Z rozhovorov s expertmi a expertkami, ako aj predstaviteľmi Slovenska v rôznych bezpečnostných a obranných štruktúrach vyplýva desať hlavných oblastí do ďalšej diskusie s partnermi v NATO. Práve tie sú z pohľadu slovenskej bezpečnostnej komunity pre krajinu najdôležitejšie a v pripravovanej strategickej koncepcii musia mať svoje prominentné postavenie. S desiatkou tém súvisí aj niekoľko odporúčaní.

Kolektívna obrana

Z pohľadu Slovenska je kolektívna obrana – teda jeden z trojice pilierov NATO, zakotvený v článku 5 Washingtonskej zmluvy – zárukou bezpečnosti krajiny aj celého transatlantického priestoru. Podľa neho je totiž útok na ktoréhokoľvek člena útokom na všetkých. Prvýkrát sa na neho spojenci odvolali po útokoch z 11. septembra.

Vyššia úroveň stability a bezpečnosti totiž vytvára jeden zo základných predpokladov aj pre ekonomický a spoločenský rozvoj. Zároveň je však kolektívna bezpečnosť hlavným poslaním NATO a pre Slovensko bude zásadné, aby partneri prisúdili tomuto pilieru ešte dôležitejšiu váhu, ako tomu bolo doteraz.

Bratislava by mala žiadať potvrdenie doterajších záväzkov, a to nielen v oblasti konvenčného bezpečnostného prostredia, ale aj v nekonvenčných oblastiach vrátane nových hrozieb (detailnejšie nižšie).

Nový systém odstrašenia a obrany

S kolektívnou obranou úzko súvisí aj koncept odstrašovania a obrany. Ešte v októbri 2021 (hoci bol pripravený už v roku 2020) prijali na stretnutí v Bruseli ministri členských krajín NATO nový plán odstrašenia a obrany. Ten opisuje, ako sa bude Aliancia do budúcnosti brániť, pristupovať k regionálnym hrozbám, aké sily a štruktúry bude na to potrebovať, ale aj to, ako budú poprepájané jednotlivé veliteľstvá.

Plán vychádza z Vojenskej stratégie z roku 2019 a pripravilo ho jedno z dvoch strategických veliteľstiev v NATO, tzv. ACO, Allied Command Operations. Druhé strategické veliteľstvo (ACT, Allied Command Transformation) medzitým pracovalo na príprave Koncepcie bojových schopností NATO  (NATO Warfighting Capstone Concept).

Hoci experti upozorňujú, že je neštandardné pripravovať vojenskú stratégiu či plány obrany pred tým, ako je zadefinovaný celkový strategický koncept organizácie, Slovensko, ale aj ďalší členovia si musia dať záležať na tom, aby jednotlivé dokumenty na seba nadväzovali. Strategický koncept musí tvoriť nad tými ostatnými, prijímanými v ostatných troch rokoch, logickú a zastrešujúcu štruktúru. Aj na nich totiž budú viazané nové investície do obrany, a to nielen u členských štátov, ale aj priamo v NATO pre nákup vlastnej techniky či systémov. V tejto súvislosti je podľa expertov dôležité podporiť aj otvorenie diskusie o zmene spôsobu vypočítania výšky výdavkov na obranu.

Diskusia medzi expertami, ktorá však nemá politickú podporu ani u tých najsilnejších, sa krúti aj okolo možnosti rozmiestnenia jadrového arzenálu v Poľsku ako najefektívnejšej formy odstrašovania. Nová nemecká vláda však tvrdí, že na svojom území chce aj naďalej hostiť americké jadrové zbrane, hoci sa za vlády Donalda Trumpa hovorilo práve o ich presune do Poľska. Práve odstrašovanie a dialóg (tzv. dual track approach) presadzujú napríklad krajiny V4 aj voči Rusku.

Budovanie odolnosti

Hoci sa pôvodne uvažovalo o tom, že by sa stalo štvrtým pilierom NATO, budovanie odolnosti pravdepodobne ostane vnímané ako nevyhnutný predpoklad kolektívnej obrany.

Primárne však nejde o kolektívnu, ale skôr o individuálnu úlohu a zodpovednosť členov NATO, na ktorej závisí odolnosť celej organizácie. V súčasnom bezpečnostnom prostredí navyše k tradičným doménam a priestorom pribúda aj posilňovanie odolnosti v informačno-komunikačných systémoch (vrátane kybernetickej, vesmírnej či podmorskej infraštruktúry) a ochrana dát či bezpečnosť dodávateľských sietí a dostatočný objem zásob pre prípad núdzovej situácie.

