Climate scepticism is no longer just the agenda of Uhrík or Robert Fico, but has also become mainstream at the World Economic Forum in Davos, writes Irena Jenčová.

V Dekarbobriefe Vám každý mesiac prinášame prehľad politických trendov v priemysle v Európskej únii aj na Slovensku. Na odber Decarbobriefu sa môžete prihlásiť TU.

Ešte pred pár rokmi bolo Svetové ekonomické fórum miestom, kde sa hovorilo o konci fosílnych palív, rýchlom rozvoji obnoviteľných zdrojov a nutnosti znižovať emisie. V roku 2026 je obraz iný. Ako upozorňuje portál POLITICO, klimatická debata v Davose sa citeľne posunula – mitigácia, teda predchádzanie zmeny klímy cez znižovanie emisií skleníkových plynov, ustúpila adaptácii, odolnosti voči extrémom a zvládaniu rizík. Zmena je viditeľná už v samotnom jazyku samitu, kde sa stretávajú svetoví lídri. Namiesto diskusií o konci fosílnych palív dominujú diskusiám neutrálne názvy typu „prosperita v rámci planetárnych hraníc“ či „odolnosť ekonomík“. Namiesto panelov o strojnásobení obnoviteľných zdrojov energie sa do popredia dostávajú rozhovory o tom, ako žiť s dôsledkami klimatickej zmeny, nie ako jej predchádzať.

Portál POLITICO tento posun interpretuje aj ako politicky bezpečnú voľbu v čase návratu Donalda Trumpa a rastúcej nervozity okolo konkurencieschopnosti priemyslu. To, čo bolo ešte donedávna považované za únikový argument konzervatívnej agendy a krajnej pravice, teda že klimatickú zmenu nezastavíme a musíme sa jej prispôsobiť, sa v Davose stáva novým mainstreamom. Menej konfliktov, menej rečí o tom, čo prestať robiť, viac rečí o tom, ako zvládnuť škody. Práve tu sa globálny mainstream nebezpečne približuje logike, ktorú na Slovensku už pred voľbami v roku 2023 otvorene používal Milan Uhrík a hnutie Republika, a ktorú dnes v uhladenejšej podobe používa aj Robert Fico.

Uhríkov „adaptačný scenár“

Milan Uhrík a hnutie Republika dlhodobo tvrdia, že Európska zelená dohoda (Green Deal) „nefunguje“, „ničí ekonomiku“ a že Európa by mala prestať naháňať emisné ciele. Namiesto toho ponúkali rámec „adaptačného scenára“. Ak je faktom, že klíma sa mení, netreba proti tomu bojovať, ale sa na zmenu pripraviť. Podstatné je, čo v tejto logike chýba. Adaptácia sa prezentuje ako riešenie bez toho, aby sa pomenovalo, ako znížiť emisie, kto ich má znížiť a akým tempom. Klimatická politika sa tak zredukuje na zvládanie následkov a nie príčin. Nie je to náhoda. Adaptácia neohrozuje fosílny priemysel, nevyžaduje investície a zmeny od automobiliek, priemyslu, energetiky či poľnohospodárstva. Politicky sa dá ľahko predať ako „zdravý rozum“ namiesto „zeleného aktivizmu“. Podľa tohto naratívu problém síce existuje, ale nie je možné ho zvrátiť, takže nie je potrebné kvôli nemu nič zásadne meniť.

Podobný posun vidíme aj u premiéra Roberta Fica. Hoci nepoužíva slovník „adaptácie“ tak otvorene ako Republika, jeho rétorika systematicky spochybňuje potrebu a význam znižovania emisií. Jeho hlavný naratív je tom, že emisné povolenky zdražujú energie, klimatické ciele ohrozujú priemysel, Green Deal treba zastaviť alebo aspoň výrazne oslabiť. Rozdiel medzi Robertom Ficom a Milanom Uhríkom nie je v logike, ale v slovníku. Uhrík hovorí otvorene, že klimatickú zmenu „nezastavíme“ a namiesto znižovania emisií sa máme prispôsobiť. Fico to isté balí do jazyka priemyselného pragmatizmu. Robert Fico tento týždeň žiadal v otvorenom liste predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyen, aby pozastavila európsky systém obchodovania s emisiami (EU ETS). Ten stojí na jednoduchej logike - znečisťovatelia musia v rámci neho za emisie platiť, čo ich núti investovať do zelených riešení, aby menej znečisťovali aj menej platili. Fico žiadal šéfku eurokomisie pozastaviť systém ETS na štyri až päť rokov. Hoci podobnými aktivitami nehovorí explicitne o adaptácii, robí presne to isté, čo Uhrík - spochybňuje hlavný európsky nástroj znižovania emisií v znečisťujúcom priemysle a presúva konflikt z otázky „ako rýchlo znižovať emisie“ na otázku „koľko nás to stojí“. Argumentačný rámec je identický ako u Republiky. Rozdiel je len v tom, že kým Uhrík hovorí o „zelenom šialenstve“, Fico hovorí o konkurencieschopnosti, Slovalcu a hliníku. Ak by sme pripustili, že by sa systém obchodovania s emisiami pozastavil, je pravda, že by to krátkodobo znížilo tlak na ceny. Zároveň by to však rozbilo investičnú logiku, na ktorej stojí už viac ako desaťročie dekarbonizácia priemyslu. EU ETS nie je len náklad, ale signál pre priemysel - ak ho vlády spochybnia, firmy odložia investície a transformácia sa ešte viac predraží.

