry ako takej, musí padnúť jednomyseľne. Zhodnúť sa musí všetkých 26 participujúcich krajín (Dánsko na PESCO neparticipuje, pozn. red.).
Áno, ale to, že Turecko nebolo oprávnené zapojiť sa do nových mechanizmov, oslabilo Európu. Slabú jednotu sme videli aj medzi členmi NATO, keďže niektoré krajiny Únie chceli autonómiu od Aliancie, ale s tým, že ju budú využívať. To vytvorilo rozdielne pozície medzi spojencami.
Aliancia bola oslabená najmä počas garnitúry bývalého prezidenta Spojených štátov Trumpa. Navyše, pre záujmy jedného alebo dvoch štátov bolo Turecko vytlačené z Únie. To všetko povzbudilo Rusko, aby začalo vojnu na Ukrajine, keďže Západ, Únia a ani NATO ho dostatočne nezastrašili.
Turecko nehľadá alternatívy
Hovoríte, že Turecko zaujalo k vojne rovnaký postoj ako Slovensko a ostatné členské krajiny EÚ. Neprijalo však žiadne zo sankcií bezprecedentného rozsahu, ktoré prijali jeho západní partneri.
Každá krajina si stanovuje vlastné opatrenia. Únia má svoje vlastné sankcie a Turecko sa riadi iba sankciami OSN. Opäť, ak by bolo Turecko zapojené do diskusií včas, spôsobov a prostriedkov na spoluprácu sme mohli nájsť viac.
Turecko ale nezaviedlo ani sankcie v rozsahu, v akom ich zaviedli jeho partneri v NATO. Prečo?
Podporili sme rozhodnutie NATO vojensky pomôcť Ukrajine aj napriek tomu, že na to aliančné rozhodnutie nepotrebujeme. Ukrajine poskytujeme pomoc a navyše prijímame aj iné opatrenia. Po prvé, implementujeme Montreuxský dohovor ktorý zamedzuje šíreniu vojny a jej stupňovaniu. Po druhé, s Ruskom spolupracujeme v Sýrii a Líbyi a situáciu sa aj tam snažíme zlepšiť nejakým druhom obmedzovania.
Rád by som videl Turecko v Európskej Únii, no aktuálne máme skôr marginalizovaný a diskriminovaný status kandidátskej krajiny. Z toho dôvodu sme dnes v jedinečnej pozícií – možno lepšej ako niektoré členské krajiny – a vieme pomôcť umožniť prímerie a zastaviť krviprelievanie.
Nedávno sme videli hrozivé zábery obetí z ukrajinského mesta Buča. Má Turecko „červenú čiaru“ voči Rusku v otázke uvalenia sankcií?
Aj v oficiálnom vyhlásení sme sa vyjadrili, že to, čo je na záberoch znázornené, je otrasné. Cieliť na nevinných civilistov je neprijateľné. V súčasnosti sa snažíme uľahčiť rokovania a obe strany rešpektujú toto úsilie Turecka. Túto politiku nasledujeme v snahe dosiahnuť možné prímerie. Osobné stretnutie ministrov zahraničných vecí Ruska a Ukrajiny sme umožnili po takmer dvoch rokoch, počas ktorých sa nestretli. Najprv sa videli v Antályi a teraz, prostredníctvom istanbulského stretnutia a technických delegácií, dosiahli aj určitý zmysluplný pokrok.
Samozrejme, radi by sme videli úplné prímerie, ale zdá sa, že od včera (3. apríla, pozn. red.) dochádza k deeskalácii a spustil sa aj humanitárny koridor. Prezident Erdoğan cez víkend telefonoval s prezidentom Putinom aj Zelenskyjm, a prezident Macron vyzval v telefonáte prezidenta Erdoğana, aby spojili sily.
Podobne ako Slovensko, aj Turecko je značne závislé od ruských exportných komodít, akými sú ropa a plyn. Hľadá Turecko alternatívy?
Máme dlhú tradíciu obchodu s Ruskom. Našim zámerom je vrátiť sa čo najrýchlejšie do normálu, pretože ekonomická a sociálna situácia sa ešte skomplikuje. A Turecko bude jednou z najviac postihnutých krajín. Mali by sme nájsť rýchle riešenie a nie hľadať alternatívne sankcie alebo hrozby. Tie totiž nemusia vyriešiť všetky problémy.
Čo môže byť ešte znepokojujúcejšie je rozhodnutie Ruska zastaviť vývoz niektorých poľnohospodárskych produktov a to aj do partnerských krajín v Euroázijskej únii. Rusko pokrýva približne 70 percent tureckého dopytu po pšenici. Obáva sa krajina o svoju potravinovú bezpečnosť?
