Ever since the illegal annexation of Crimea in 2014, relationship between the partners has dramatically changed. Nevertheless, European Union, encouraged by some of its member states, continues to come up with alternative ways, how to improve relations with Russia.
Od nelegálnej anexie Krymu v roku 2014 sa situácia medzi partnermi dramaticky zmenila. Napriek tomu Európska únia na popud svojich členských štátov neustále prichádza s alternatívami, ako vo vzťahoch s Moskvou napredovať.
Návrhy však Rusko zvažuje a väčšinou odmieta. Experti preto hovoria, že budúcnosť praktických vzťahov medzi dvojicou je skôr v rukách Kremľa. Na čom teda v rusko-európskych vzťahoch stavať?
POZADIE
Rusko je najväčším susedom Európskej únie a kľúčovým hráčom na medzinárodnej scéne, a to aj vďaka stálemu postu v Bezpečnostnej rade OSN. Vzťahy medzi Moskvou a Bruselom sú však komplikované, a to nielen pre rôznorodosť spolupráce s jednotlivými členskými štátmi Únie.
Hodnoty, na ktorých dnes stoja rusko-európske vzťahy, majú základ v ich spoločných členstvách v ďalších organizáciách celosvetového a regionálneho charakteru, najmä v OSN, OBSE, ale aj Rade Európy. V nich sa obe entity zaviazali podporovať a rešpektovať základné hodnoty a zásady demokracie, ľudských práv, právneho štátu a trhového hospodárstva.
Skutočné partnerstvo medzi Úniou a Ruskom odštartovalo podpisom a neskôr implementáciou Dohody o partnerstve a spolupráci (PSA) v roku 1997. Okrem politického dialógu, založenom na princípoch dodržiavania demokratických zásad, sa PCA venuje aj oblastiam ako obchod s tovarmi, podnikanie, investície, či snahe „o postupnú integráciu Ruska do širšej oblasti spolupráce v Európe“.
Dohoda bola uzatvorená na počiatočné obdobie desať rokov a následne sa mala obnovovať každý rok, kým sa pre ňu nenájde nová forma. Tá mala hospodársku spoluprácu stavať najmä na pravidlách WTO, do ktorej Rusko vstúpilo v roku 2012. Pokusy o vytvorenie novej dohody prebiehali od roku 2008, no o štyri roky boli kvôli nemožnosti dospieť ku konsenzu pozastavené.
Podľa najnovšej rezolúcie europarlamentu už Rusko princípy dohody nedodržiava, a preto by jej obnovovanie mala EÚ prehodnotiť. Napriek nejasnostiam a problémom ostáva Únia naďalej najväčším investorom v Rusku.
Posledná dohoda o strategickom partnerstve bola v pokojnom období podpísaná v roku 2011.
Najzásadnejším zlomom vo vzťahoch Moskvy a Bruselu bola jednoznačne nelegálna ruská anexia Krymu v roku 2014. Výsledkom bolo, že mnohé z platforiem a mechanizmov, ktoré medzi oboma entitami na rôznych úrovniach politického, hospodárskeho, či diplomatického dialógu fungovali, boli zmrazené. Výnimkou ostali len cezhraničná spolupráca a rozvíjanie medziľudských kontaktov. Únia napokon začala uplatňovať voči Moskve sankcie, ktoré od roku 2014 obnovuje každý polrok.
EÚ napokon v bilaterálnych vzťahoch zvolila voči Rusku dvojitý prístup. Ten kombinuje neustále sa obnovujúce sankcie s pokusmi nájsť diplomatické riešenia konfliktu na východnej Ukrajine.
Rusko podľa rezortu diplomacie zasa existujúce problémy „nedramatizuje“. Je totiž presvedčené, že „vzájomne prijateľné riešenia bez nadmerného politizovania rozhovorov a so zreteľom na strategický charakter partnerstva“ sú možné. Kremeľ vníma pretrvávajúce problémy vo vzťahoch s EÚ po svojom. V mnohých ohľadoch totiž podľa Rusov vychádzajú z tendencie Európy projektovať zmeny vo svojej legislatíve na tretie krajiny, čo Moskva odmieta.
