We must never give up our ambition to work normally with Russia, but it will not happen under Putin, says TOMÁŠ VALÁŠEK, vice-chairman of Progressive Slovakia, in an interview. He criticises parties that reject sanctions, saying they are a unique way to "deny Moscow the ability to kill Ukrainians and at some stage to hurt us as well". According to him, this is "a clearly legible security interest of Slovakia".

Nikdy sa nesmieme vzdať ambície normálne s Ruskom fungovať, no za Putina to nebude, hovorí v rozhovore podpredseda Progresívneho Slovenska TOMÁŠ VALÁŠEK. Kritizuje strany, ktoré odmietajú sankcie, pričom tvrdí, že ide o jedinečný spôsob, ako „uprieť Moskve možnosť zabíjať Ukrajincov a v nejakom štádiu ublížiť aj nám“. Podľa neho je to „jasne čitateľný bezpečnostný záujem Slovenska“.

Tomáš Valášek je podpredsedom strany Progresívne Slovensko (PS) a poslancom NR SR. V minulosti pôsobil ako slovenský veľvyslanec pri NATO a viedol aj viaceré medzinárodné programy a iniciatívy vrátane bruselského think tanku Carnegie Europe. 

Celý rozhovor, ktorý vyšiel vo forme podcastu, nájdete na tomto odkaze.

Dokáže podľa vás poslanec, a chvíľku aj vládny poslanec, v zahraničnej a bezpečnostnej politike urobiť viac ako veľvyslanec alebo expert v think tanku?

Keby som mal na výber, bol by som, samozrejme, v exekutíve. Z vládnej koalície som odišiel práve zo zahraničnopolitických príčin, na protest proti rozhodnutiu vtedajšieho premiéra Matoviča doviesť sem nešťastný Sputnik a nahrať týmto až komickým spôsobom ruskej propagande. Stále som členom zahraničného výboru, no ako opozičný poslanec nemáte zďaleka takú moc meniť veci, ako by ste mali na ministerstve či vo vláde.

Keď sme sa spoločne zhovárali v januári 2020 v podcaste EURACTIV-u, ešte ako člen strany Za ľudí ste povedali, že Rusko strana nevníma „ako strašiaka a priori ani ako nepriateľa“ a je „v našom záujme mať čo najlepšie vzťahy“. Boli ste aj vy medzi tými, ktorí si po invázii na Ukrajinu vo februári 2022 začali myslieť, že boli voči Rusku príliš zhovievaví?

Ale nie. To, čo som povedal vtedy, to by som do bodky podpísal aj dnes. Rusko si nemôžeme odmyslieť. Je treba hľadať a nikdy nevzdať ambíciu, že s Ruskom sa dá fungovať normálne. Za Vladimíra Putina to ale nikdy nebude. Aj spôsob, ako bolo naložené s Prigožinom, alebo ako sa Rusko správa voči susedom, nielen Ukrajine, ale aj Gruzínsku, dokazuje, že Rusko je dnes mafiánskym štátom.

Ale nezabúdajme, že boli aj lepšie obdobia. Začiatkom 90. rokov malo Rusko dokonca ambície a neformálne sondovalo, či by bola možnosť vstúpiť do NATO. Ale dať si do vienka to, čo majú ľudia zo Smeru či inde, že Rusko bude navždy dobré, múdre a milé, je jednoducho nezmysel, lebo takto svet nefunguje.

Strana PS podporuje spoločný postoj Únie voči Rusku aj v súvislosti so sankciami. Existujú ale podľa vás červené čiary v tom, kde by prípadná vláda s vašou stranou už ďalšie európske sankcie voči Rusku nepodporovala?

Existujú. Sú určité závislosti, v ktorých jednoducho nemáme krátkodobú alternatívu, napríklad dovoz jadrového paliva. Tu je, samozrejme, našou psou povinnosťou tieto závislosti čo najskôr eliminovať, pretože obchod môže byť pretrhnutý z oboch strán.

Počúvam ale aj nešťastný naratív, že sankciami ubližujeme hlavne sami sebe. Vždy ma to udivuje, pretože pointou sankcií nie je nič iné než uprieť Moskve a Vladimírovi Putinovi možnosť zabíjať Ukrajincov a Ukrajinky, aby mal menej zbraní a menej peňazí na platy vojakov, ktorých na zabíjanie ľudí za hranicami potrebuje. Takisto mu tým upierame prostriedky, ktoré by v nejakom štádiu mohli ublížiť aj nám. To je jasne čitateľný bezpečnostný záujem Slovenska.

Ruská ekonomika za posledný kvartál síce vzrástla, ale po štyroch kontinuálnych kvartáloch pádu. Dnes je to oveľa menšia ekonomika ako pred uvalením sankcií. Investujú do armády a do sociálnych balíčkov, aby si udržali lojalitu ľudí, no ekonomika je neproduktívna, prudko stúpol deficit a nemajú ani prístup k financovaniu dlhu na zahraničných trhoch, čo dlho fungovať nebude. Takže sankcie dokázateľne fungujú.