Turecko je veľká poľnohospodárska krajina a turecká ekonomika je pomerne agilná a flexibilná. Krajina má preto dostatok kapacít na zvládnutie tejto dočasnej situácie. Môže preto dôjsť k zvýšeniu produkcie rôznych obilnín vrátane slnečnicového oleja. Ruská agresia voči Ukrajine ale určite prispela k zvýšeniu cien, čo zasiahlo každú krajinu. Aj preto je dôležité nájsť rýchle riešenie.
Najužitočnejším členom EÚ bude Turecko
Spomínali ste, že podľa vás bolo Turecko v rámci negociačného procesu o vstupe do EÚ diskriminované. V súčasnosti sa ale o získanie statusu kandidátskej krajiny usiluje aj Ukrajina. Mnohí členovia EÚ vrátane Slovenska ju v tom aj značne podporujú. Ako takúto ambíciu reflektuje Turecko, ktoré status kandidáta dostalo v roku 1999?
Turecko plne podporuje prípadné členstvo Ukrajiny, Gruzínska, Moldavska a krajín tzv. západného Balkánu v EÚ. Vieme však, že to bude nejaký čas trvať, keďže rýchla cesta k členstvu neexistuje. Po prvé, Európska komisia musí zverejniť stanovisko k ich žiadostiam. Po stanoviskách sa členské štáty musia rozhodnúť, kedy vyhlásia krajiny za kandidátov. Samozrejme, kandidátske krajiny musia odpovedať na stovky a stovky technických otázok. Myslím si však, že je dôležité týmto ašpirujúcim krajinám poskytnúť politickú podporu.
Veríme ale aj vo vlastný prístupový proces a tvrdíme, že najužitočnejším členstvom v EÚ bude to turecké. Žiadna iná kandidátska krajina totiž nemôže prispieť Únii viac pokiaľ ide o bezpečnosť a obranu, zahraničnú politiku, energetickú bezpečnosť, hospodárstvo, riadenie migrácie, harmóniu, stabilitu a globálne pôsobenie.
Pre obavy EÚ zo zhoršenia stavu demokracie v Turecku je ale proces od roku 2019 zmrazený. Napriek tomu v posledných týždňoch turecké vedenie stále viac spomína ambíciu vrátiť sa k rokovaciemu stolu s Bruselom. Prečo práve teraz?
Viete kedy bol pre Turecko najlepší čas na splnenie Kodanských kritérií (súbor podmienok, na prístup do EÚ, pozn. red.)? Bolo to od roku 1999 do roku 2006, možno aj do roku 2009. V roku 1999 bolo Turecko oficiálne vyhlásené za kandidátsku krajinu, a Turecko tomu verilo.
V roku 2005 sme začali prístupové rokovania s dobrými úmyslami a urobili sme obrovské reformy. Mnohí kolegovia v EÚ to označili za tichú revolúciu. Vďaka týmto reformám z rokov 1999 až 2006, transparentnosti a opatreniam proti podvodom, zavedením štandardov EÚ v hospodárstve a hospodárskej súťaži sme strojnásobili naše HDP. A čo sa stalo? Cyperská otázka v roku 2006.
Práve tá v mnohých rozmeroch otrávila vzťahy medzi Tureckom a EÚ. Z tohto dôvodu sme nemohli otvárať a zatvárať kapitoly, 14 z 35 kapitol bolo zablokovaných. Keď sa objavia takéto neférové prekážky, nie je jednoduché presvedčiť ministerstvá, aby pokračovali v bolestivých reformách. Demotivuje to inštitúcie aj ľudí.
Cyperskú otázku a zhoršovanie stavu demokracie v Turecku asi nemôžeme spájať. Situácia na juhovýchode Turecka, otázky občianskej spoločnosti, právny štát, stav súdnictva, ľudské práva a základné slobody – to sú dôvody zablokovania rokovaní, o ktorých hovorí aj posledná správa Európskej komisie.
Nie každá krajina potrebuje mať perspektívu členstva v EÚ, aby sa stala demokratickejšou alebo aby viac rešpektovala ľudské práva. Perspektíva vstupu však veľmi pomáha a je najdôležitejšou hybnou silou vyšších štandardov demokracie a právneho štátu. Ak by sme v rámci rokovaní otvárali nové kapitoly, Turecko by hľadalo aj vyššie štandardy demokracie, právneho štátu a väčších slobôd a práv. Politika bola týmto procesom značne ovplyvnená.