SPORY
EÚ aj Rusko majú dlhú históriu v bilaterálnej, ale aj medzinárodnej spolupráci v oblastiach ako zmena klímy, migrácia, boja proti obchodovaniu s drogami, ľuďmi, organizovanému zločinu, či terorizmu, nešírenie zbraní hromadného ničenia, mierového procesu na Blízkom východe a ochrana ľudských práv. Nie všetky témy však vždy našli ideologickú zhodu.
Právny štát a ľudské práva
Európska únia začala byť „znepokojená“ so stavom ľudských práv v Rusku v rozličných oblastiach dávno pred anexiou Krymu. Po nej však bol Brusel omnoho otvorenejší a hlasnejší. Problematicky vnímal zásahy proti občianskej spoločnosti, médiám, ale aj etnickým, či sexuálnym menšinám, čo trvá dodnes.
Pohnuto vníma aj ruské „zásady“ právneho štátu, vrátane korupcie. V rokoch 2017 a 2018, keď sa v krajine konali veľké protikorupčné demonštrácie, podnietené opozíciou na čele s politikom Alexeyom Navalnym, ruské úrady tvrdo zasiahli. Únia vtedy taktiku Kremľa opäť tvrdo odsúdila.
Vláda Vladimíra Putina už dávnejšie nadobudla formu konsolidovanej autokracie, kde sa prvky oligarchie a kleptokracie miešajú s výrazným vplyvom bývalých predstaviteľov informačnej služby. Konštitučná reforma, s ktorou Putinova administratíva prišla začiatkom roka 2020 po zásadnom preskupení vo vláde, cielila najmä na udržanie systému. Podľa mnohých expertov povedie ich implementácia pravdepodobne k ešte autoritárskejšej forme vlády.
Zmeny boli napokon vo všeľudovom hlasovaní začiatkom leta 2020 schválené. Dôležité sú však aj vo vzťahu k vonkajšiemu svetu, a teda aj EÚ, keďže ich súčasťou je napríklad dodatok, že ruská ústava bude po zmenách nadradená medzinárodnému právu.
Súčasnému prezidentovi Vladimírovi Putinovi malo funkčné obdobie vypršať najneskôr v roku 2024 a na základe predchádzajúcich ústavných zákonov sa nemohol uchádzať o znovuzvolenie. To sa však po júnovom referende zmenilo a dá sa očakávať, že s Putinom bude Únia musieť vyjednávať aj v ďalších rokoch.
Zamrznuté konflikty vo východnom susedstve
Ruská federácia je v rôznych formách zapojená do každého zo šestice zamrznutých konfliktov vo východnom susedstve EÚ, čo európske krajiny znepokojuje najmä v oblasti bezpečnosti. Ruský element ako jeden z dôvodov vznikov niektorých z nich Únia nezanedbáva.
Najvypuklejším ostáva pre Brusel konflikt na Ukrajine, ktorý si od vypuknutia vyžiadal viac ako 13 tisíc obetí. Trilaterálna kontaktná skupina, ktorá bola vytvorená po eskalácii v marci 2013, reprezentuje zainteresované strany (OBSE, Rusko, Ukrajina), vrátane neuznaných entít z Donbasu a Luhanska. Práve tá diskutuje o politických, bezpečnostných, humanitárnych a ekonomických aspektoch riešenia.
Len konflikt na Donbase ešte stále dennodenne ovplyvňuje takmer tri milióny ľudí, žijúcich na kontaktnej línii. Ani po rokoch nedošlo na územiach, kontrolovanom proruskými separatistami k prímeriu. Rusko obviňuje Ukrajinu z toho, že si neplní svoje záväzky, vyplývajúce z dohody z Minska. Kyjev takéto dohady odmieta.
Medzinárodné diplomatické opatrenia, ktoré reflektovali konflikt na Ukrajine, dnes spočívajú vo vylúčení Ruska z G8 (pričom Únia, na čele s predsedníckym Nemeckom tento stav neplánuje meniť), zastavení procesu pristúpenia Ruska k OECD a Medzinárodnej energetickej agentúre, či pozastavení pravidelných dvojstranných samitov EÚ a Ruska.
