The target of 5 percent of GDP for defense spending is increasingly appearing difficult to achieve. The economic situation in several NATO countries raises questions about its sustainability. The case of Italy, which had to retract plans to classify the bridge to Sicily as dual-use spending, also undermines the Fico government’s expectations that it could make extensive use of such expenditures.

---

 

Cieľ 5 percent HDP do obrany sa javí ako čoraz komplikovanejší na splnenie. Stav ekonomiky viacerých štátov NATO otvára otázky o jeho udržateľnosti. Prípad Talianska, ktoré muselo ustúpiť od zaradenia mosta na Sicíliu medzi duálne výdavky, tiež nahlodáva predstavy Ficovej vlády, že ich bude môcť využívať vo veľkom.

„Európa zvádza boj. Boj za kontinent ako celok, ale aj za mier.“ Týmito slovami otvorila  svoj stredajší prejav o stave Únie Ursula von den Leyen. Predsedníčka eurokomisie  v jeho úvode vyjadrila solidaritu Poľsku, na ktorého územie preniklo až okolo 19 ruských dronov.

Táto dosiaľ najväčšia ruská eskalácia proti krajine NATO od začiatku invázie na Ukrajinu ešte viac zdôraznila potrebu zvýšiť európsku bezpečnosť. Tento cieľ získal na júnovom summite v Haagu aj vlastný symbol – 5 percent HDP, rozdelených na 3,5 percenta na riadne obranné výdavky a 1,5 percenta na súvisiace.

Nový záväzok však čelí viacnásobnej skepse už odvtedy, čo o ňom v januári prvýkrát začal hovoriť prezident Donald Trump. Experti na obranu poukazujú na viacero nedostatkov, ktoré Európu delia od jeho dosiahnutia.

Prienik dronov do Poľska jednak pripomenul, že ruská hrozba môže prísť oveľa skôr, ako sa stihnú spojenci prezbrojiť – míľnikom je až rok 2035. Zároveň poukázal na riziko nerovnomerného budovania kapacít.

Bohaté štáty, ako Nemecko, by pri 5-percentných výdavkoch dávali na svoju obranu nepomerne viac, ako napríklad pobaltské krajiny, ktoré sú oveľa bezprostrednejšie ohrozené Ruskom. Niektorí experti preto žiadajú, aby sa obranné kapacity posilňovali prioritne tam, kde je to najnutnejšie.

Portál EURACTIV Slovensko rozobral súčasné najväčšie výhrady pri napĺňaní nového výdavkového cieľu do obrany.

Odvracanie pozornosti od skutočného cieľa 

Nájsť spôsob, ako dosiahnuť päť percent do obrany, sa štátom nepochybne snaží pomôcť aj Európska komisia. Administratíva Ursuly von der Leyen za posledné roky predstavila viaceré nové plány, vrátane Pripravenosti 2030, SAFE či EDIP, ktoré majú pomôcť naliať do obrany viac peňazí.

Európska obranná agentúra minulý týždeň zároveň oznámila, že vojenské výdavky 27-mičky by mali tento rok dosiahnuť rekordných 381 miliárd eur. Ďalší stimul im sľubuje aj súčasný návrh viacročného finančného rámca.

Viacerí odborníci však varujú, že investovať veľké sumy peňazí sa ešte automaticky nerovná ich efektívnemu využitiu.

Ako ukázala júlová štúdia Bruegelu a Kielskeho inštitútu, tak EÚ a Veľká Británia už dnes dávajú do obrany viac peňazí než Rusko. Kvôli pomalej výrobe, vysokým cenám a neefektívnym nákupom, ktoré sú zamerané najmä na drahé zbraňové systémy, je však výrobné tempo Moskvy naďalej pred nimi.

„Ak chce Európa odstrašiť Rusko bez opory v USA, jej produkcia zbraňových systémov sa musí zvýšiť zhruba päťnásobne“, píše sa v štúdii s tým, že pri súčasnom tempe spojencov delia od dosiahnutia reálnej obranyschopnosti „celé desaťročia“.

Na problém minulý týždeň poukázal aj šéf NATO Mark Rutte. „Rusko ešte donedávna produkovalo viac munície než všetky krajiny NATO, vrátane USA a Turecka, dokopy. A to jeho ekonomika pritom nepresahuje ekonomiku Texasu,“ prirovnal na pražskom summite Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS).