V dôsledku cyperskej otázky však bola perspektíva Turecka vážne narušená. To viedlo k spomaleniu reformného procesu. Nespájam všetko s blokádou zo strany Cypru, ale podkopanie prístupového procesu v jej dôsledku domotivovalo aktérov v kontexte progresívnych krokov.
Udalosti v roku 2013 (protesty v Gezi parku, pozn. red.) a najmä tvrdé zásahy štátu po roku 2016 (pokus o prevrat, pozn. red.), na ktoré sa teraz odvolávajú všetci členovia EÚ, nemali naozaj s cyperskou otázkou veľa spoločného.
Perspektíva pristúpenia je v tomto zmysle dôležitou hnacou silou. Do roku 2006 sa s Tureckom ako s kandidátskou krajinou zaobchádzalo spravodlivo, bolo pozývané na summity EÚ spolu s inými kandidátskymi krajinami. Turecká administratíva sa cítila byť súčasťou EÚ. Dnes však blokáda Cypru do značnej miery podkopala perspektívu a proces pristúpenia.
Predstavte si, že by sme v roku 2004 našli riešenie cyperskej otázky. Možno by sme už dnes boli členom EÚ. To by mohlo zabrániť vojne v Sýrii, vojne v Iraku, možno dokonca aj vojne na Ukrajine.
Keď prezident Erdoğan hovorí o návrate k rokovaciemu stolu s Bruselom s vedomím, že jednou z najväčších obáv bloku je úroveň tureckej demokracie, aké ústupky je ochotný priniesť? Je Turecko pripravené vážne sa týmito otáznikmi EÚ zaoberať?
Aby mohla EÚ kritizovať kandidátsku krajinu, musí jej najprv poskytnúť jasnú perspektívu prístupu.
V rokoch 2009 a 2011 začali cyperskí Gréci vŕtať okolo ostrova Cyprus. Povedali sme im, aby to nerobili a ak sa budú sťahovať do námorných zón tureckých Cyperčanov, aby sa s nimi poradili. Napriek tomu to neurobili a pokračovali vo vrtoch. Neskôr sme na situáciu zareagovali a do oblasti vyslali vlastné lode. Naša oprávnená odpoveď z nás však zrazu urobila „agresora“, krajinu, ktorá „eskaluje situáciu v regióne východného Stredomoria“.
Je dôležité, aby EÚ nabádala obe strany, aby našli riešenie, no nedovolila jednému alebo dvom členským štátom zneužiť ich právo veta alebo solidaritu v rámci EÚ voči kandidátskej krajine, ktorou je Turecko.
Turecko by možno mohlo v niektorých aspektoch nájsť pochopenie medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o vyriešenie cyperskej otázky, ale odmietnutie implementácie rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) bude sotva akceptovať ktorýkoľvek členský štát EÚ. (Turecko odmieta prepustiť z väzby lídra opozičnej pro-kurdskej strany Selahattina Demirtaşa aj popredného aktivistu Osmana Kavalu, čo požaduje aj ESĽP, pozn. red.)
Turecko implementovalo stovky rozhodnutí ESĽP a pokračuje v tom. Ale spolitizovať jeden alebo dva prípady a vyčleniť tak Turecko nie je správna cesta. Postupy pokračujú a mali by sme počkať na konečné rozhodnutia.
Pokiaľ ide o cyperskú otázku, keď hovorím so zástupcami členských štátov, väčšina z nich s nami súhlasí. Ale pokiaľ ide o činy, veľa toho nerobia a hovoria viac o potrebe solidarity v rámci EÚ. Nechcú spôsobovať ťažkosti Grékom či gréckym Cyperčanom, ktorí by im potom robili problémy v iných otázkach. Toto je patová situácia. EÚ by nemala dovoliť zneužívanie práva veta ani v prístupovom procese, ani vo svojej zahraničnej a bezpečnostnej politike.
Čas na návrat k rokovaniam?
Ako ovplyvnila vojna na Ukrajine rozhodnutie Turecka vrátiť sa k rokovaniam o členstve v EÚ?
Máme tu jasné momentum. Tvárou v tvár ruskej agresii sme videli potrebu silnej Európy a Turecka. Zbližuje nás téma energetickej bezpečnosti. Turecko má Anatolský plynovod, ktorý tvorí väčšinu južného plynového koridoru s kapacitou 32 miliárd kubických metrov, z čoho len osem miliárd kubických metrov zostáva v Turecku a osem prúdi do Európy. Ale stále máme ďalších 16 miliárd kubických metrov, ktoré môžeme naplniť zo Strednej Ázie, možno Iránu, Iraku a najmä východného Stredomoria.