Práve z tejto komplexnosti, ktorá s budovaním odolnosti súvisí, vyplýva aj prierezovosť v riešeniach. Odolnosť štátu totiž je nie je len o pripravenosti jeho ozbrojených síl. Členské krajiny vrátane Slovenska musia preto pri tejto úlohe dbať na zapojenie celého spektra štátnych a verejných štruktúr a požadovať podobné kroky aj od ostatných spojencov.

Odolnosť Aliancie je však potrebné budovať na rôznych frontoch: od zlepšenia krízového riadenia, odolnosti kritickej infraštruktúry, výmeny informácií a koordinácií medzi jednotlivými orgánmi ústrednej štátnej správy, ako aj budovanie povedomia naprieč všetkými stupňami verejnej správy. Tie by mali transatlantickej spoločnosti pomôcť efektívne reagovať na podvratné aktivity či už domáceho alebo zahraničného charakteru. V stredoeurópskom regióne sa napríklad intenzívne hovorí o rozšírení výučby na školách o prvky brannej výchovy a kladie sa dôraz na mediálnu výchovu a kritické myslenie v informačnom prostredí.

NATO bude musieť v tejto súvislosti nasmerovať do budovania odolnosti svoje úsilie vrátane finančných zdrojov. Strategický koncept by mal preto tieto faktory reflektovať.

Hybridné hrozby

Ešte na varšavskom summite v roku 2016 sa spojenci dohodli na tom, že článok 5 Washingtonskej zmluvy by mohli spustiť aj hybridné útoky. Pred tým, ako sa však voči pôvodcovi útoku (ktorého môže byť náročné vypátrať) bude organizovať istý druh odvetného zásahu, Aliancia odporúča zvážiť aj iné reakcie, od sankcií až po vyhostenie diplomatov.

Významným elementom by mohlo byť aj tzv. kolektívne prisudzovanie, vďaka ktorému dokážu spojenci potrestať hybridného aktéra. Ide však stále o chúlostivú otázku, keďže sa dotýka národnej suverenity. Oblasť hybridného pôsobenia navyše patrí medzi vojenské, ale aj nevojenské výzvy a týka sa preto nielen vojenských cieľov, ale predovšetkým civilných. 

Slovensko by vzhľadom na to, že na východnej hranici Aliancie – ešte zjavnejšie ako iní – čelí hybridným hrozbám, malo požadovať, aby NATO zadefinovalo, či a ako by svojim členom pomohlo pri budovaní odolnosti štátu a spoločnosti voči hybridným hrozbám.

Kybernetické hrozby

Podobne ako pri hybridných hrozbách patrí kybernetický priestor medzi nové operačné domény Aliancie od summitu v roku 2016. Ministri sa v roku 2019 zároveň dohodli, že plánovanie v NATO môže v tejto súvislosti od spojencov požadovať, aby „poskytli spôsobilosti a služby“ pre tieto aktivity.

Keďže cieľom operácií v kybernetickom priestore sú nielen vojenské ciele, ale najmä civilné ciele, podobne ako v hybridnej oblasti je dôležité nastaviť, ktoré oblasti bude vedieť pokryť NATO a aké minimálne požiadavky na svojich členov bude následne klásť.   

Krajiny strednej a východnej Európy vrátane Slovenska majú však nižšiu úroveň schopností na kybernetický útok efektívne zareagovať. Experti ale tvrdia, že kybernetická odolnosť je oblasťou, kde je možné dosiahnuť pomerne viditeľné výsledky aj vďaka najnižším nákladom. Pre menšie krajiny je tak možné vyrovnať sa v odolnosti kybernetickej infraštruktúry aj veľmociam, čoho príkladom je Estónsko.

Okrem toho, oblasť posilňovania odolnosti spoločnosti či už voči hybridným alebo kybernetickým hrozbám, je považovaná za ľahko dosiahnuteľný cieľ z pohľadu súdržnosti Aliancie. Krajiny sa na nej totiž pomerne jednoducho zhodnú.

Krízový manažment

Z pohľadu Slovenska je zásadná aj oblasť krízového manažmentu, a to nielen samotných operácií. Bratislava by mala požadovať, aby sa Aliancia pozrela na to, ako krízový manažment organizuje, aké kroky tvoria prípravu a ako operácie vyhodnocuje.