Pristavme sa pri mocnostiach, teraz konkrétne Číne. Niektoré politické strany vo svojich programoch tvrdia, že by sme sa mali snažiť o pritiahnutie čínskych investícií na Slovensko. PS hovorí, že by to bolo nielen škodlivé, ale šlo by to proti záujmom krajiny v rámci EÚ aj NATO. Existujú ale podľa vás opäť nejaké výnimky, v akých prípadoch by Slovensko malo budovať vzťahy s Čínou? 

Ponaučenie z vojny z ruskej agresie voči Ukrajine je, že ak máte krajinu, ktorá dopredu avizuje, že je pripravená prepisovať hranice alebo priamo napádať krajiny alebo im odopiera právo na existenciu, ako odopieralo Rusko Ukrajine a ako odopiera Čína Taiwanu, tak sa aj na vzájomný obchod treba pozerať optikou možného konfliktu. Preto by sme im nemali pomáhať budovať vojenské prostriedky a nemali vstupovať do závislostí s takýmito krajinami, ktoré by to v čase nezhody zneužili a vypli napríklad dovoz kritických technológií či materiálov.

Progresívna politika voči Číne sa vo viacerých krajinách prejavuje vo väčšej otvorenosti voči Taiwanu. Ak by bolo PS vo vláde, mohlo by Slovensko očakávať naozaj otvorenejšiu politiku voči Taiwanu? 

Taiwan určite vnímame ako politicky spriaznenejší systém voči Slovensku než je samotná Čína. V prípade Číny jednoducho fakty nepustia. Taiwan nie je malá, ani pre Slovensko nedôležitá krajina. Bol to Taiwan, ktorý nám počas pandémie pomohol oveľa zásadnejšie ako Čína. Určite teda vidím obrovský kvalitatívny rozdiel medzi týmito dvoma dôležitými krajinami.

Ešte ako predstaviteľ strany Za ľudí ste v našom rozhovore povedali, že v otázke prechodu na volenie kvalifikovanou väčšinou v zahraničnopolitických a bezpečnostných otázkach na úrovni EÚ máte „dosť veľkú dilemu“: „Cítim, že je to niečo, kam potrebujeme v nejakom čase prejsť, ale myslím si, že by sme mali najskôr popracovať na zvýšení nášho vplyvu v EÚ, za dnešnej situácie by to mohlo proti nám trochu vypáliť,“ hovorili ste. Dnes má ale PS v programe napísané, že podporí prechod na väčšinové hlasovanie vo vybraných oblastiach zahraničnej a obrannej politiky. Zmenu vo vašom postoji priniesla strana PS alebo sa zlepšil slovenský vplyv v EÚ? 

Zmenila sa jedna vec. V živote by mi nenapadlo, že nejaká krajina, a v tomto prípade budem menovať Maďarsko, tak hrubo zneužije právo veta, ktoré momentálne v zahraničných a obranných témach platí. Možno trochu naivne, ale dúfal som, že to európske, čo nás spája, bude dôležitejšie ako akékoľvek putá, nostalgia či čokoľvek, čo Viktor Orbán voči Vladimírovi Putinovi cíti. No fakt, že sme mali z maďarskej strany za ostatný rok a pol X krokov na zablokovanie konkrétnych sankcií, je pre mňa jasným dôkazom, že pretrvávajúce nastavenie, že sa musíme rozhodovať len na báze konsenzu, sa stáva problémom pre Slovensko.

To vám nepovedia ľudia zo Smeru. Cez EÚ vieme presadiť veci, ktoré nemáme šancu presadiť, ak by sme na to išli sami. A nie je v našom záujme si tento úžasný nástroj, ktorý k dispozícii máme – spoločnú európsku zahraničnú politiku – podpíliť, oslabiť a paralyzovať tým, že jedna krajina sa spriahne s Vladimírom Putinom a zablokuje vitálne rozhodovania. Už teraz sa vďaka nezmyselnému trvaniu na konsenze pripravujeme o možnosti zhabať ruský majetok.

Ja z nich (predstaviteľov Smeru, pozn. red.) vyslovene cítim až paralýzu, nedôveru vo vlastnú schopnosť formovať európsky konsenzus. Ale ja mám oveľa optimistickejšiu predstavu o sile a efektívnosti slovenskej diplomacie. Vidím, že krajiny podobnej veľkosti ako my, ako Dánsko či Fínsko, si vedia vybojovať v Európe to svoje. Sebavedomé krajiny sa kvalifikovanej väčšiny neboja, lebo si vedia získať partnerov.

Vráťme sa ešte k Ukrajine. Viaceré slovenské politické strany v programoch hovoria o zastavení vojenskej pomoci. PS-ko píše o nutnosti pokračovaní dovtedy, kým to bude nutné. Ako by teda podľa vás mala vyzerať ďalšia vojenská pomoc zo strany Slovenska alebo EÚ?