Prestížny Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru (SIPRI) preto upozorňuje, že „vojenské výdavky ako podiel HDP sa síce ľahko komunikujú, ale nesmú sa považovať za priamy ukazovateľ vojenských schopností.“

Podľa neho vynakladaná výška HDP do obrany nehovorí o tom, či sa dané financie využívajú efektívne, alebo riešia nedostatky v spôsobilostiach. Každá krajina NATO má totiž vlastné strategické priority, ktoré si často vyžadujú odlišné vybavenie v porovnaní s inými.

Krajiny tak môže túžba dosiahnuť päť percent naviesť k tomu, že nebudú do techniky investovať „rozumne“.

„To, čo NATO v konečnom dôsledku potrebuje, nie je len nový výdavkový záväzok, ale spoločná, vymáhateľná stratégia na dosiahnutie takých spôsobilostí, na ktorých sa Aliancia už dohodla,“ myslí si expert Erik Brattberg z amerického think tanku Atlantic Council.

Otázna udržateľnosť

Ďalším otáznym faktorom je udržateľnosť takýchto vysokých investícií. Päť percent HDP predstavuje pre krajiny miliardy až desiatky miliárd z ich ročných rozpočtov.

Analytička Minna Ålander z Centra pre analýzu európskej politiky (CEPA) poukazuje na to, že vzhľadom na výrazne odlišnú ekonomickú silu jednotlivých krajín, prinesie vynaloženie piatich percent dramaticky iné výsledky.

Zo strany bohatých krajín, ako je napríklad Nemecko, by sa mohli rovnať 200 miliardám eur. Pri ekonomicky slabších baltských krajinách, ktoré sú v oveľa bezprostrednejšom ohrození Ruska, však pôjde „len“ o sumy okolo dvoch miliárd u každej.

Európski spojenci v NATO by preto podľa nej mali začať uvažovať o takom finančnom prerozdelení, aby sa zabezpečilo budovanie kapacít tam, kde sú najviac potrebné. „Príspevok k baltskej protivzdušnej obrane by sa mohol považovať za súčasť nemeckej prítomnosti v Litve,“ navrhla Ålander  pre Financial Times.

Viaceré krajiny zároveň čelia ekonomických problémom a vysokým dlhom, ako napríklad Francúzsko, Taliansko, ale aj Slovensko.

To začiatkom týždňa predstavilo tretí veľký konsolidačný balík, po ktorom si budú musieť bežní ľudia opäť utiahnuť opasky. Vláda aj preto opakovane vyhlásila, že ak vôbec bude v najbližších rokoch nejako zväčšovať vojenské výdavky, tak pôjde výlučne cestou duálnych projektov. Tie sú využiteľné na armádne aj civilné účely a spadajú do 1,5-percentej časti cieľa NATO.

Ako však upozornil vojenský analytik a výkonný riaditeľ think tanku Adapt Institute Matej Kandrík, práve tieto viacúčelové investície môžu predstavovať problém sám osebe.

Riziko „rozpočtovej kreatívy“

Ako vysvetlil Kandrík pre EURACTIV Slovensko, tendencie zahrnúť medzi výdavky na obranu aj také investície, ktoré s nimi síce nepriamo súvisia, ale k obranyschopnosti prispievajú len málo, tu boli vždy.

V praxi to môže vyzerať tak, že štáty sa snažia ako výdavok NATO prezentovať výstavbu, ktorú už beztak plánovali na civilný účel.

Pred letom takto napríklad talianska vláda vážne zvažovala, že do svojich obranných investícií zaradí plánovaný most na Sicíliu za 13,5 miliardy eur. Argumentovala, že most by mal „strategický význam pre národnú a medzinárodnú bezpečnosť“, a uľahčil by aj pohyb talianskych ozbrojených síl a spojencov v NATO.

Od týchto plánov však napokon ustúpila minulý týždeň potom, ako americký veľvyslanec pri NATO Matthew Whitaker vyhlásil, že obranné výdavky členských štátov by nemali byť dávané na „mosty, ktoré žiadnu strategickú vojenskú hodnotu nemajú“.

Z podobnej „rozpočtovej kreatívy“ bol za posledné obdobie viackrát obviňovaný aj minister obrany Robert Kaliňák (Smer-SD), ktorý už šéfuje napríklad výstavbe dvoch nových vojenských nemocníc.