Sankcie
Sankcie za anexiu Krymu a úlohu Ruska v konflikte na Donbase uvalila Únia na Rusko v roku 2014. Po zostrelení letu MH17 ich Únia dokonca rozšírila aj na územie kontrolované ruskými povstalcami na východnej Ukrajine. Osobitné obmedzenia sa preto uplatňujú aj na hospodárske vzťahy s Krymom a Sevastopolom.
Sankcie vo všeobecnosti obmedzujú prístup ruských bánk a spoločností na primárny a sekundárny kapitálový trh EÚ. Zaviedli zákazy vývozu a dovozu pre obchod so zbraňami, či tovaru s dvojakým použitím na vojenské účely a obmedzili aj ruský prístup k niektorým citlivým technológiám a službám v ťažbe a prieskume ropy. Pozastavené boli aj všetky nové finančné operácie v Rusku zo strany Európskej investičnej banky a Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Na európskom sankčnom zozname je dnes 177 osôb a 44 entít.
V súčasnosti uplatňuje Európska únia voči Rusku sankcie vo forme, ktorej platnosť bola predĺžená v koncom júna. Nateraz platia tradične na najbližšie polročné obdobie, konkrétne do 31. januára 2021.
Západné sankcie a klesajúce ceny ropy za posledných päť rokov uštedrili Rusku tvrdý úder. Miera chudoby v Rusku minulý rok predstavovala približne 14,3 percenta, čo je asi 20,6 milióna ľudí z celkového počtu 144 miliónov obyvateľov Ruska, uvádza ruská štátna štatistická služba Rosstat.
Odborníci dnes nevidia náznaky toho, že by sa sankcie mali v najbližšej dobe rušiť. Rusko aj v prípade Ukrajiny, aj v otázkach Donbasu, či dokonca iných dohôd, čaká podľa nich na návrhy Európy. Tie potom zváži, no môže ich odmietnuť rovnako rýchlo, ako sa to stalo aj niekoľkokrát v minulosti.
Debata o tom, či je táto forma nátlaku na Rusko stále efektívna v Európe pretrváva. Kritici sa ale obávajú, že ak by sa sankcie uvoľnili bez zásadných zmien na Ukrajine, rozpadla by sa aj zdaná európska jednota v prístupe k Moskve. Jednomyseľnosť na opätovné uloženie raz zrušených sankcií sa už znova nemusí v EÚ nájsť.
Obchodné a hospodárske vzťahy ale ostávajú poznačené aj ruským embargom na niekoľko agropotravinárskych výrobkov EÚ, spormi vo WTO, či obmedzeniami možností európskych spoločností zúčastňovať sa na ruskom verejnom obstarávaní.
Napriek vzájomným obmedzeniam zostáva EÚ najväčším obchodným partnerom Ruska a Rusko je štvrtým najväčším obchodným partnerom Únie.
Obrana a bezpečnosť
Moskva zásadne modernizuje svoje vojenské zložky, ale aj obrannú techniku. Najproblematickejšou súčasťou je z pohľadu Bruselu najmä obnovovanie ruského jadrového arzenálu. Ten v súčasnosti zahŕňa 4 310 hlavíc, z toho 1 570 je strategických hlavíc pre balistické rakety a na ťažké bombardéry, ďalších 870 strategických hlavíc a 1 870 nestrategických hlavíc ostáva v zálohe.
Začiatkom júna uverejnil Kremeľ novú doktrínu o nukleárnych zbraniach, ktorá upúšťa od konceptu jadrového nátlaku a omnoho viac sa zameriava na zabezpečenie odstrašovania.
Najväčšou diskrepanciou medzi Severoatlantickou alianciou, ktorá je stále základným bezpečnostným pilierom EÚ, a Ruskom je práve v oblasti nestrategických, respektíve taktických jadrových zbraní. NATO chce preto v reakcii na zväčšujúci sa arzenál zapojiť nový balík politických a vojenských opatrení.