Prečo je adaptácia politicky atraktívna a prečo naráža na limity

Adaptácia na zmenu klímy je nevyhnutná – to dnes nikto vážne nespochybňuje. Problém nastáva v momente, keď sa z nej stane náhrada za znižovanie emisií. Politicky je adaptácia ideálna, pretože nekoliduje s fosílnymi záujmami, nevyžaduje medzinárodné záväzky, neotvára kultúrne vojny o autá, o právo kúriť uhlím, či o obmedzení spotreby. Je preto dobre kompatibilná s konzervatívnou aj krajno-pravicovou agendou. Lákavá je však aj pre opatrný mainstream, ktorý nechce ísť do otvoreného konfliktu, či už s voličmi, alebo s aktérmi ako Donald Trump, ktorý sa preslávil predvolebným heslom „ťažiť, bejby, ťažiť“. Veda je v tomto bode nekompromisná - adaptácia má fyzické, ekologické aj ekonomické limity. A čím viac sa planéta oteplí, tým rýchlejšie na tieto limity narazíme. IPCC vo svojich hodnotiacich správach opakovane upozorňuje na rozdiel medzi tzv. soft limits a hard limits adaptácie. Mäkké limity znamenajú, že prispôsobenie je možné, ale stojí čoraz viac peňazí, energie a politického kapitálu. Tvrdé limity znamenajú, že adaptácia prestáva fungovať úplne – bez ohľadu na rozpočet či technológie. Ak sa planéta oteplí nad určitú hranicu (nad 1,5–2 °C) sa tvrdé limity začnú objavovať v čoraz väčšom rozsahu, či už ide o extrémne horúčavy, kolaps ekosystémov, chronický nedostatok vody či prudké poklesy poľnohospodárskych výnosov. Nie sú to hypotézy – sú to procesy, ktoré už dnes vidíme v rôznych regiónoch sveta.

Nie všetko sa dá „odmanažovať“

Každý rok, o ktorý odložíme znižovanie emisií, znamená vyššie budúce náklady na ochranu pred extrémami, upozorňujúklimatológovia z IPCC. Bez mitigácie sa adaptácia mení na nekonečný účet, ktorý sa nedá splatiť. Pri extrémnych horúčavách naráža ľudské telo na fyziologické limity, pri ktorých už nepomáha tieň ani klimatizácia. Pri kolapse ekosystémov neexistuje technická náhrada, ktorá by plnohodnotne nahradila ich funkcie, či už ide o zadržiavanie uhlíka, vody alebo stabilizáciu klímy. Slovensko je dobrým príkladom toho, prečo adaptácia sama osebe nestačí. Slovenské lesy tradične slúžia ako kľúčový (mitigačný) nástroj na pohlcovanie uhlíka – viažu uhlík v biomase, mŕtvom dreve a pôde. Zohrávajú veľkú úlohu v adaptácii, lebo zadržiavajú vodu v pôde, ochladzujú mikroklímu, pomáhajú predchádzať erózii pôdy a povodniam. Tieto funkcie sa však v dôsledku zmeny klímy rýchlo oslabujú. Podľa národných hodnotení schopnosť slovenských lesov viazať uhlík klesá. Dôvody sú známe: klimatický stres, suchá, lykožrútové kalamity, rozpad smrekových monokultúr, vysoká miera ťažby. Lesy, ktoré mali byť riešením, strácajú schopnosť plniť svoju stabilizačnú funkciu. V niektorých rokoch, ako bol napríklad vrchol lykožrútovej kalamity okolo roku 2020, sa lesy stali zdrojom emisií (až 9 až 11 percent celkových emisií krajiny z lesného hospodárstva), namiesto toho, aby ich zachytávali. To je argument klimatológov z IPCC - adaptácia založená na prírodných riešeniach má zmysel len vtedy, ak ju podporuje mitigácia. Pri pokračujúcom oteplení sa totiž aj tieto systémy dostávajú za hranicu svojej odolnosti.

 Článok bol publikovaný 23.1.2026 na euBrief.sk