V diskusiách o tejto oblasti bude pravdepodobne dominovať debata o tom, či budú medzi úlohy NATO patriť aj dlhoročné misie nielen na urovnanie konfliktu, ale aj na isté budovanie štátu a bezpečnostných štruktúry, a to možno aj s otvoreným koncom. Druhou možnosťou je, že sa Aliancia zameria skôr na veľmi krátke operácie, ktoré majú v zásade iba odvrátiť nebezpečenstvo pre euroatlantický priestor.

V tejto reflexii budú nápomocné aj hodnotenie a ponaučenia z Afganistanu, ale aj ambície EÚ, ktorá by mohla zohrávať dôležitejšiu úlohu pri rozsiahlejších aktivitách s dlhším trvaním, pri budovaní štátu aj občianskej spoločnosti. 

Politická aliancia

Eliminácia bezpečnostných hrozieb si v súčasnosti v mnohých prípadoch vyžaduje skôr politické ako vojenské riešenia. Vojenský zásah je nielen poslednou inštanciou v riešení konfliktu, ale je aj výrazne nepopulárny a má politické následky. Aj preto stojí NATO pred výzvou orientovať svoj rozvoj skôr smerom k vytvoreniu „politicko-vojenskej“ inštitúcie.

Ešte v roku 2019 požiadali lídri na londýnskom summite generálneho tajomníka, aby zreflektoval možnosti posilnenia politického rozmeru Aliancie. Agenda NATO 2030 túto požiadavku čiastočne napĺňa. Na stretnutí v decembri 2021 sa ministri opätovne dohodli, že budú „viac využívať NATO ako platformu pre politické konzultácie medzi spojencami“. Je pravdepodobné, že Strategický koncept toto odhodlanie rovnako potvrdí.

Slovensku spolu s ďalšími krajinami strednej a východnej Európy záleží na tom, aby o výzvach svojej bezpečnosti dokázali debatovať na efektívnom fóre, a to aj v politickom kontexte. Aj preto potrebuje, aby bola politická dimenzia silnou súčasťou konzultácií so spojencami. Vďaka tomu bude jednoduchšie pochopiť aj motivácie ostatných členov, a tak utužovať spojenectvo naprieč celou Alianciou.

Partnerstvá

Kooperatívna bezpečnosť, teda vzťahy s partnermi, sú tretím pilierom Aliancie. Zadefinoval ho ešte Strategický koncept z roku 2010, no podľa expertov ide o nástroj, ktorý NATO musí zachovať aj do budúcnosti.

Aliancia v súčasnosti spolupracuje s medzinárodnými organizáciami a 40 ďalšími krajinami po celom svete, konkrétne v troch rozličných formátoch. Priority naprieč organizáciou sú však rôzne. Kým napríklad Washington v ostatnom období orientuje svoju pozornosť na spomínaný indopacifický región, Únia sleduje susedstvo na juhu a východe. Pre Slovensko sú zásadné dobré vzťahy za hranicou Aliancie, teda najmä s Ukrajinou.

Aj preto bude dôležité do budúcej stratégie zakomponovať výsledky a poučenia zo spolupráce s doterajšími partnermi. Dôraz je potrebné klásť – a to aj z pohľadu Slovenska – na prioritizáciu dopytu, teda záujmov NATO, namiesto postupu, riadeného ponukou zo strany partnerov, ako sa to častokrát deje v súčasnosti.

Posilňovanie a obsahové napĺňanie kľúčových partnerstiev rovnako potrebuje rezolútnosť. S nimi súvisí aj ďalšia podpora interoperability medzi ozbrojenými silami aliančných a partnerských krajín, napríklad formou spoločných aktivít, vrátane cvičení či podporou reforiem obranného sektora u partnerov.

Špecifickú pozornosť by si v novej stratégii mala nájsť aj spolupráca s EÚ, a to v kontexte ambícií Únie posilňovať svoje bezpečnostné zložky. Aliancia by v snahách o strategickú autonómiu bloku mohla vidieť príležitosť posilňovať európske krídlo. Súčasných 74 priorít medzi NATO a EÚ totiž spôsobujú, že partnerstvo v skutočnosti nemá jasné kontúry a Slovensko môže napomôcť skutočné prieniky nájsť.

Ako tvrdia experti, „v čase, keď v NATO absentuje ďalší apetít po vojenskej intervencii (napríklad po skúsenosti z Afganistanu a Líbye) a nie je viditeľná ani vôľa po ďalšom rozšírení členstva, zostávajú partnerstvá najlepším nástrojom vonkajšej politiky NATO“.