Kandrík sa obáva, že nový 5-percentný záväzok podobné tendencie len urýchli. „Účtovné triky ale nikdy nezabezpečia spôsobilosti, kapacity a pripravenosť, čo sú základné piliere obranyschopnosti štátu.“

Podobného názoru je aj bezpečnostný analytik Vladimír Bednár: „Vojakov nezaujíma budovanie nemocníc a ciest, ich zaujíma budovanie spôsobilostí. Tie môžeme veľmi zjednodušene opísať ako koľko brigád, alebo koľko letiek vieme postaviť,“ uviedol na aprílovej diskusii Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

Dodal pritom, že hoci Slovenská republika spĺňa starý 2-percentný cieľ NATO, v reálnych číslach pri týchto spôsobilostiach klesá, a to práve pre duálne projekty.

Dokáže európsky priemysel vyhovieť obrovskému dopytu? 

Aj keby mali štáty prosperujúce ekonomiky a 100-percentnú vôľu investovať do obrany len to, čo tam naozaj patrí, dôležitým faktorom ostáva, či ich dopytu dokáže stíhať aj európsky priemysel.

Ten čelí vážnym ťažkostiam už minimálne od roku 2022. Doplácala na to najmä Ukrajina, ktorej štáty často len s veľkým oneskorením dokázali zaobstarať výbavu a muníciu, ktorú životne potrebovala.

Inštitút SIPRI upozorňuje, že tento nedostatok môže Európanov opäť donútiť obrátiť sa na producentov zbraní z ďalších krajín – najmä z USA. Už dnes dve tretiny výdavkov európskych členov NATO na zbrojenie putuje do amerických spoločností.

To je však v rozpore s cieľom EÚ dosiahnuť väčšiu strategickú nezávislosť a smerovať výdavky viac do Európy. Nedávno uzavretá obchodná dohoda s USA, ktorá obsahuje aj prísľub „výrazne väčších nákupov“ americkej obrannej techniky, tento cieľ ešte viac komplikuje.

SIPRI zároveň upozorňuje na možný vznik inflácie v priemysle, ak dopyt a ponuka budú dlhodobo v silnom nepomere.

Na problém pomalej výroby minulý týždeň upozornil aj šéf NATO. Povedal, že sa preto nečuduje, že európske krajiny objednávajú zbrane napríklad od Južnej Kórei. „A prečo? Lebo je to kvalitné, dodajú to rýchlo a v NATO štandarde. (…) Spýtal by som sa firiem z USA a EÚ, prečo toto dovolíte? Je to slobodný trh,“ vyhlásil v Prahe.

Ako v rozhovore pre EURACTIV Slovensko uviedla najvyššie postavená Slovenka v NATO Barbora Marônková, Mark Rutte si už od nástupu do funkcie stanovil urýchlenie výroby za jednu zo svojich hlavných priorít. Téme patrila aj samostatná paralelná konferencia na summite v Haagu – Defence Industry Forum.

Na to, či európsky priemysel bude vedieť reagovať na zvýšený dopyt, sme sa pýtali aj dvoch slovenských expertov.

Podľa Kandríka z Adapt Institute nebude rast obranných rozpočtov a výdajov na modernizačné projekty sám osebe stačiť: „Ak však upravíme celkové regulačné prostredie, uvoľníme na tieto účely investičný kapitál pre priemysel a zjednodušíme proces samotných nákupov, tak si s tým firmy myslím poradia. Potrebujeme systematické, nie symptomatické riešenia.“

Analytik a zakladateľ spoločnosti GeopoLytics Jozef Hrabina vníma, že obranný priemysel v EÚ aj v USA začína dostávať celkom silné stimuly v podobe zvýšeného dopytu a nutnosti reagovať na strategické súperenie s Ruskom a Čínou.

„Zatiaľ by som bol veľmi opatrný pri pozitívnych prognózach, ako i pri hodnotení, či náš priemysel takýto nárast nových objednávok zvládne. No treba poznamenať, že výdavky na obranu budú rásť a s nimi už dnes rastú aj výrobné kapacity zbrojného priemyslu v EÚ a USA,“ uzavrel Hrabina pre EURACTIV Slovensko.