Ďalšou oblasťou je riadenie migrácie. Krajiny ako Slovensko alebo Poľsko dnes oveľa lepšie chápu, ako sa Turecko cíti, keď hostí 3,7 milióna Sýrčanov a ďalšieho pol milióna Ázijcov, spolu 4,2 milióna ľudí. Aby sme lepšie zvládali migráciu, Turecko a EÚ musia spolupracovať v Sýrii, v severnej Afrike, v Líbyi, v Afganistane.
Ďalšou príležitosťou je bezpečnosť dodávateľských reťazcov. Aby sme vytvorili pracovné miesta, musíme sa zamerať na rast a úsilie o obnovu po pandémii.
V tomto môže zohrávať dôležitú úlohu Colná únia s EÚ. Pokúsi sa Turecko opäť o jej modernizáciu?
Aktualizácia Colnej únie medzi EÚ a Tureckom bola v posledných piatich rokoch politicky zablokovaná. Súčasný stav je stratou pre obe strany. Doteraz sme boli schopní vygenerovať objem obchodu vo výške 2,3 bilióna eur, no nateraz sme v ňom uviazli na približne 50 percentách kapacity. Colnú úniu potrebujeme modernizovať, pretože úsilie o obnovu po pandémii a zelené a digitálne riešenia nás k tomu nútia.
Budeme sa musieť uistiť, že naše uhlíkové stopy sú certifikované, a aj to musíme začleniť do ďalšieho modelu obchodu medzi Tureckom a zvyškom Európy. Modernizovaná Colná únia by mala zahŕňať poľnohospodárstvo, služby, energetiku, verejné obstarávanie a lepšie fungujúci mechanizmus urovnávania sporov v závislosti od podmienok rokovaní.
Niektorí analytici tvrdia, že rozhodnutie Ankary obnoviť rokovania s EÚ silne súvisí s obrovským obchodným deficitom Turecka. Ročná inflácia v Turecku vzrástla k marcu na najvyššiu úroveň za posledné dve desaťročia. Ankara môže buď zvýšiť sadzby a ešte viac oslabiť líru, alebo zabezpečiť rozsiahle externé financovanie. Je ekonomika hlavným dôvodom prečo chce Turecko opäť hovoriť o členstve v EÚ?
Turecko je významnou a dynamickou európskou ekonomikou a obrovským trhom. Bežne priťahuje 15 až 17 miliárd dolárov priamych zahraničných investícií. Samozrejme, zlepšenie vzťahov s EÚ by tiež zvýšilo dôveru v turecké hospodárstvo a umožnilo by nám zdvojnásobiť objem nášho obchodu s EÚ. Najmä ak dokážeme aktualizovať mechanizmy v Colnej únii. Bude to výhodné pre obe strany.
Podľa Európskej komisie spolupráca v oblasti migrácie „zostáva kľúčovým rámcom“. Vyhlásenie EÚ a Turecka z roku 2016 však Ankara niekoľkokrát pozastavila a zdá sa, že už ani nefunguje. Turecko požaduje jeho aktualizáciu. Aké prvky by mala nová dohoda obsahovať?
Vyhlásenie z 18. marca nie je len o migrácii. Migrácia je jedným zo šiestich pilierov. Ďalším pilierom je revitalizácia prístupového procesu. Otvorili sme 16 kapitol, ale potom sa to zastavilo. Chceme vidieť férový prístup. Tretím pilierom sú dialógy na vysokej úrovni, ktoré je potrebné spolu so summitmi EÚ a Turecka oživiť. Ak dnes nemôžeme hovoriť napríklad o energii, o čom budeme hovoriť?
Štvrtým rozmerom je aktualizácia Colnej únie, ktorú som spomenul. Ďalším aspektom je protiteroristická spolupráca, ktorá sa musí zintenzívniť. Musíme zaujať silný postoj nielen voči PKK, ale aj voči jej pobočkám v Sýrii, konkrétne PYD a YPG. Okrem toho musíme zaujať odvážny postoj proti teroristickej organizácii FETO. Naša úroveň spolupráce je celkom dobrá, napríklad pokiaľ ide o Daesh, ale aj to treba ešte posilniť.
Potom máme proces liberalizácie vízového režimu, Turecko pracuje na splnení posledných šiestich kritérií. Keď sa do konca tohto týždňa vrátim do Ankary, uskutočníme technické konzultácie s Európskou komisiou a jej Generálnym riaditeľstvom pre vnútorné záležitosti. Tak zistíme, kde sa nachádzame v procese plnenia týchto kritérií. Vyhlásenie z 18. marca by sa teda malo obnoviť a oživiť v prospech Turecka aj EÚ.
Článok vznikol v spolupráci s