Ruská vojenská prítomnosť je aktívnejšia aj za polárnym kruhom, kde sa v ostatných rokoch až strojnásobila. Znepokojené sú preto najmä severské štáty EÚ. Donedávna opustené vojenské zariadenia z čias Studenej vojny sa opäť otvárajú a početnejšie sú podľa NATO aj prípady, kedy sa v blízkosti iných krajín arktickej oblasti objavili ruské lietadlá alebo ponorky. Oblasť Arktídy je pre Moskvu strategickou prioritou, a to nielen v oblasti bezpečnosti. Podľa Stratégie národnej bezpečnosti Ruskej federácie sa má do roku 2020 Arktída stať „najdôležitejšou strategickou základňou zdrojov“. Približne 22 percent ruského HDP už dnes plynie práve spoza polárneho kruhu.
Stále častejšie sa objavujú aj spory v oblasti kybernetickej bezpečnosti. O koordinovaných útokoch sa začalo hovoriť najskôr v roku 2007 v prípade Estónska, ktoré Moskvu zo zásahu priamo obvinilo. Po roku 2015 zaznamenali útoky z Ruska aj vo Francúzsku, Nemecku a v Spojenom kráľovstve, pričom sa téma dostala do centra pozornosti bilaterálnych vzťahov. Pridružili sa podozrenia zo šírenia dezinformácii, či dokonca snahy o ovplyvnenie volieb, napríklad podporou konkrétnych skupín na sociálnych sieťach. Európska únia v tejto súvislosti zriadila aj vlastnú jednotku, tzv. East STRATCOM, ktorá sa v ostatných rokoch snaží vyvracať rozširované hoaxy, ktoré do Európy preukázateľne prichádzajú z Ruska.
Energetika
Rusko je najväčším vývozcom ropy, plynu, uránu a uhlia do EÚ. Únia je na druhej strane ich najväčším odberateľom. Na základe tejto vzájomnej závislosti, ale aj spoločných záujmov v energetickom sektore, vytvorili EÚ a Rusko energetické partnerstvo a v roku 2000 odštartovali aj tzv. energetický dialóg, ktorý v obmedzenej miere funguje dodnes. Paralelne s ním vznikol aj Mechanizmus včasného varovania v prípade krízy, či špecifických problémov.
Európska závislosť na ruskom plyne sa napriek rozličným projektom od roku 2015 zvyšuje. Kremeľ však má zneužívať tento faktor ako spôsob zabezpečovania si vlastných zahraničnopolitických záujmov, tvrdia kritici.
Známy Projekt Nord Stream 2, ktorý mal byť spustený v polovici tohto roka, má rovnako posilňovať závislosť EÚ na ruských dodávkach plynu, dokonca ohrozovať vnútorný trh EÚ, pričom nemá byť ani v súlade s energetickou politikou Únie. Napriek tomu ho špecifické krajiny EÚ stále podporujú.
Plynovod, ktorý zväčší kapacitu baltskej trasy o 55 miliárd metrov kubických ročne a odkloní významnú časť plynu zo súčasnej tranzitnej cesty, vedúcej cez strednú Európu, by napriek tlaku z Washingtonu mohol začať plyn prepravovať „koncom roka 2020, respektíve v prvom štvrťroku 2021,“ nechal sa počuť ruský prezident.
Životné prostredie
Európska únia spolupracuje s Ruskom v oblasti zmeny klímy a životného prostredia v rámci mnohých medzinárodných organizácií, dohovorov a orgánov a agentúr OSN. Bilaterálne sa témou zaoberajú aktívne od roku 1995.
Rusko je štvrtým najväčším znečisťovateľom na svete a donedávna jedným z dvanástich signatárov Parížskej dohody, ktorí ju ešte neratifikovali. Proti ratifikácii sa najprv dlhodobo stavali priemyselné združenia, ktoré sa obávali regulovania svojho podnikania. Zástupcovia kľúčových priemyselných odvetví však už dnes tvrdia, že pokračovanie status quo ohrozí ruské obchodné záujmy.
Minulý rok bol v ruskej klimatickej politike prelomovým, keďže okrem ratifikácie Parížskej dohody sa v parlamente napokon začala diskusia o systéme štátnej regulácie emisií skleníkových plynov. Do roku 2030 chce Kremeľ znížiť emisie o štvrtinu v porovnaní s úrovňou z roku 1990.