Fascinuje ma ahistorická, nepodložená teória obzvlášť Smeru, ale aj SNS či Republiky, že keď prestaneme dodávať zbrane Ukrajine, vypukne mier. Nepoznám jediný historický príklad, a čo to o medzinárodných vzťahoch viem, že by sa agresor zastavil dobrovoľne len preto, že obeť stratila schopnosť sa brániť. Naopak, ak prestaneme pomáhať Ukrajine v obrane jej vlastného teritória, tak sa Vladimír Putin Robertovi Ficovi a iným poďakuje, zoberie to ako známku, že Ukrajina je teraz v kúte a vojna sa rozšíri aj na tie časti Ukrajiny, kde teraz nie je.

Milióny ľudí bude vyhnaných z domova, čo je irónia pozície Smeru. Nahráva totiž ďalšej migračnej vlne na Slovensko.

Naša pomoc Ukrajine nie je len o tom, že máme radi Ukrajinu. To nie je len morálno-eticky správna pozícia, čo je, ale je to hlavne o bezpečnosti záujmov Slovenskej republiky. Predsa nechceme, aby sa ruský agresor priblížil čo i len o krok bližšie k nám.

Úprimne, pri materiálnej pomoci toho už nie je veľa. Ale to, čo vieme, je konkrétne teraz pomôcť s muníciou. Tu máme aj celkom zaujímavú spôsobilosť, pretože máme viacero firiem, ktoré muníciu vyrábajú. V EÚ existuje nový fond, ktorý bude financovať aj výrobu a rozšírenie spôsobilosti ju vyrábať.

V EÚ ale prebieha širšia diskusia o tom, či by firmy by mali prejsť na takzvanú vojenskú ekonomiku. Mala by podľa vás krajina ako Slovensko možno rozmýšľať nad stimulmi alebo investíciami práve do tohto priemyslu? 

Nemám rád slovo vojenská ekonomika, lebo to evokuje 2. svetovú vojnu a znárodňovanie podnikov. Nič také netreba robiť. Nezabúdajme na tie proporcie. Ako NATO sme niekoľkonásobne väčší a silnejší ako Rusko. Na to, aby sme sa vedeli vyrovnať Rusku v produkcii, nepotrebuje prejsť na vojnovú ekonomiku ani znárodňovať podniky. Potrebujeme robiť o trochu viac, ako robíme teraz.

Čo by sme vedeli urobiť na Slovensku?

V prípade súkromných firiem je zásadné otváranie dverí príležitostiam, zoznamovanie s ľuďmi v EÚ, ktorí vedia zafinancovať ich výrobu, prípadne zoznamovanie s prípadnými zákazníkmi na Ukrajine. Viac nevieme urobiť. Možno vieme vykúpiť niektoré zariadenia, ako tie odmínovacie, a darovať ich Ukrajine.

V prípade tých firiem, v ktorých samotný štát vlastní podiel, je to zaujímavejšie. Vieme predsa robiť s manažmentom a ukázať im peniaze z EÚ, ktoré zafinancujú rozšírenie výroby a sú perspektívou zákaziek nielen z Ukrajiny, ale aj od štátu. Garantujem vám, že budú ako výsledok vojny navyšovať svoje mierové stavy. Jedno z tých ponaučení je, že munície potrebujeme oveľa viac, než sme predtým predpokladali.

Pri vojne na Ukrajine stále nevidíme jasný koniec. Napriek tomu Progresívne Slovensko hovorí o silnej podpore vstupu Ukrajiny do NATO. Viete si ale naozaj predstaviť, že aj v prípade, že by sa vojna skončila, členovia NATO budú chcieť podporiť členstvo krajiny, ktorá si prešla obrovským konfliktom priamo s Ruskom? 

Ak nechceme ďalšiu vojnu v Európe, nemáme celkom na výber. Nezabúdajme, že vojna na Ukrajine a ruská agresia sa nezačali 24. februára. Toto je už druhá fáza. Hybridné vojny, snaha kúpiť si Ukrajinu cez ľudí ako prezident Janukovič či skorumpovanie Ukrajincov cez nákup plynu, to trvá už dekády.

Hneď prvý problém, keď tento súčasný konflikt skončí, bude, ako zabrániť tomu, aby sa znovu zopakoval. Momentálne nemáme iné riešenie ako dať Ukrajine také bezpečnostné záruky, ktoré agresora jasne odradia od ďalšieho pokusu útočiť. Tie záruky môžeme dať bilaterálne, no tie nie sú veľmi dôveryhodné. Preto si myslím, že dať Ukrajine tie najlepšie záruky, aké v tejto brandži existujú, je členstvo v NATO. To je jediná správna cesta.

Tí, čo hovoria, že Ukrajina do NATO nepatrí, opäť odkaz na pána Fica a na iných, nech potom vysvetlia, ako chcú zabrániť opakovaniu vojny. Niet totiž najmenšieho náznaku, že by si to Vladimír Putin s Ukrajinou rozmyslel, alebo že keď bude mať možnosť znovu zaútočiť, neurobil by to. Nedať Ukrajine takéto záruky v praxi znamená, že tá vojna sa do pár rokov vráti.

Rozhovor vznikol v spolupráci s