Politika otvorených dverí

„Politika otvorených dverí“ NATO je založená na článku 10 Washingtonskej zmluvy. Podľa nej je Aliancia otvorená členstvu „každého európskeho štátu, ktorý je v pozícii podporovať princípy (zakladajúcej) zmluvy a prispievať k bezpečnosti severoatlantického regiónu“. Práve táto požiadavka motivovala mnohých mladších členov prejsť na domácej scéne viacerými bezpečnostnými, ale aj politickými a demokratizačnými reformami.

Najmä v súčasnosti, kedy Rusko na mnohých fórach tvrdí, že rozširovanie Aliancie ohrozuje jeho bezpečnosť a špecificky negatívne sa stavia k členstvám bývalých členov sovietskeho bloku – a to aj vyhrážkami o zapojení vojenskej sily – je téma nových členov aj v NATO senzitívna.

Spojenci však potrebujú dať svetu jasne najavo, a to aj v novej stratégii, že žiadna tretia strana – vrátane Ruska – by nemala mať právo veta nad suverénnymi štátmi, ktoré sa pre členstvo rozhodnú, ale ani nad krajinami NATO, ktoré sa nových členov rozhodnú prijať. Ide totiž nielen o demonštráciu odhodlania, ale aj dodržiavanie vlastných hodnôt a princípov, ku ktorým sa členovia hlásia.

Pre Slovensko je prioritou Ukrajina. Čím je totiž bezpečnosť Ukrajiny väčšia, tým je väčšia aj bezpečnosť Slovenska. A hoci realisticky je jej členstvo v najbližších rokoch skôr nereálne, iná alternatíva ako podpora reforiem a spolupráce pre Kyjev neexistuje. Slovensko patrí medzi členov, ktorí spravidla navrhujú témy do diskusie s Kyjevom, prinášajú konštruktívne nápady a tie sa im následne aj darí realizovať. Tento prístup nielenže napomáha samotnej Ukrajine, ale Slovensko prezentuje vo svetle spoľahlivého člena, čo je jednou z kľúčových priorít v programovom vyhlásení vlády a v súlade so zahraničnopolitickou a bezpečnostnou stratégiou štátu.

Nové technológie

Snahy Aliancie o udržanie svojej technologickej prevahy naberajú na význame najmä pre to, že rozvoj modernej techniky je v súčasnosti rýchlejší, a teda aj menej nákladný ako kedykoľvek predtým. Samozrejme, finančná náročnosť v obranných systémoch a spôsobilostiach ostáva obrovskou finančnou položkou pre krajiny, no mnohé z technológií sú dnes už tak dostupné, že sa k nim vedia dostať aj neštátne organizácie.

Budovanie špecifických spôsobilostí (tzv. niche capabilities) v oblastiach, akými sú kybernetická bezpečnosť, vesmírne technológie alebo umelá inteligencia, bude podľa expertov jedným z hlavných trendov rozvoja obrany v členských štátoch NATO v nasledujúcich rokoch.

A nim sa prispôsobuje aj Slovensko. Koncepcia zamerania a podpory výskumu a vývoja v oblasti obrany, ktorú v roku 2021 pripravil rezort obrany, na trendy reaguje a zasadzuje ich do slovenského kontextu. Je však jasné, že krajina nemá ani finančné, ani ľudské zdroje, aby všetkých desať vyšpecifikovaných oblastí pokrývala sama, respektíve dostatočne celistvo.

Podobný údel si uvedomujú aj ďalší, najmä menší členovia NATO. Kľúčová bude preto ich špecializácia. Slovensko by sa aj malo pri formovaní strategickej koncepcie zasadzovať za pokračovanie práce na udržaní vysokej úrovne technologických inovácií v NATO. Ešte viac však za prerozdelenie zodpovedností a využitie možností každého z členov zužitkovať silné stránky svojej výskumnej, vedeckej, ale aj priemyselnej know-how.

Významným prvkom – najmä pre menšie krajiny – bude prepájanie so súkromným sektorom a akademickou sférou so zámerom práce na technológiách s dvojakým (civilno-vojenským) využitím. Keďže ide o najefektívnejšie využívanie financií, NATO by malo hľadať spôsoby, ako tieto druhy spolupráce ešte viac propagovať, rozvíjať a zjednodušovať.