Prezident Vladimír Putin sa už nechal niekoľkokrát počuť, že hoci rozvoj obnoviteľných zdrojov podporuje, podobne ako EÚ, odmieta úplný prechod od uhľovodíkov a nukleárnej energie. Často varuje pred „energetickým absolutizmom“ a „slepou vierou v jednoduché, pompézne, ale neefektívne zdroje energie“. Medzinárodná komunita by sa podľa neho mala zjednotiť na rozvoji nukleárnej energie, v ktorej majú ale Rusi voči ostatnému svetu technologický náskok.
Únia, ktorej spotreba je zhruba zo štvrtiny závislá na nukleárnej energii, ostáva v prístupe k tomuto druhu energie nejednotná.
Ruský neziskový sektor pokroky v prechode k zelenšej ekonomike víta, avšak iba opatrne. Rusko je totiž na rozdiel od Únie odporcom ambicióznej zelenej politiky, a preto režim potláča klimatické štrajky či iné občianske iniciatívy v oblasti životného prostredia.
SLOVENSKO
Slovensko-ruské vzťahy od vzniku Slovenskej republiky, kedy boli oficiálne nadviazané, výrazne ovplyvňuje politika a prepojenia jednotlivých vládnych aj opozičných strán, od HZDS, čiastočne cez Smer-SD, až po SNS a Kotlebovu ĽSNS.
Keď vo februári 2005 navštívil Slovensko ruský prezident Vladimír Putin, kontakty boli pomerne živé a v línii s európskou politikou voči Rusku.
Najnegatívnejšie ovplyvnila ruský imidž v strednej Európe, vrátane Slovenska, anexia Krymu. Napriek nej ale Slováci podľa prieskumov vnímajú Rusko najpozitívnejšie z celej V4. Podľa štúdie maďarského think-tanku Political Capital z minulého roka, ktorá analyzovala milióny príspevkov v diskusiách bežných občanov Slovenska, Česka a Maďarska na sociálnych sieťach, bolo najviac pozitívnych príspevkov od Slovákov. Výskum však zároveň potvrdil, že väčšina príspevkov Slovákov je stále voči Moskve skôr neutrálna alebo negatívna.
Najväčšia je z V4 aj slovenská závislosť na Ruskom plyne, keďže takmer v 25 percentách je ruský plyn hlavným energetickým zdrojom slovenských domácností a priemyslu. Slovensko patrilo v počiatok k najhlasnejším odporcom projektu Nord Stream 2, keďže pre štát znamenal výrazné obmedzenie jeho úlohy ako tranzitnej krajiny a výpadok príjmov z prepravných poplatkov. Dnes sa predpokladá, že kým Slovensko ostáva súčasťou infraštruktúry Nord Streamu 2, pričom bude zabezpečovať prepravu plynu z Česka do energetického hubu v rakúskom Baumgartene, sčasti si zachová svoju úlohu, aj keď s nižšími poplatkami za tranzit.
Ťažký priemysel, ktorý bol pred rokom 1989 na Slovensku orientovaný z veľkej časti na vojenskú techniku a bol úzko spätý so záujmami Moskvy, sa výrazne transformoval a preorientoval najmä na výrobu automobilov. Dnes preto o seba oba trhy strácajú výraznejší záujem. Vzájomný obchod medzi Slovenskom a Ruskom sa ešte v období medzi rokmi 2013 až 2016 aj kvôli vplyvu sankcií prepadol o 53 percent, no v rokoch 2017 a 2018 znovu rástol.
Podľa Eurostatu percentuálny podiel ruských tovarov, ktoré sa dovážajú z krajín mimo EÚ, bol v prípade Slovenska najväčší zo všetkých šiestich krajín strednej a východnej Európy. Minulý rok predstavoval až 19,6 percenta, čo je piaty najväčší podiel v celej Únii.
Žiadna z vládnych politických strán na Slovensku dnes neodmieta ďalší dialóg s Moskvou. Rozdiel je predovšetkým v postoji k európskymi sankciám, ktoré pôvodná dvadsať osmička uvalila na Rusko po anexii Krymu, alebo v jednoznačnosti označenia krajiny za hrozbu pre Slovensko.
Viacerí predstavitelia strán, no dnes najmä z koaličnej Sme rodina upozorňujú na to, že z ich pohľadu európske sankcie voči Ruskej federácii zatiaľ „nepriniesli želané výsledky“. Väčšina strán, ktorá ale po februárových voľbách pôsobí v slovenskom parlamente v súčasnosti, by sa postavila za ich predlžovanie minimálne do času, kým by Kremeľ nezmenil svoju politiku voči Ukrajine.
Analytici síce voči Rusku predpokladajú skeptickejší prístup novej vlády, ako to bolo v prípade predchádzajúcej garnitúry, zároveň ale neočakávajú výraznejší odklon od európskych praktík.
ČASOVÁ OS
25. apríla 1993: V Rusku sa koná predposledné referendum v modernej histórii. Prezident Boris Jeľcin navrhoval reformu ústavy, ktorá po pozitívnom výsledku plebiscitu upravila v krajine politický systém na semiprezidentský. Výkonnú moc si delia prezident a premiér, ktorého si vyberá samotná hlava štátu.
24. júna 1994: Rusko a Európske spoločenstvo podpisujú Dohodu o partnerstve a spolupráci (PSA), ktorá vytvorila základ vzťahov Únie a Ruska. Hoci platila do roku 2007, odvtedy sa každoročne obnovuje.
28. novembra 1997: Dohoda o partnerstve a spolupráci vstupuje do platnosti.
December 1999: Ruská vláda poslednýkrát pozýva na pozorovanie volieb aj zástupcov Európskeho parlamentu. Od tohto roka sa pozvanie už nezopakovalo.
28. novembra 2000: Medzi Európskym spoločenstvom a Ruskou federáciou vzniká Dohoda o vedeckej a technickej spolupráci.
Máj 2003: Na summite EÚ a Ruska v Petrohrade je podpísaná dohoda o spoločných oblastiach spolupráce, ktoré tvorili základ aktívnych vzťahov strategického partnerstva oboch entít. Išlo o štyri oblasti, a to (1) ekonomická spolupráca a životné prostredie, (2) sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť, (3) vonkajšia bezpečnosť a (4) výskum a vzdelávanie.
Máj 2005: Dohoda o spoločných oblastiach spolupráce z roku 2003 získava praktickú podobu, vznikajú inštrumenty implementácie a tzv. cestovná mapa.
2007: EÚ a Rusko, spoločne s Nórskom a Islandom, zavádzajú novú Politiku severnej dimenzie so zameraním na cezhraničnú spoluprácu v regióne Baltického a Barentsovho mora.
1. júna 2007: Platnosť nadobúda Dohoda o readmisii medzi EÚ a Ruskom, ktorá stanovuje zásady a postupy pre odovzdávanie osôb, o ktorých sa zistilo, že neoprávnene vstúpili na územie EÚ alebo Ruska, respektíve sa zdržiavali na ich území.
1. júna 2010: Do platnosti vstupuje Partnerstvo pre modernizáciu (P4M), ktoré má podporiť reformu a obnovu dynamiky vzťahov EÚ a Ruska a podporiť spoluprácu v oblasti obchodu, hospodárstva, či energetickej bezpečnosti.
2011: Dve strany ukončujú rokovania o dohode o zjednodušení vízového režimu.
22. augusta 2012: Rusko vstupuje do Svetovej obchodnej organizácie a s Úniou chce na základe jej princípov vystavať novú dohodu o hospodárskej spolupráci.
Február 2014: Rusko nezákonne anektuje Krym a vzťahy s Úniou sú zásadne narušené. Dovtedy platné dohody a rôzne formáty bilaterálnej spolupráce sú pozastavené.
17. marca 2014: Európska únia zavádza prvý set reštriktívnych opatrení voči 21 ruským a ukrajinským politikom, ktorých obvinili zo zodpovednosti za narušenie ukrajinského teritória.
17. júla 2014: Nad ukrajinským územím zostrelia let malajských aeroliniek MH17, pri ktorom zahynulo všetkých 298 osôb na palube. Z útoku obvinili Ruskom podporovaných separatistov.
August 2014: Rusko odpovedá na európske sankcie zavedením vlastných obmedzení voči členským krajinám EÚ, vrátane obmedzenia dovozu poľnohospodárskych výrobkov, surovín a potravín. Obmedzenie sa dotklo aj niekoľkých europoslancov, ktorým bol odmietnutí vstup do Ruska.
1. septembra 2015: Európska komisia zriaďuje menšiu operatívnu jednotku pod názvom East Stratcom, ktorá má na starosti vyvracanie dezinformácii, ktoré do Únie prichádzajú najmä z Ruska.
Marec 2016: Rada EÚ pre zahraničné veci sa dohodla na piatich hlavných zásadách vzťahov medzi EÚ a Ruskom, a to nutnosti implementácie Minskej dohody, posilňovaní vzťahov s východnými partnermi EÚ a štátmi Strednej Ázie, posilňovaní odolnosti EÚ voči ruským vplyvom, vrátane energetickej bezpečnosti a hybridným hrozbám, potrebe selektívnej spolupráce s Ruskom a intenzívnejšieho zapojenia osobných kontaktov, vrátane podpory ruskej občianskej spoločnosti.
4. februára 2016: Európsky parlament „dôrazne odsúdil“ bezprecedentné praktiky Ruska pri porušovaní ľudských práv, páchané na obyvateľoch Krymu, najmä Tatároch.
Apríl 2017: Po celoštátnych protivládnych protestoch zadržali lídra opozície Alexeya Navalneho. Európsky parlament prijal uznesenie, ktorým toto zatknutie odsúdil.
4. marca 2018: V anglickom Salisbury sa pokúsia novičokom otráviť bývalého dvojitého agenta Sergeja Skripaľa a jeho dcéru. Londýn identifikuje trojicu ruských agentov. Ministri zahraničných vecí vydajú 19. marca stanovisko, v ktorom sa postavia na stranu Spojeného kráľovstva, pričom poukážu na „pravdepodobnú zodpovednosť Ruskej federácie“.
28. októbra 2018: Sacharovovu cenu za slobodu myslenia za rok 2018 získal ukrajinský filmový režisér a odporca ruskej anexie Krymu Oleg Secov. Ten bol ruským vojenským súdom odsúdený na dvadsať rokov väzenia za údajné „plánovanie teroristických útokov“. Z ruského väzenia bol prepustený začiatkom septembra 2019 a cenu si na pôde europarlamentu osobne prebral o dva mesiace neskôr.
15. januára 2020: Premiér Dmitrij Medvedev podáva so svojou vládou demisiu. Podľa Kremľa však nemá ísť o vyjadrenie nesúhlasu s navrhovanými reformami prezidenta Putina, ale skôr o vytvorenie priestoru na ich exekúciu.
16. januára 2020: Ruská vládna strana jednohlasne podporila návrh prezidenta, aby sa novým premiérom stal dovtedajší šéf Federálneho daňového úradu Michail Mišustin.
9. marca 2020: V Holandsku začína prvé vypočúvanie v prípade zostreleného letu MH17. Vypočúvania by mali byť ukončené v marci 2021.
25. júna až 1. júla 2020: V referende o zmene ústavy sa väčšina obyvateľstva schválila plány prezidenta. Okrem iného, pozitívny výsledok pre Moskvu znamená, že Vladimír Putin môže z Kremľa vládnuť Rusku aj po roku 2024.
ĎALŠIE INFORMÁCIE
Delegácia EÚ v Ruskej federácii: List vývoja ukladania sankcií EÚ voči Rusku ako odpoveď na ukrajinskú krízu. [ENG]
Delegácia EÚ v Ruskej federácii: Prehľad vzťahov EÚ a Ruska. [ENG]
Európska rada: Prehľad vývoja zavádzania európskych sankcií voči Rusku. [ENG]
Európska komisia: Správa o stave ľudských práv a demokracie v Rusku za rok 2019. [ENG]
EURACTIV Slovensko: Spravodajské a analytické texty o Rusku. [SK]
